Pokračovanie príbehu

poviedkaKristína Stankovičová

Nemám rád takéto počasie. Keď prší, musím trčať doma. Mama je na mňa hnusná a sestra nedokáže pochopiť môj zmysel pre humor. Minule som jej dal do školskej tašky gumeného pavúka a vôbec sa nezasmiala. Aj predminule, keď som jej na zubnú kefku nasypal sódu bikarbónu, ktorá je v podstate jedlá, nevidela v tom moju bratskú lásku. Ale kvapky sú iné. Smejú sa na mňa spoza druhej strany okna. A ja ich obkresľujem čiernou fixkou. No musím sa ponáhľať, aby sa neskotúľali dolu do kvapkového mora. Áno, kvapkového mora. Keby som mal mladšieho súrodenca, naučil by som ho toľko vecí a necítil by som sa tak... sám na všetko. Dnes je sobota a mám v pláne, teda mal som v pláne, zahrať sa na indiánov. Začal som celkom pekne. Modrou temperkou som si najprv namaľoval tvár a potom – mi mama zhabala farby. Len skríkla: „Jurko, si celý modrý!“ Ale doteraz neviem, čo jej na tej modrej farbe tak prekážalo. „Juróóó,“ počul som cez našu tenkú stenu...» pokračovať v čítaní

Alexandra Rychtarčíková: Supermarket

drámaskečAlexandra Rychtarčíková

Postavy: Brigádnička Pán Pani Laura Kamila Scéna 1: V supermarkete pri pokladni. Za pokladňou je mladá brigádnička. Niekoľko ľudí stojí v rade (PÁN a PANI – možno nahradiť inými, mladšími, nahradiť aj repliky). Na rad sa po chvíli dostane mladé dievča – Laura s kamoškou Kamilou. Obe môžu mať okolo 18-20, dievča je zanedbanejšie, voľne oblečené, nenamaľované, pokladníčka upravená, dlhé gélové nechty, volánová blúzka, vyčesané vlasy... KAMILA: Och, ešte som zabudla! Musím si kúpiť deodorant, už predvčerom mi došiel. Hneď som tu, Lauri! (pobúcha ju po pleci a ukáže smerom do potravín, odbehne preč, dievča ostane stáť pri páse) BRIGÁDNIČKA: Päť eur a šesťdesiat centov. A presne nebudete mať? Nech sa páči. Ďakujem, dovidenia, pekný deň. (dievča je na rade) Dobrý deň. LAURA: (kývne hlavou na pozdrav) BRIGÁDNIČKA: Rožkov máte? LAURA: (ticho.) BRIGÁDNIČKA: Šesť. (Blokuje, každý kus tovaru si so záujmom prezrie.) LAURA: (Vyberie si ešte...» pokračovať v čítaní

Miroslava Košťálová: Zem + Klára a Lukáš

poviedkyZemKlára a LukášMiroslava Košťálová

Zem Pamätáš, keď si chcela zapáliť senník? Už by to bol rok. Vidím ťa, ako si češeš čierne husté vlasy a ako premýšľaš nad tým, prečo musíme mať na raňajky včerajší chlieb. Pamätáš sa, keď sa minulé leto strhla búrka a ty si nechala počas celej noci otvorené okná? Myslela si si, že sa o teba bojím, ale v skutočnosti ma fascinovalo to, ako ťa prepaľujú blesky svojimi žiarivými farbami. Dobrý Bože. A ja som vtedy zabudol na kuchynskej doske nôž… Prepáč. Každý riadok, ktorým vypĺňam tento biely priestor, ma zachraňuje od prehĺtania črepín na špinavej zemi. Predvčerom som si dal na obed niekoľko váz, ale dnes som si povedal, že to musím obmedziť. A ty mi na to nič nepovieš, čo je zvláštne, keďže máš tendenciu okomentovať aj počet vrabcov na strome. Teraz síce sedíš pri okne, no nerozumiem tomu, prečo máš pohľad zapichnutý do zeme. Počuješ vôbec, ako sa pod nami trasie naša láska? Povedz mi, prečo mlčíš? V tom môj pohľad upúta čierna farba vytekajúca...» pokračovať v čítaní

Lenka Čepková: KDE JE HANKA?

rozhlasová hraúryvokAutor na javisko!Lenka Čepková

úryvok z rozhlasovej hry Postavy: Hanka (vek: 17) Ivan – Hankin otec (vek: 40+) Alena – Hankina matka (vek: 40+) Viera – učiteľka huslí (vek: 60+) Policajt (vek: 60+) Malá Hanka (vek: 4) Režisérka (vek: 30+) Hlas muža IVAN: Nič som v to ráno nevidel. Žiadneho diviaka. Žiadnu zver. Ani svoju dcéru... našu dcéru... Keby... keby som išiel z domu skôr, nedal si tú kávu, alebo tie dve cigarety... zastavil by som ju? ALENA: Rozviedli sme sa. Ani nie rok po tom. HLAS MUŽA: Máme hlásenie zo zóny tri. Nezvestná maloletá, rodičia ju naposledy videli okolo 19. hodiny, všetky hliadky... (strata frekvencie) POLICAJT: Boli sme poslední, ktorí ju videli. Jasné, že si to s Vladom... ehm... kolegom vyčítame. Nedáme si pokoj, kým ju nenájdeme. Kým nenájdeme... ehm... jej telo... Povedzte mi... Prečo by taký mladý človek páchal samovraždu? ZVUK: Husľový motív... VIERA: Nie, ja neverím, že by to urobila. Hanka nie. Poznám ju. Viete, môj svet to sú...» pokračovať v čítaní

Nikoleta Tužinská: MIR

rozhlasová hraúryvokAutor na javiskoNikoleta Tužinská

úryvok z rozhlasovej hry Postavy: Mucha – jej najväčším snom bolo vždy vyletieť až do vesmíru Myš – ako mladú ju odchytili na poli a neskôr využívali na vedecké účely Šváb – flegmatik – aj tak vie, že to prežije Vasil – poctivý pracovník (vek: asi 25) Jurij – skúsený pracovník (vek: asi 50) Stroj – mechanický mladší ženský hlas MUCHA: Už som tu! Nebojte sa, ja vás zachránim! Výška klesla... čože?! O 100 km! Overte funkciu stabilizačných motorov, podporučík! Ticho. MUCHA: Prepáčte, hovorím s vami. MYŠ: So mnou? MUCHA: Vidíte tu snáď niekoho iného? Sme jediné, kto môže zachrániť túto stanicu rútiacu sa do záhuby! Aká je vaša hodnosť? MYŠ: Ja... ehm... MUCHA: Vidím, že keď mi konečne pošlú výpomoc, za nič to nestojí. Ešteže mám všetko naštudované. Niekoľkoročný tréning v najťažších podmienkach. Prešla som si všetkým. Nebezpečnými domácnosťami, kde som sa naučila odolávať mámivým, no zradným vôňam. Kanálmi, kde moje krídla slúžili viac ako...» pokračovať v čítaní

iniciátor
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24
26 27 28  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com