Miroslava Košťálová: Zem + Klára a Lukáš

poviedkyZemKlára a LukášMiroslava Košťálová

Zem

Pamätáš, keď si chcela zapáliť senník? Už by to bol rok. Vidím ťa, ako si češeš čierne husté vlasy a ako premýšľaš nad tým, prečo musíme mať na raňajky včerajší chlieb.

Pamätáš sa, keď sa minulé leto strhla búrka a ty si nechala počas celej noci otvorené okná? Myslela si si, že sa o teba bojím, ale v skutočnosti ma fascinovalo to, ako ťa prepaľujú blesky svojimi žiarivými farbami. Dobrý Bože. A ja som vtedy zabudol na kuchynskej doske nôž… Prepáč.

Každý riadok, ktorým vypĺňam tento biely priestor, ma zachraňuje od prehĺtania črepín na špinavej zemi. Predvčerom som si dal na obed niekoľko váz, ale dnes som si povedal, že to musím obmedziť. A ty mi na to nič nepovieš, čo je zvláštne, keďže máš tendenciu okomentovať aj počet vrabcov na strome. Teraz síce sedíš pri okne, no nerozumiem tomu, prečo máš pohľad zapichnutý do zeme. Počuješ vôbec, ako sa pod nami trasie naša láska? Povedz mi, prečo mlčíš?

V tom môj pohľad upúta čierna farba vytekajúca z tvojho ľavého zápästia. Zo srdca si vydýchnem, pretože je to jasné znamenie toho, že si zdravá, a že zem požehnáva každú tvoju myšlienku. Môžem byť šťastnejším mužom?

Nahnem sa k tvojmu bledému lícu a pobozkám ťa. Chutíš ako čerstvo natrhané maliny s práškovým cukrom. Ani za živa mi z teba tak nestúpol tlak, ako v tejto chvíli, keď si sa vyrovnala so zemou. Pretože viem, že keď bozkávam teba, bozkávam aj naše požehnané miesto pod nohami, láska moja.

Ale stále sa trápim kvôli hladu. Veď dobre vieš, že ho milujem rovnako, ako tvoje večerné bozky pod pouličnou lampou. Tak neuveriteľne chcem priblížiť svoje vysušené pery k váze s červenými ružami… Lenže tvoj pohľad, dopekla! Ten je pravou príčinou toho, prečo som taký smutný z toho, že ti zo zápästia už nič nevyteká. V hĺbke duše snívam o tom, ako si ugrilujem svoj intelekt a ako ho potom okorením tvojou nebeskou čistotou. Lenže čo ochutím teraz, keď len sedíš a tupo zízaš do zeme? Vieš čo? Dám si tú vázu a je mi pritom úplne jedno, že praskneš od zlosti. A nehovor, že som ťa nevaroval...

Keď prehĺtam svoj prvý črep, zreničky sa mi rozšíria a moja duša sa premení na cyklámenovú obežnú dráhu. Už sa vznášam nad zemou...Mám z toho radosť. Neuveriteľnú. Dokonca ešte väčšiu, ako keď som ti zlomil ľavé rebro a obviazal ho kolovrátkom. Potom som si všimol zvláštnu vec - videl som, ako tvoje telo obkresľujú mrazivé kvety. Keď som to videl, mal som pocit, že stojíš na rázcestí. Bola si zúfalá? Poznal som ťa až príliš dobre na to, aby som z teba vycítil, že spomienky ťa režú ako žiletky.

Zašepkal som ti teda do ucha pár slov, ktoré vtedy nemohol nikto počuť. Tvoje vnútro sa v tej chvíli rozhorelo ako vatra. Povedala si mi, že si na polceste do pekla, z ktorého niet úniku. A potom ťa znova obkreslil mráz. Teraz sa však k nemu pripojila aj sypká hlina. Tak načo čakáš? Zaželaj mi dobrú chuť k príjemnému jedlu.

Prehltnem ďalšiu črepinu a potom z tvojho zápästia uhasím smäd. Pohladím ťa po líci a ty sa rozpadneš na tisíc kúskov. Môžem ťa pozbierať zo zeme?

 

