REFLEKTOR DRÁMA - 1. príspevok

Anna Gazdíková: ABSTRAKT

1. obraz

Scéna: na javisku je stôl, okolo neho sú dve stoličky, na stole je položené malé zrkadlo (kozmetické, obojstranné). Dvere naľavo od stola umiestneného mierne doľava od stredu javiska. Vo dverách je pohodená blúzka, alebo kus látky rovnakej farby, ako oblečenie ženy na scéne. Na zadnej strane javiska je stena vytvorená z tmavého závesu. Na nej je kalendár s vopred napísanými konkrétnymi dátumami. Na stole je okrem zrkadla aj otvárací nôž, starý model fotoaparátu a prázdny biely tanier. Pred zadným plánom sa začínajú k čiernej opone dvíhať schody. Ich stupne sú vysoké a na najvyššom z nich stojí žena oblečená v čiernom a na hlave má korunu upletenú z červených trniek, alebo iných bobúľ.  Je nasvietená bodovým svetlom s červeným filtrom.

Sof: Ležím na zemi a je mi akosi chladno. Pod hlavou sa mi vzdúva tvrdý prah a ruku mám divne zapretú pod ľavým bokom. Dýchať sa mi nedýcha dobre, hrudník sa už istý čas ani nepohol a oči mám prázdne vyvalené do zeme. Vidím sa ako vo filme. Akoby som stála v rohu a pozerala na scénu v divadle. Sama som však jej súčasťou.  Jednou z herečiek. Myslím, že by som mohla povedať, že som hlavnou postavou.

(pološepotom) Prestávam cítiť svoje vlastné telo a hlavu mám ľahkú, akoby naplnenú len vzduchom. Žiadne city, žiadny hnev, žiadna ľútosť či smútok. Som úplne ľahká. Hľadím na seba, teda na to telo v roztvorených dverách. Pripadá mi, že som hrozne zostarla... a zomrela. Vnútorne a teraz už aj zvonka. To je asi to najpodstatnejšie. To je môj ozajstný koniec. (rozpráva smutne, takmer pohrebne. Pohľad má na konci sklonený do zeme.)

Svetlo zhasne a rozsvieti sa bodové svetlo na scénu s kalendárom. Z boku prichádza muž v obleku a strháva z neho vrchný papier s dátumom 25.11.1942 a pod ním sa objaví číslo 24.10.1941. Otočí sa a odchádza na druhú stranu scény. Tam mizne.

Sof je nasvietená farebným svetlom a zdvihne hlavu s korunou k divákom, pozerá do diaľky zamyslene so zvrašteným obočím.

Sof: Vtedy sa to všetko začalo. Vlastne...skončilo...

Scéna zhasína, chvíľu hrá len hudobný podmaz. Keď sa rozsvieti svetlo, na scéne stoja ľudia – muži oblečení v tmavozelenom vojenskom oblečení a s maskami na tvárach (masky sú biele, červené líca a usmiate tváre) stoja v rade za sebou v zadnom pláne šikmo na stred pódia, kde stojí chrbtom Ia. Okolo prechádzajú ešte traja muži v oblekoch. Z jednej strany na druhú, zastavia sa, rozprávajú sa a znova sa dajú do pohybu. Uprostred scény je stolička otočená bokom k hľadisku, vedľa nej je stôl, na ktorom je starožitný fotoaparát. Hudba zosilňuje a muži v oblekoch sa pohybujú stále rýchlejšie a chaotickejšie. Keď hudba vyvrcholí, nastane ticho. Svetlo zhasne a keď sa znova rozsvieti, muži sa pohybuj po zadnom pláne pokojne a pomaly. Ia sa otočí a vezme si zo stola fotoaparát. Zavesí si ho okolo krku na dlhý popruh. Na stoličku si sadá prvý z radu mužov vo vojenskom oblečení. Na tvári má masku, ktorú si pred Iou skladá  a tak odhaľuje zúfalý výraz v tvári.

