Pokračovanie príbehu

poviedkaKristína Stankovičová

Nemám rád takéto počasie. Keď prší, musím trčať doma. Mama je na mňa hnusná a sestra nedokáže pochopiť môj zmysel pre humor. Minule som jej dal do školskej tašky gumeného pavúka a vôbec sa nezasmiala. Aj predminule, keď som jej na zubnú kefku nasypal sódu bikarbónu, ktorá je v podstate jedlá, nevidela v tom moju bratskú lásku.

Ale kvapky sú iné. Smejú sa na mňa spoza druhej strany okna. A ja ich obkresľujem čiernou fixkou. No musím sa ponáhľať, aby sa neskotúľali dolu do kvapkového mora. Áno, kvapkového mora.

Keby som mal mladšieho súrodenca, naučil by som ho toľko vecí a necítil by som sa tak... sám na všetko.

Dnes je sobota a mám v pláne, teda mal som v pláne, zahrať sa na indiánov. Začal som celkom pekne. Modrou temperkou som si najprv namaľoval tvár a potom – mi mama zhabala farby.

Len skríkla: „Jurko, si celý modrý!“

Ale doteraz neviem, čo jej na tej modrej farbe tak prekážalo.

„Juróóó,“ počul som cez našu tenkú stenu mestského bytu sestrin nahnevaný krik.

Nemohol som prísť na to, čo som vykonal tentoraz.  

No pre istotu som sa radšej schoval do skrine. Moja sestra je známa bitkárka. Už som nejako tak začínal možno tušiť, o čo ide. Na to Ildika otvorila skriňu a natrafila na môj vydesený výraz a kopu šiat, ktorou som sa zamaskoval.

Nezaváhala ani chvíľu a začala ma ťahať za vlasy.

„Ty si povedal Jurovi Ivaneckému, že sa mi páči? Ty malý sopliak.“

Snažil som sa vymaniť z jej zajatia a pritom jej to celé objasniť.

„Sedeli sme vedľa seba, musel som načať nejakú tému. Keď už pre nič iné, tak preto, že je to môj menovec.“

Na tento argument opustila izbu. Presne som vedel, čo bude nasledovať. Išla po mamu.

Mamka bola akoby sudkyňa v našom dome. Podplatená sudkyňa. Stačilo, aby jej sestra pomohla umyť riad a už sa prikláňala vždy len na jej stranu.  Zato keď ja som pozametal popol, počul som len strohé:

„Choď sa umyť.“

Znovu som sa schoval do skrine a cez malilinkú škáru som načúval.

„Ja teraz nemôžem, Ildi, pečiem palacinky. Vybav si to s ním.“

Keď  som toto počul, uvedomil som si, že je to pre mňa horšie ako rozsudok smrti. Stuhol som ako kameň. Čo teraz bude nasledovať? Môj vnútorný hlas mi však vravel: „Vzchop sa, veď si chlap.“

Hej, ale ako sa mám brániť, chlapci predsa dievčatá nesmú biť. Zahrabal som sa teda kúskami oblečenia o niečo hlbšie do skrine.  Zrazu však moja ľavá ruka narazila na niečo mokré a studené.

Zhrozil som sa. Na myseľ mi prišli tie najodpornejšie predstavy. Určite to bola žaba, alebo nejaký iný klzký živočích. S plačom som vybehol zo skrine rovno do sestrinej náruče.

„Fu- fuj- tam je niečo, fuj....“

„Aha,“ rýchlo pochopila Ildika, ani som jej nemusel viac vysvetľovať. Náročky ma zatlačila späť. S mojimi pästičkami som búchal na vrátka, plakal som, no ona sa iba smiala.

Naraz som stíchol. Prekvapilo ma jemné štuchnutie do pleca. Bol to strašiak. Môj Pán Strašiak. Až vtedy som si uvedomil, že som asi pred mesiacom robil jeden pokus. A tá klzká vec, ktorá ma tak vyľakala, bolo vlastne tekuté mydlo v miske.

Prečo mi to nenapadlo skôr?

Na moju tvár dopadol kúsok svetla, v ktorom sa objavila nakukujúca sestrina hlava s obrovskými mašľami.

„Jurko? Jurkóó!“

Pomaly otvorila skriňu a ja som na ňu vyskočil spolu s mojím strašiakom a tekuté mydlo skončilo na jej dokonale vyčesaných vlasoch.

Bolo to také komické, že som sa neubránil smiechu. Keby ste len mohli vidieť ten obraz mojej napaprčenej sestry, ktorej z hlavy na nos niečo kvapká. Navyše v ruke držala varechu, a tak vyzerala ako náš domáci šašo.

Nato ma začala po celom byte naháňať.

„Ty sopliak...“

Tento raz som sa naozaj obával, že neobídem šťastne. Netreba brať na ľahkú váhu zahrávanie sa s mojou sestrou, to som veľmi dobre vedel. S krikom som uskakoval švihom varechy vo vetre, kým sa mama konečne neprišla pozrieť, čo sa to vlastne deje. Schoval som sa jej pod sukňu.

Bez slova som čakal, koho mama omilostí tentoraz.

„Čo to máš s vlasmi? A tie šaty... Veď o chvíľu príde návšteva. Už aj sa choď prezliecť a precvič si hru na klavír. Strýko bude určite chcieť, aby si mu niečo zahrala.“

Znovu ma mama odignorovala. Aspoň som nemusel vysvetľovať, odkiaľ sa vzalo to mydlo. Bolo totiž z jej vianočnej kolekcie, ktorú dostala pred rokom od rodiny z Francúzska. Mala ho vystavené na poličke a keď ich celý ďalší rok nepoužila.... no skrátka som nechcel, aby sa znehodnotili. Tak som urobil experiment. Najprv som ich roztopil fénom, pridal vodu, olej – a tak vzniklo tekuté mydlo. Pre istotu som ho však schoval, aby sa nikto nedozvedel, že som veľký chemik. Nerád druhým ukazujem svoj veľký talent.

Kristína Stankovičová  

1. bc. KDŠ

iniciátor
September - 2019
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com