Klára a Lukáš

Keď dojedla chlieb so syrovou nátierkou, zobrala použitý tanier do jednej ruky a čistiaci saponát do druhej. Bola už odmalička naučená na pravidelnú hygienu. Po každom jedle umyť zuby. Vyšla z izby a zacítila na chodbe vôňu čerstvej aviváže. Tých pár sekúnd, ktoré ju delili od kuchynky, si krátila predstavami o osobe, ktorej by mohol patriť prací prostriedok s vôňou levandule. Mohol by takú aviváž používať príslušník opačného pohlavia? Na to si nestihla odpovedať, pretože ju dobehla realita v podobe zhasnutého svetla. Rukami začala hladkať steny a dožadovať sa svojich práv. Chcem predsa svetlo. Naozaj žiadam tak veľa? Páčilo sa jej, aké pocity v nej vyvolávalo šteklenie po stene. Prišlo jej zvláštne, že sa tomu nebránila. Bolo to milé, také spontánne a vôbec nie racionálne. Čakala, kým dievča nájde zapínač, nebola až tak ďaleko od cieľa...Z akéhosi neznámeho dôvodu sa však vždy vrátila na štartovnú čiaru. A vápno sa nevzpieralo, pretože to šteklenie bolo aj vzrušujúce, aj zábavné, aj nebezpeč(e)né. A znova nastala tá situácia, ktorú nikto nepredpokladal, hoci v kútiku duše ju mali očakávať...Prečo boli obe také hlúpe, že sa tomu znova poddali? Aj stena, aj dievča...Znova splynuli v jedno, ľudské telo stratilo svoje kontúry a stena svoju tvrdosť. Keď dievčaťu začali dochádzať zásoby kyslíka, tak jej veľké ústa, ktoré teraz pokrývali polovicu steny, sa začali v pravidelných intervaloch vydúvať. Pripomínalo to ležanie mačky na dedkovom brušku počas tuhého spánku. Jej oči, za denného svetla také prenikavo modré, boli teraz pokryté bielym vápnom. A s každým žmurknutím z nich opadala ďalšia a ďalšia vrstva omietky. Rozpadávala sa? Alebo len prechádzala bolestnou premenou, takou nevyhnutnou pre vnútorný rast? A čo tepna na krku? Do kuchyne prišiel chlapec s pehami na tvári. V jednej ruke držal hrniec, v druhej zakúpené špagety. Bez problémov zapálil svetlo a pripravoval si chutnú večeru. A teraz nastala tá chvíľa, ktorá začala z dievčaťa vysávať sny. Čím viac sa voda približovala k zovretiu, tak tým viac skamenených sĺz (ne)dopadlo na zem. Chlapec si však nič nemohol všimnúť. A keď bol na odchode z kuchyne, ďalšia vrstva omietky pokryla špinavú zem v kuchynke na internáte.

Zastal a pozrel sa na bielu vrstvu odlúpnutej steny. Nedávalo mu to zmysel. Oči presunul na stenu. Bola belšia ako zuby jeho matky. Lenže nevidel nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by z nej čokoľvek odpadlo.

Ničomu nerozumel.

Otočil sa a odkráčal do svojej izby. Na chodbe zacítil vôňu čerstvej aviváže.

Na druhý deň sa prebudila s prázdnym žalúdkom. Ruku položila na brucho a vybrala z nej balíček farebných kried.

Áno. To je ono.

Najprv si vložila do úst žltú. Pomaly prežúvala a myslela pritom na svoje detstvo strávené u babky na dedine. Vtedy sa nikto nepohoršoval nad tým, že si dáva na obed strieborné lyžičky od tety Aleny. Alebo malú čínsku vázu s vyobrazením dvoch ružových šálok na tráve. Veď vtedy bola malá, mala niečo cez desať rokov a celý život pred sebou. Lenže rokmi jej chuť na predmety neprešla.

A na strednej škole to bolo najhoršie.

Predmety už boli obohranou platňou, pretože Kláre zachutila stena.

Raz, keď išla s rodičmi na návštevu k maminej kamarátke, kaderníčke Viere, zacítila neodolateľnú vôňu. Ani za nič na svete si nevedela vybaviť, čo jej pripomína. Bolo to silnejšie ako ona, nemohla sedieť, musela sa postaviť a nájsť tú vôňu. Jej matka aj Viera sa na ňu začudovane pozreli. Mama sa jej spýtala: ,,Zlatko, vari niečo horí?“ Dcéra sa na ňu pozrela a odvetila jej: ,,Kdeže mami, niečo tu nádherne vonia.“ Viera sa bláznivo rozchichotala a priznala si, že asi sa naparfumovala silnejšie, než máva vo zvyku. Klára sa na ňu vážne pozrela a odvetila: ,,To nie je váš parfém.“

A odišla na poschodie.

Pretože tam ju ťahali neviditeľné ruky príťažlivosti.

Položila ruky na stenu a čelom sa o ňu oprela.

Bola to tá vôňa, z ktorej sa jej točila hlava.

Otvorila ústa, vytiahla jazyk, a skôr, než sa stihla dotknúť toho studeného mramoru, objavila sa pred ňou matka a strelila jej facku.

Ani sa nenazdala a po žltej kriede neostal ani kúsok. Vytiahla z brucha ďalšiu farbu – modrú. Tú mala najradšej. Odhryzla si kúsok, ale nebolo to ono. Nedobrovoľne sa postavila a zamierila k chladničke. Vytiahla krabicu trvanlivého mlieka, do ktorej namočila modrú kriedu.

Hneď to chutilo lepšie.

Všetko si to zobrala naspäť do postele a zasnívala sa.

Modrá.