Ia: Bradu trochu vyššie, prosím. (fotoaparát zavesený na krku drží nastavený na muža bez masky)

Fotoaparát cvakne a ozve sa ohlušujúci zvuk (čosi ako hrmenie), svetlo zabliká a zhasne, muž vykríkne.

Rozsvieti sa bodové svetlo na ženu vzadu. Sof s korunou na hlave v červenom svetle pokojne rozpráva:

Sof: Sedemdesiatdva krát denne som vyslovila túto neosobnú vetu k sedemdesiatim dvom párom vydesených, rozhnevaných či uplakaných očí.

Svetlo sa mení na reál. Na stoličku si sadá ďalší z mužov v maskách, znova sa opakuje fotenie, zvuk, výkrik, tma. Muži vzadu sa prechádzajú, občas zastanú a znova sa rozhýbu.

Bodové svetlo na Iu, ostatné je v jemnom nasvietení nehybné. Muž, ktorý si šiel sadnúť na stoličku znehybnie na polceste. Ia sa otáča k hľadisku.

Ia: Volám sa Sofia. (otáča sa na mierne do druhej strany, akoby chcela rozprávaným príbehom obsiahnuť všetkých v publiku – osobne sa ich dotknúť, rozprávať to práve im. Nie však nadšene, ale odosobnene.) Každý deň chodím do práce skoro ráno, už po siedmej mám v miestnosti neďaleko mestského úradu rozloženú aparatúru a na stole mi leží sedemdesiatdva mien mladých mužov, ktorých mám v daný deň odfotiť. (na stole je otvorený akýsi blok s papiermi, pár ich preloží a pri jednom sa zastaví. Prstom sleduje akýsi text, zastane, prikývne, odloží papier a pohne sa k „zamrznutému“ mužovi). Som fotografka, momentálne fotím vojakov, ktorých evidujú ako novú posilu sovietskeho vojska. (chytí vojaka za rameno, jemne ho vedie k stoličke)

Posaďte sa, prosím.

Každý deň odfotím sedemdesiatdva rôznych a pri tom rovnakých tvárí. (sníma mužovi z tváre masku, pod ňou má zreteľne vyplašenú tvár a červenou farbou nakreslené slzy stekajúce z očí)

Všetci v nich majú strach, niektorí ho schovávajú za hnev, iní ho nedokážu zakryť ani len nacvičeným výrazom. Srší z nich, kypí im z očí a rozlieva sa po miestnosti. (muž jej zúfalo berie z rúk masku a rýchlo si ju nasádza. )

Muži v zadnom pláne zastanú. Ia dramaticky prechádza k rohu javiska: Keď vidím niektoré mladé tváre, ktoré sú ešte vlhké od sĺz preliatych v šatni, kde si po prvý krát obliekali tmavo-zelenú uniformu...

Svetlo sa mení na červené a nasvecuje len Iu a Sof na svojom „piedestále“. Obe zvolajú:

... je mi z toho všetkého zle!

Svetlo sa zmení späť a muž, ktorý pred tým sedel na stoličke kľačí na zemi a rukami si skrýva tvár/masku. Muži v zadnom pláne sa dajú opäť do pohybu.

Ia (už normálnym hlasom): Posaďte sa, prosím.

Sof (nasvietená jemným červeným svetlom nad všetkým dianím na javisku pod ňou rozpráva príjemným hlasom s prímesou smútku a nostalgie): Túto vetu vravím v ten deň po štyridsiaty ôsmy krát a naťahujem slučku na prístroji. (Ia pod ňou robí presne to, čo Sof opisuje. Znova si zavesí fotoaparát na krk, naťahuje slučku a pripravuje objekt fotografie – muža s maskou)

Tí, ktorí mi denne prejdú cez aparát nie sú jedinými, ktorí skrývajú city. Ja sa schovávam za zdvorilosť a predstieraný pokoj, inak by som odtiaľto už dávno s krikom vybehla, udrela do tváre strážnika, ktorý pri dverách dával pozor, aby si túto povinnosť splnili všetci mladíci a už nikdy by ma nikto v tomto meste nevidel.  (Fotoaparát cvakne a ozve sa ohlušujúci zvuk (čosi ako hrmenie), svetlo zabliká a zhasne, muž vykríkne.

