Reflektorácke knižné tipy III.

knižné tipyMiroslava KošťálováDominika Horváthová

Len nepriniesť domov ploštičky

Ivana Gibová je pozoruhodná slovenská autorka, ktorá každou novou knihou vzbudí čitateľskú pozornosť. Je to najmä vďaka jej „punkovému“ štýlu rozprávania, v ktorom sa neštíti „rozbíjať“ chronologický dej, štruktúru a aj ústredných protagonistov príbehu. Pre jej rukopis je okrem toho príznačné používanie dlhých súvetí. V kombinácii so šťavnatým jazykom a nápaditými, humornými prirovnaniami má čitateľ o skutočný umelecký zážitok postarané. Na autorke oceňujem tiež to, že každou novou knihou dokáže prekvapiť aj tých najvernejších fanúšikov, ku ktorým sa posledné tri roky hlásim aj ja. Dôkazom toho je jej najnovšie dielo Eklektik Bastard, ktoré môžeme žánrovo ohraničiť ako poviedkový komix. Aj po grafickej stránke je kniha pútavá, nakoľko sú v nej prítomné aj ilustrácie, niekoľko prečiarknutých slov (zväčša vulgarizmy, názvy printových médií, občas mená postáv a pod.) či striedanie veľkosti písma (posledná poviedka).

Autorka prináša príbehy o generácii súčasných tridsiatnikov, ktorí žijú v akomsi citovom vákuu. Gibová poukazuje na ich vyprázdnené vzťahy, na deformáciu v medziľudskej komunikácii a na absenciu empatie. Napriek tomu to nie je depresívne čítanie, nakoľko autorka vypovedá o téme prostredníctvom humoru, ktorý sa opäť raz (v jej podaní) ukazuje ako efektný spôsob nazerania na pokrivenú ľudskú morálku: „Bol august, pani hrala hry na mužovom telefóne, už mala dobre dlhého hadíka, bola asi v leveli sedem, keď zrazu prišla nadmieru necudná správa od akejsi fľandry, pani to rozladilo, tak toto teda nie, konfrontovala muža, muž priznal, ale keby sa ho spýtala, čo sa mu na fľandre páči, nevedel by povedať. Možno zadok?“ (s. 90).

Z hľadiska štruktúry a výpovednej hodnoty najviac oceňujem poviedku Svätá púť. Postava Magdy sa vyberie na púť do Santiaga de Compostela a o priebehu cesty čitateľov oboznamuje cez denníkové zápisky. Práve táto zvolená „metóda“ je podľa mňa nesmierne zaujímavá. Nemenej interesantný je aj samotný dôvod Magdinej motivácie, a to chudnutie. Autorka v tejto poviedke prináša iný pohľad na svätojakubskú púť, ktorá  je reprezentovaná ustavičným bojom s plošticami, predraženými lekárňami, túžbou po praní či využitím igelitu ako záchrannej deky pred domácimi škodcami.

Postavy z poviedok plynule prechádzajú aj do ďalších príbehov, vďaka čomu ich čitateľ môže spoznať z rôznych perspektív – nielen prostredníctvom rozprávača, ale aj z dialógov. Vzniká tak pestrá mozaika ľudských príbehov. Aj to je jeden z dôvodov, ktorý činí z tejto knihy objekt hodný pozornosti. Autorka svojským spôsobom vypovedá o minulej dekáde, pričom sa neštíti vyjadriť znepokojenie i z novej generácie, ktorá žije vo víre digitálnych vymožeností: „Haha, hej, to sú takí, čo si v krčme – oni to nazývajú kaviarne – sadajú podľa toho, kde sú zásuvky, a keď si chcú ukázať nových frajerov alebo frajerky, si na nich pošlú linky. Škoda dát“ (s. 162). V súvislosti s novou knihou Ivany Gibovej Eklektik Bastard, ktorá vyšla tento rok vo vydavateľstva Vlna, však, našťastie, nemožno hovoriť o škode papiera. Tak hor sa do čítania, a nie do ,,samoselfíčkovania“!

Miroslava Košťálová, 1. mgr. KDŠ

Malý kúsok Anninej duše sa nachádza v každej jednej z nás.

„Anna Shirleyová,“ neochotne priznala, „ale, ach, prosím, volajte ma Cordelia. Nezáleží na tom, ako ma budete volať, ak tu mám byť len chvíľu, však? A Anna je také neromantické meno.“

„Figu borovú neromantické!“ pokrútila hlavou Marila (...)

Hravá, spontánna, zasnená a dobrodružná – také sme predsa v kútiku duše všetky (!) a nie je na tom nič zlé. Práve naopak, je to krásne a rozhodne by sme sa za to nemali hanbiť.

Príbeh siroty Anny zo zeleného domu pozná veru každý/á z nás (naivne usudzujem). Anna Shirleyová je pozoruhodné svojské dievča, ktoré nezapadá do prezdobenej škatuľky tamojšej society s názvom „dokonalá mladá dáma“. So svojim príchodom do Avonlea prináša doposiaľ nevídanú vitalitu, inakosť a uvoľnenosť. Nemá vyhradené spôsoby, nebaví ju robiť dookola tie isté nudné veci a aj jej vzhľad je v celku netradičný – chudá postava, ryšavé dlhé vlasy, pleť biela a pehavá. Samotné črty ju robia jedinečnou a obohacujú jej existenciu. Sny a predstavy ju každým ranným prebudením pohlcujú viac a viac. Je to jej spôsob, akým môže uniknúť sivej realite, keďže Annin pestrý vnútorný život sa nezhoduje s očakávaniami spoločnosti - až príliš vytŕča z davu (a to na nej zbožňujem).

S Annou sa absolútne stotožňujem. Takisto ako ona, aj ja som rojko. Snívam a fantazírujem dňom i nocou, no nemyslím si, že ma to niekedy prejde – v skutočnosti o to ani nestojím. Popri (niekoľkonásobnom) čítaní Anny zo zeleného domu si vždy znova a znova potvrdím, že ma kanadská spisovateľka Lucy Maud Montgomeryová ohúrila natoľko, že románu v ľúbeznom zelenom obale, uloženom na hornej poličke mojej knižnice, jednoducho neviem povedať nie.

 Montgomeryová napísala príbeh o sirote na začiatku minulého storočia, ktorý patrí dodnes medzi tie najčítanejšie romány kanadského pôvodu – a má aj prečo! Autorka píše pútavo a slovami čitateľa pohltí natoľko, že dotyčný nechce prestať sledovať stránku po stránke, riadok po riadku a slovo po slove. Neveríte? Tak sa presvedčte. Ak ste predsa len ešte nenavštívili prostredie Zeleného domu a Avolea, tak vám to vrelo odporúčam, zamilujete si ho rovnako ako ja.

Dominika Horváthová, 3.bc, KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com