Taká modrá, ako bunda, ktorú jej raz požičal Lukáš. Sedeli na nábreží a pozerali sa na vlny, ktoré vytvorila malá loďka. Tá chvíľa pôsobila nesmierne romanticky. Lukáš sa k nej posunul o kúsok bližšie – ramená teraz mali vedľa seba ako horúce kúsky bublaniny na plechu. Klára sa naňho pozrela, on jej pohľad opätoval, a potom urobila to, čo by nepredpokladal ani holub vyzobávajúci malý kúsok rožka. ,,Môžem si požičať tvoje rebrá?“ Lukášovi zoskočili z tváre všetky pehy a rozutekali sa po nábreží. Jeho tenké obočie sa behom sekundy premenilo na strechu. Úzko vykrojené pery sa zrazu roztiahli do širokého úsmevu. Lukáš zrazu vyzeral ako človek rozdelený na dve časti, ktorý nevie, či sa má prikloniť k smiechu alebo naopak, k zdeseniu. ,,Moje rebrá? Načo by ti boli moje rebrá?“ spýtal sa jej a strecha namiesto obočia sa už nevedela dočkať odpovede. ,,Len tak. Pre zábavu,“ odpovedala ľahostajne Klára a nakrútila si na prst prameň čiernych vlasov. ,,A moje srdce náhodou nechceš?“ snažil sa ju podpichnúť bezpehatý Lukáš, ale ona mu smrteľne vážne odvetila, že sŕdc už má v izbe akurát tak dosť. ,,Teraz chcem niečo iné. A myslím, že tvoje rebrá by boli ideálne.“ Lukášova strecha sa posunula o pár centimetrov nižšie. Klára ho urazila. ,,Do pekla, čo to s tebou je? Myslel som si o tebe, že si fajn dievča...ale toto tu...mám dosť. Odchádzam. Že požičať rebrá...“ Lukáš sa znechutene postavil a z pliec jej stiahol svoju modrú bundu. Namiesto rozlúčky sa ho Klára spýtala: ,,A čo tvoje pehy? Tie si môžem nechať?“ Nestála mu ani za pohľad. Čo najrýchlejšie odišiel a celú cestu domov musel vrtieť hlavou. Zatiaľ čo sa Lukáš vrtel na svojej hornej časti zemegule, tak Klára po jeho odchode vstala a začala zbierať jeho pehy. Nebránili sa, a tak o malú chvíľu odchádzala s novým suvenírom na tvári. Keď prišiel domov, rodičia sa ho spýtali, ako bolo vonku s Klárou. Pousmial sa, pretože oni nevedeli, že Klára bola v skutočnosti Lukáš. A tak im na otázku odpovedal: ,,Skvelo. Myslím, že som našiel ženu svojich snov.“

Klárini rodičia sedeli vonku na terase a premýšľali nad svojou dcérou. Už niekoľko dní nevyšla z izby. Počuli iba jej chrúpanie, čo jasne naznačovalo, že sa kŕmi stenou natretou levanduľovou farbou. Odmietala kurčatá s ryžou, vysmážané rezne, zeleninové rizoto. Stenou však nikdy nepohrdla.

,,Myslím, že by bolo najlepšie, keby zmenila prostredie. Najideálnejšie školu. Začala by odznova a s čistým štítom,“ povedal kučeravý otec, niekdajší gitarista mestskej kapely.

,,Máš pravdu. Na internáte možno príde na iné myšlienky...“ zamyslela sa matka a nechala tak vo vzduchu visieť myšlienky, predstavy, sny a ďalšie abstraktnosti, také nevyhnutné k duševnému (ne)rastu.

Keď sa Lukáš balil do veľkého modrého kufra, pehy mu ustavične skákali do vecí a bláznivo sa rehotali. Tešili sa, že konečne opustia toto mesto a že vyrazia na dobrodružnú púť. Večer, po príchode na internát, mal v pláne uvariť si špagety. Dostal na ne chuť už vo vlaku. Ozaj, vlak! Skoro by zabudol, že tam videl Kláru. Pozerala sa von oknom, vyzerala veľmi sústredene. Dokonca ju stretol ešte aj na internáte. Pozdravili sa (bez prejavu eufórie či nenávisti) a odkráčali do svojich izieb. Lukáš sa tým viac nezaoberal, pretože myšlienka na špagety bola dôležitejšia ako to, či si s niekým pri náhodnom stretnutí vymeníte očné bielka.

Najprv si v kuchynke musel zapáliť svetlo. Neónka mu prepálila oči, ktoré teraz pripomínali penu na žemľovke. V jednej ruke držal hrniec, v druhej zakúpené špagety. Bez problémov zapálil svetlo a začal si pripravovať chutnú večeru.

Počas toho, ako vrela voda, dostal geniálny nápad. Vytiahne z Kláry všetky sny a naservíruje si ich na tanier ako prílohu. Prekvapilo ho, že sa nevzpierala. Jediné, čo dokazovalo jej prítomnosť, bola vrstva omietky na špinavej zemi. Keď sa pozrel na stenu, bola belšia ako zuby jeho matky. Lenže nevidel nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by z nej čokoľvek odpadlo. A pritom na zemi mal jasný dôkaz. Pousmial sa. Všetko išlo presne podľa plánu. Otočil sa a odkráčal do svojej izby. Na chodbe zacítil vôňu čerstvej aviváže.

iniciátor
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17
18
19
20 21 22 23
24 25 26 27
28
29  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com