2. obraz

(Scéna sa nasvecuje klasickým svetlom, je takmer nezmenená. Sofia stojí so sklonenou hlavou a fotoaparátom zaveseným na krku. Muži v zadnom pláne chodia, občas sa zastavia, čosi sa rozprávajú, znova sa rozpohybujú. Rad mužov v tmavozelených uniformách stojí takmer nezmenený, no na prvom mieste stojí muž bez masky s pokojnou tvárou a v bielej uniforme prepásanej červenou stuhou. Ia zdvihne hlavu, no nepozrie sa na muža. Prechádza ku stolu a znova pozerá do papierov. Preškrtáva jeden z riadkov zatiaľ čo muž si sadá na stoličku. Sedí vzpriamene a pozerá pred seba. Ia sa k nemu otáča pripravená fotografovať, no keď naňho pozrie, zarazí sa. Červené bodové svetlo nasvecuje len ju a muža v bielej uniforme. Muži v zadnom pláne – teraz len tiene – zastanú. Z pozadia hrá jemná hudba. Slabé svetlo nasvecuje aj Sof.)

Sof (tichým šepotom): Pokoj. Aký zvláštny pokoj na mňa sála z dvoch tmavých tôní v tejto tvári. (hudba sa mení na pomalý tlkot srdca. Všetci – muži zo zadného plánu aj muži v tmavozelených uniformách sa pomaly prikrádajú k mužovi v bielej uniforme. Hľadia naňho prekvapene a skúmavo.) Sof: Hypnoticky napĺňa miestnosť. Sám, jediný, akoby zmierený so svojím osudom. Dlhú chvíľu na seba hľadíme a mne srdce bije hlasno a desivo pomaly. (na chvíľu celá scéna zamŕza, muži zastanú na polceste  a počuť len tlkot srdca).

Muž v bielej uniforme/Vladimir (obzrie sa na Iu, ktorá ho udivene sleduje, tlkot srdca náhle prestane, ozve sa drsným hlasom): „Deje sa niečo?“  (svetlo sa mení na reál, muži sa vracajú na svoje miesta, Ia sa spamätáva, uhladí si vlasy)

Ia (zahanbeným hlasom): Prepáčte, ja...teda....nemávam tu často mužov, ktorí by... no, boli takí...vyrovnaní.

Vladimir:  Čo sa mi môže stať?

Ia: Čo sa vám môže stať? (zdesene a prekvapene) Nie je pre vás smrť či zranenie dostatočným dôvodom na strach? (karhavo. Naťahuje  fotoaparát.) Bradu trochu vyššie, prosím.

Vladimir otvára ústa na odpoveď v rovnakej chvíli, ako cvakne fotoaparát – žiadne hrmenie ani výkriky. Zamračí sa a Ia znova naťahuje slučku na aparáte.

Vladimir (začne znova): Nie je život desivejší ako smrť?

Aparát znova cvakne, tentokrát už správne a muž sa postaví. Uhladí si bielu uniformu a pozerá na Iu.

Ia (smutným, zamysleným hlasom): Len naozaj silné zážitky nás nútia uvažovať takto. (otáča sa k papierom, pretože Vladimir ju dôkladne pozoruje)

Vladimir: Myslím, že na smutné príbehy teraz nemáte čas. (zo stropu sa pomaly spúšťa biela stuha, klesá k prostriedku javiska a keď naň dopadne nikto na ňu nehľadí)

Ia: Tak teda inokedy. (pokynie mu hlavou, on jej tiež a keď je na odchode zdvihne zo zeme bielu stužku a strčí si ju do náprsného vrecka. Ia sa obracia k papierom a svetlo pomaly zhasína.)

