Baletná sukňa

poviedkyBaletná sukňaMiroslava Košťálová

Na začiatok by som sa mala predstaviť. A možno ma máš na sebe a žiadne predstavovanie nebude potrebné! Ak si si dnes predsa len obliekol džínsy, dovoľ, aby som na teba skočila a obkrútila sa okolo tvojho pása. Čo keby si sa zatočil? Inak ma nebudeš počuť… Volám sa Baletná sukňa a tento kúsok látky, ktorý si našiel v zošite, patrí mne. Ale pozor, nie som len taká hocijaká! Patrím Adele, vysokej a štíhlej dievčine, ktorá chodí na umeleckú školu. Momentálne odpočívam v koši na bielizeň – Adela na mňa vyliala po minulotýždňovej tanečnej skúške pomarančový džús. Neurobila to naschvál, ale veľmi som sa hanbila za oranžový odtieň, ktorý som nadobudla. Hoci ma moja majiteľka uložila do tašky (aby ma bezpečne ukryla pred pohľadmi okoloidúcich), v električke som strašne vysmädla a túžiac po vode som vypadla z tašky. Omylom som dopadla na čierne mokasíny akéhosi vysokého pána v atramentovom obleku, ktorý mi pripomínal veľkú škvrnu na papieri. Smäd som nestihla uhasiť, pretože Adelka bola obozretná a rýchlo ma zdvihla z mokasín. Na veľkú škvrnu sa ospravedlňujúco usmiala a potom som zas lapala po dychu. Neviem, či si niekedy uvedomuješ, ale my, baletné sukne, potrebujeme dýchať, aby nás volániky poslúchali na tanečných skúškach. Ak nebudeme mať dostatočne veľa kyslíku, môžeme zabudnúť na šuchotanie materiálu, ktoré je pre nás také príznačné.

V ten deň, keď vo mne Adela absolvovala konkurz, bola veľmi nervózna. Porota pôsobila arogantným dojmom, Adela lapala po dychu a končatiny ju vôbec neposlúchali. Snažila som sa im dohovoriť, ale bolo to, akoby som prosila uterák o preteky na koňoch. Po tej skúške prišiel za Adelou jeden z členov poroty. Mal 29 rokov, uhľovočierne vlasy a prenikavé modré oči. Krkavec bolo to prvé, čo mi pri pohľade naňho napadlo. Pozeral sa na Adelu ako na korisť, ktorú chce uloviť. Ich rozhovor vyzeral približne takto:

,,Ahoj, som Pavol. Všimol som si, že si bola veľmi nervózna. Prečo?“

,,Ahoj… Adela. Som Adela. Toto bol môj prvý konkurz a celé som to pokazila… ach. Je mi to ľúto.“

,,Netráp sa. Boli tu aj horšie. Si druháčka na výške?“

,,Áno, možno som precenila svoje schopnosti...“

,,To si nemyslím. Čím skôr začneš, tým lepšie. Možno by som ti mohol dávať súkromné hodiny baletu. Predsa len, mám viac skúseností, chcel by som ti pomôcť.“

Videla som, ako sa mu zablyslo v očiach. Nemohla som sa nečinne pozerať! Začala som fúkať Adele do stehien, aby som prebudila mravčekov – vyspávali celý deň, bol najvyšší čas, aby sa vrhli do akcie. Moja stratégia zabrala a Adela si div ruky nedoškriabala od svrbenia. To Pavla na chvíľu vyhodilo z rovnováhy, ale zachoval si duchaprítomnosť, čo ma vôbec nepotešilo.

,,Tak ja ti dám moje číslo a ozvi sa mi, dobre? Určite sa dohodneme.“

Adelka sa nasilu usmiala a rýchlo vletela do šatne. Celá vysmädnutá siahla po pomarančovom džúse a v návale nešikovnosti som sa stala súčasťou fontány. Len škoda, že džús zo mňa nevytekal smerom hore, ale nadol… Takže asi by bolo lepšie, keby som povedala, že som sa stala súčasťou oranžového prameňa.

Cesta električkou bola skúškou pre moje šuchotavé nervy, ale to som vám už písala. Keď sme prišli domov, Adela ma hodila do koša so špinavým oblečením a tak som bola nútená stráviť smradľavý večer s otcovými ponožkami a mamkinou čipkovou podprsenkou. Nie, nebol to romantický večer.

Túžila som stráviť nasledujúci deň spolu s Adelou, páčili sa mi naše prechádzky po meste, hoci som si ich užívala len cez okno v taške. Aj to mi však stačilo na to, aby som sa dozvedela veľa o Adelke. Chodila rýchlym krokom, takže vždy, kým sme prišli do baletnej sály, spotili sme sa. Cítila som sa, akoby bolo vonku 40 stupňov. Rýchle striedanie Adeliných nôh ma spočiatku rozosmievalo, neskôr mi to prekážalo v spánku. Keď sme spolu išli na skúšku, Adela bola plná energie, myslím, že v nej bolo cítiť aj očakávanie, ktoré sa automaticky prenieslo aj na mňa. Počas skúšky som bola stále v akcii, nemohla som si dovoliť pospávať, moju prítomnosť vyžadovala participácia na točení, krútení, skákaní… Cítila som každý Adelin sval, občas sme sa pohádali, aby sme sa neskôr mohli zmieriť. Nikdy som však nebola ochotná zmieriť sa s Adelinými špičkami. Permanentne ma vytáčali svojou červenou farbou – cítila som, ako Adela zatínala zuby, napínala šľachy, ale nikdy nevyronila ani slzu. A možno by jej práve tá niekedy pomohla...

Keď sme sa po skončení tréningu pozreli do zrkadla, neboli sme so sebou spokojné. Nikdy. Adela sa vždy vyzliekla do pol pása, aby sa zrkadla spýtala, aká dnes bola. A zrkadlo jej neváhalo vyhodiť na oči, že sa dosť nesnažila. Z toho ma išlo poraziť, pretože ja som mala oveľa väčšie právo hodnotiť Adelkin výkon, než nejaké sklo v ráme. Veď uznajte, to je aké smiešne: sklo v ráme. Hahaha!

A takto som v koši na bielizeň už týždeň a čakám, kedy ma Adelka poteší svojou prítomnosťou. Len akosi nechodí… Kedy sa budem môcť pozrieť cez okno, aké baretky sú v móde? A listy už zmenili svoju farbu? Alebo nebodaj začal padať z oblohy práškový cukor? Keby mi niekto povedal, kedy opustím tento depresívny priestor plný špinavých vecí… Veď ja nemôžem za to, že na mne začal bývať pomarančový džús! Ale asi ani ponožky nemôžu za to, že pripomínajú pokazené uhorky. Kto vlastne môže za to, že sme sa tu ocitli? Adela, kde si?

Miroslava Košťálová, 2. bc KDŠ

iniciátor
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com