Sof (zamyslene do posledných zbytkov svetla na javisku): Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že by som ho chcela znova vidieť. Ten zvláštny výraz tváre, ten smútok a odhodlanie v jeho očiach...akoby bola smrť jediným východiskom...jedinou cestou (šepká do tmy).

Keď sa svetlo rozsvieti znova, javisko je prázdne, sú na ňom len kulisy. Prichádza muž v tmavom obleku a v bielych rukavičkách, strháva z kalendára pôvodný dátum a objavuje sa tam 28.12.1941. Mizne na druhej strane scény. Stmievačka.

Keď sa scéna znova nasvecuje- len jemne, červené bodové svetlo svieti na Sof a dole pod ňou je dav ľudí ležiacich na sebe a vytvárajúcich akýsi múr kolmo na hľadisko. Za ním je Ia v kabáte a s bielou šatkou v ruke, akoby zamrzla uprostred pohybu.  Pred „múrom“ sú zoradený vojaci v tmavozelených uniformách a v prvom rade Vladimir v bielej. Nikto sa nehýbe.

Sof (zasnene): Pokojný, zaujímavý portrét spred niekoľkých týždňov. Vladimir. Krátko po tom ako som zaznamenala jeho tvár na malý obrázok, som ho stretla v meste počas jednej z fajčiarskych zastávok. Už neviem v ktorej časti mesta to bolo, ani čo som tam robila. Viem len, že ma spoznal a pristavil sa pri mne a odvtedy si pamätám každú sekundu jasne a zreteľne. Akoby dovtedy môj život prebiehal ako nezaujímavý film prekrytý tenkou záclonu. Máte z neho len útržky a všetko ostatné je rozmazané. Ale odrazu je záclona strhnutá a všetko je náhle jasné a zreteľné. V ten deň sa pri mne pristavil, zapálil si cigaretu a rozprávali sme sa na ulici. Dlho, predlho, ďalších sedem cigariet. Tri moje a štyri jeho. Stáli sme tam v mraze, ruky sme si treli o kabáty a nohy nemo prestupovali na mieste. Potom sme sa presunuli do kaviarne. (pri rozprávaní sa usmieva a ruky si pritíska na srdce)

Domov som prišla neskoro v noci, hlavu som mala ťažkú, ruky skrehnuté a nohy som ledva cítila. Rozprávali sme sa o toľkých veciach. Nikdy som s nikým neviedla také dlhé dialógy ako s ním. Rozprávali sme. O vojne, o smrti, o jeho žene (zastane, zo stropu sa spustí biela stužka, ona ju sleduje pohľadom a keď dopadne na zem, pokračuje) , o fotení, o snoch, o rodine, o samote, o živote, o ľuďoch, o rokoch, o Rusku, o svete.

A zrazu som bola vtiahnutá do jeho života. Surovo, drsne a bezočivo som stála na križovatke jeho krokov a nevedela som, netušila som čo tam hľadám. Ani to či tam naozaj patrím. Jediné čo som vedela bolo, že som bola posledných niekoľko hodín na tom správnom mieste a počúvala tie správne slová.

Vladimir (len hlas): Ďakujem.

Sof: Vtedy mi daroval úsmev. Prvý, ktorý som od neho dostala. Jeden z mála, ktoré som za celé jeho účinkovanie v mojom živote zažila. Ich počet by sa dal ukázať na prstoch dvoch rúk. (dvíha ruky a hľadí na ne, vystiera prsty, akoby rátala, zamyslená. Pokračuje.) Možno si myslel, že si jeho úsmevy ľudia okolo nezaslúžia. Možno ich nemal v sebe, tak ako my ostatní. Možno to bola nejaká životná hra – zasadiť do tohto sveta človeka, ktorý zmení toľko osudov. A to úplne bez citu. Bez úsmevu či akejkoľvek radostnej mimiky tváre.

Bola to chvíľa, kedy som mala pocit, že sa moje vnútro rozpadá a znovu skladá. Akoby vzbĺklo v plameňoch a znova sa z popola sformovalo ako fénix. (vášnivo) Jedna moja časť ho chcela pobozkať, cítiť jeho pery na svojich a stať sa súčasťou jeho sveta. Tá druhá – rozumná a súdna – to všetko popierala. Popierala normálnosť mojich prudkých pocitov voči nemu. Nesmiem predsa milovať tohto muža. Hociktorého iného, ale nie tohto tvrdého, abstraktného tvora, ktorého úsmev sa objaví raz za dekádu, ktorého srdce je mŕtve od okamihu, keď videl umierať svoju lásku. Ženu svojho života. (zo stropu sa spúšťa stužka, dopadá na javisko vedľa  prvej) Nemôžem sa uchádzať o jej miesto. Jednoducho to nie je správne milovať muža, ktorého nepoznáte.

Svetlá zhasnú. Do tmy sa ozve hlas Sof: Mesiac na to povolali 16. oddiel mladých zverbovancov na front.

Svetlá. Scéna sa rozhýbe, ozve sa vrava ľudí, stena z tiel sa jemne hýbe zo strany na stranu, občas sa ozývajú zvlyky. Ia máva bielou šatkou. Vladimir sa nepozerá na ňu, hľadí vpred.

Z pozadia sa ozve šepotom hlas Sof: Jednoducho to nie je správne milovať muža, ktorého nepoznáte.

Sof (do hluku, obradne, dramaticky): Nikdy to nerobte. Bolí to. Milovať cudzinca. Potenciálne zviera.

Stmievačka. Následne jemné svetlo. Zo strany pódia, kde pred tým mizol sa vynára muž v obleku a v bielych rukavičkách, kráča pospiatky a keď je pri kalendári, strháva z neho papier a objavuje sa tam dátum 10.12.1941. pospiatky sa vnára do tmy druhej strany scény. Tma.

3. obraz

Keď sa znova rozosvietia svetlá, na scéne je barový pult, ktorý sa tiahne rovnobežne s hľadiskom od jednej strany scény na druhú. Za ním je čašník, nalieva poháre tekutinami, vedľa neho druhý poháre utiera utierkou.  malé okrúhle stolíky s rozložené po celej scéne, okolo nich ľudia. Niektorí hrajú karty, iní konverzujú, ďalší sa smejú. Muži aj ženy. Pri bare uprostred scény na barových stoličkách sedia Ia a Vladimir. Otočení tvárami k sebe. Ia má oblečený vychádzkový kostým, Vladimir ronakú bielu uniformu. Celá scéna je zamrznutá uprostred pohybu. Svetlo je jemné, evokuje prítmie baru. Nasvecuje sa Sof – červeným svetlom.

Sof: Srdce mi búšilo v hrdle ako splašený vták. Jeho slová sa vo vrave kaviarne okolo mňa ďalej obtierali ako pokojné, huňaté zvieratá. Hladili ma po pokožke, jednotlivé hlásky mi extaticky reagovali s bunkami a napĺňali ma vzrušením. (pár pri bare sa nasvecuje jasnejším svetlom a okolie trochu tmavne). (šepotom)

Dvojica sa rozhýbe, Vladimir chvíľu bezhlasne vysvetľuje a keď Sofiu pobozká uprostred monológu ozve sa z pozadia gong.

Sof: Pobozkal ma...pobozkal, pobozkal (vzrušený šepot z pozadia. Chvíľu scéna zastane, gong udrie ešte dva krát a potom sa všetko rozhýbe.)

Vladimir (veselým hlasom): A on sa jednoducho obrátil a povedal nám, nech pokračujeme v práci. (Ia šokovane sedí na stoličke, vzpriamená zatiaľ čo Vladimir gestikuuje a vysvetľuje ďalej) Chápeš to? Po tom, čo sme mu všetko povedali. Povedali sme mu úplne všetko, a on na miesto toho, aby nás zažaloval, zmlátil, zreval a možno pobil...proste nám povedal nech pokračujeme a odkráčal. Chápeš? (smeje sa, Ia sa uvoľní a pridá sa. Zamrznú v pohybe, len z diaľky sa ozýva smiech.)

Sof: Smial sa. Samozrejme, na tvári sa mu to neodzrkadlilo, ako inak. Neviem, ako to mám vysvetliť. Boli to jeho oči. Akoby mali svoj vlastný svet. Ten, kde je dovolené usmiať sa, ten, kde je cit prejavom života, ten, kde je všetko akési iné. On však tomuto svetu prepustil len dva krát päť centimetrov štvorcových. Uzavrel si ho v očiach a s týmto svetom – krutým, surovým a bezohľadným svetom strachu, vojny a zmarenej lásky – sa potýkal so svojím ľadovým pokojom, strnulosťou a neustálym hnevom bublajúcim okolo neho.

Znova smiech z diaľky, pár sa rozhýbe a konverzuje bez hlasu ďalej.

Sof: Vtedy sa mu oči smiali, usmievali sa a mali plytké jamky okolo úst. Ďalej ma ale nikdy nepustil.

Svetlo na Sof zhasína, rozsvecuje sa reál na scénu a ľudia pri stoloch sa rozhýbu. Všetko sa dá do pohybu a na moment je všetko tak ako má byť.

Sof (znova nasvietená červeným bodovým svetlom): Za ten krátky, prekrátky mesiac, ktorý bol pre mňa záhradou života (ako som sa dozvedela neskôr, slovo pre mňa je tu podmetom, prísudkom, centrom a epicentrom), som dostala dokopy päť bozkov. Štyri, ktoré som čakala s radosťou, vzrušením, ako dieťa novú hračku...a ten prvý, nečakaný, ozajstný. Za tých niekoľko dní som prežila čosi, čo nedáva normálnemu ľudskému rozumu zmysel. Zamilovala som sa do kameňa. Do kusu ohňa, do čohosi nehmotného, čo sa v tomto ovzduší vznášalo len pre to, aby mohlo o chvíľu zničiť všetko, čo mu príde do cesty. (scéna potemnieva, zhasína svetlo) V tej chvíli som to ale vôbec netušila. A to bol prvý klinec do mojej rakvy.

Stmievačka.

Keď sa svetlo znova rozsvecuje, z obvyklého kúta scény vychádza muž v tmavom obleku a bielych rukavičkách, prechádza ku kalendáru, strháva z neho vrchný papier a odhaľuje dátum 4.5.1942. Odchádza do protiľahlého rohu scény.

Keď sa svetlo znova rozsvecuje, na scéne je prázdno, len cez zadný plán kde-tu prejdú ľudia. Ia vychádza z pravej strany pódia v topánkach na opätku klopká po podlahe, v ruke má kabelku. Zastane v druhej tretine scény a hľadá niečo v kabelke. Ozve sa zvuk krokov, pravidelný, silný. Ia sa obzerá, no nikoho nevidí, kroky pokračujú. Odrazu sa za ňou objaví Vladimir v bielej uniforme, ona ho nevidí ako sa k nej blíži a chytí ju. Jednou rukou jej zakryje ústa, druhou objíme pás.

Sof (nasvietená obvyklým červeným svetlom): Ucítila som na svojom tele čiesi ruky. Vrátil sa! (radostne vykríkne)

Mala som chuť od radosti kričať, objať ho, pobozkať. Po piatich mesiacoch čo som ho nevidela sa mi jeho ruky nezdali cudzie. Jeho dych bol stále rovnaký, ťažký a pravidelný. Miestami zaodŕhal a v dvoj takte srdca sa znova rozbehol. Keď som od neho včera dostala list, že sa chce stretnúť, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Po tak dlhom čase konečne čosi určité, čosi sľubné, hmotné...Stála som tam, v tichej uličke neďaleko mestského domu a jeho ruky mi ovíjali telo ako pevné liany.

Čosi však nebolo v poriadku (zamračí sa, svetlo na scéne sa mení na červené). Dlhé hánky prstov sa mi zovreli okolo sánky až príliš bolestivo. Druhá ruka mi doslova roztláčala rebrá. Jeho drsnosť, tiež dobre známa mala odrazu desivú príchuť.

Myslela som si, že je to len prvotný pocit hnevu, keď ho poslali z vojny pre zranenie späť domov, že to prejde ako náhle sa vráti. To som ale ešte netušila, že hnev, nenávisť a agónia z nesplnenej túžby po smrti budú jeho životnými spoločníkmi.

Ia sa začne mykať vo Vladimirovom drsnom objatí, no on ju zovrie ešte tuhšie. Ozve sa hudba. Spočiatku len ľahké tóny, potom dramatická.

Sof (opiera sa rukami o nepriehľadný múrik pred ňou, hľadí na Sofiu a Vladimira. Hlas naberána zúfalosti): Všetky moje slová sa strácali v jeho ruke páchnucej alkoholom. Tá vôňa ma udrela do nosa ako päsť a srdce mi na moment zastalo. (scéna znehybnie. Ia prestane bojovať, Vladimir ju nehybnú drží v rukách.) Uvedomila som si, že sa nachádzam v tichu noci pridusená jeho hnevom v náleve s obsahom 3 promile.

Vladimir (agresívne, nahnevane, cez zuby): Predsa si to chcela, nie? (trhne Iou nadol a pristanú na zemi. Ona tvárou dolu, on na nej, rukami jej chytá prameň vlasov a dramaticky si k nemu privoniava. Prudko ju otáča na chrbát, drží jej ruky za zápästia a ona vykríkne.)

Sof: V tej chvíli som si uvedomila, že to čo k nemu cítim ho nezastaví pred ničím. (znova Iin výkrik) Pretože on má svoju smrť, po ktorej túži. Nezáleží na ničom, čo chcú ľudia okolo neho. Všetci sú pre neho len bývalými susedmi, bývalými priateľmi či bývalými okoloidúcimi, pretože on je už dávno zabývaný vo svojom hrobe. Pretože jeho hnev je hmatateľný a z nejasného citu sa stala hmotná postava, ktorá ho sprevádzala na každom kroku. Jediné čo chce je pomstiť sa všetkým a všetkému a odísť z tohto sveta za svojou milovanou. (Ia znova vykríkne, no Vladimir jej rukou zakrýva ústa a smeje sa diabolským smiechom).

Pritlačí sa k jej tvári a bokmi do nej vrazí tak, že sa posunú k stredu scény. Ozve sa zvuk dychu – rýchly, tŕhaný, mužský. Keď sa znova zodvihne, roztrhne Sofii blúzku. Do dychu sa ozve zvuk hromu.

Sof (kričí na Vladimira, takmer leží na múriku pred ňou a prosí): Ako to môžeš urobiť, ako sa môžeš takto správať po tom všetkom?! (žiadna odozva, Vladimir ďalej trhá Ii šaty, ona zápasí, no ruky má v jeho zovretí)

Pomsta na mne ti nedožičí pokoj, nespasí ťa a nepošle na miesto po ktorom tak túžiš!!!

Dych sa ešte zrýchľuje, Vladimirov hlas z pozadia: Také ako ty si zaslúžia len poriadne zmlátiť a odhodiť ako použitú handru.... to si zaslúžia všetky... Okrem nej, pretože ona...ona bola...bola... (rozzúrene vykríkne)

Vladimir sa pokúša Iu opäť otočiť na chrbát, no ona sa mu vytrhne, prevalí ho a plazí sa preč. Chce sa postaviť a utekeť takmer nahá, no on sa spamätáva a strháva ju spať na zem uprostred pódia. Priľahne ju a ona ostáva pod jeho telom. Znova úder hromu. Scéna znehybnie.

Sof (rezignovane opretá hruďou o múr, vstáva a na tvári má krvavé slzy, z pozadia znie tichá hudba, len klavírne tóny): Znova sa mi celým telom pritlačil k chrbtu a cítila som, že je vzrušený vlastnou nenávisťou. (polozúfalo) Tvárou som maľovala na zemi krvavé šmuhy, tak silno ma k nej pritláčal. Obnaženú hruď som mala rovnako krvavú.

Pustil mi ruky a podbruškom mi dlane pritlačil k chrbtu. Začala sa som mykať zúrivejšie, pretože mi došlo, že z tejto situácie už naozaj niet úniku. (narieka, zúfalo vyráža zo seba vety) Cítila som akoby mi niekto kopol do hrudníka. Vyrazil mi dych. Napol bezvládne som ležala v jeho drsných rukách, ktoré sa čoraz zúrivejšie predierali cez sukňu až k nahej pokožke. Po tvári mi tiekli slzy. (zatvára oči a potichu vzlyká)

Vladimirov hlas z pozadia (zúrivo, zadychčane, takmer šeptom): Takto si to chcela! Budeme spolu šťastní, neboj sa.

Sof: Rozopol si opasok. Na nahej pokožke stehien som ucítila chlad. Chlad čistej nenávisti.

Scéna potemnie, ostáva len bodové červené svetlo na Vladimirovi a Ii. Aj to pomaly zhasína.

Hlas Sof do šera: Trvalo to päť minút. Myseľ som mala odrazu čistú a prázdnu. Oči pevne zavreté a minúty pomaly, bolestivo pomaly ubiehali okolo mňa v nárazoch jeho bokov.

V šere na scéne Vladimir obráti Iu tvárou k sebe, nadvihne sa nad jej napoly bezvládne telo.

Vladimir: Si rovnako zúfalá ako všetci ostatní.

Sof (len hlas): Znechutenie v jeho tvári mi zdvihlo žalúdok. Nedostala som zo seba nič, len oči sa mi zatrepotali a mala som pocit, že kamsi padám. Bola mi zima. Triasla som sa na celom tele.  Posledné, čo som si pamätala bola tvrdá dlaň dopadajúca na doškrabané líce. Potom nič. Tma.

Stmievačka.

Červené svetlo sa vracia za sprievodu úderov srdca. Pomalých, svetlo zhasína a rozsvecuje sa v ich rytme.

Vladimir sa dvíha, necháva Iu klesnúť na chrbát. Bezvládne leží a on odchádza kúsokbokom, zastane.

Vladimir: Vaša existencia je úplne zbytočná. Čo odo mňa chcete? Čo ešte kurva chcete? Človek na tomto odpornom svete nemôže ani v pokoji zdochnúť. Aj ty za to môžeš! Všetci za to môžete! Upálili ste ju...zabili ste ju. Vzali ste mi ju. A teraz ma tu držíte! (kričí, obráti sa k Sofii, vyťahuje z vrecka nožík, zatacká sa a kľakne si k Ii. Zdrapí ju za vlasy a zdvihne jej hlavu. Pritiahne si ju k sebe a čepeľ noža jej pritlačí k tvári. )

Sof (len hlas, šepotom): Sprav to! No tak!...Prosím...

Vladimir ale otáča nôž proti svojej hrudi, berie Iinu ruku a obmotáva ju okolo rukoväte. Pritláči jej ju proti svojej hrudi.

Vladimir: No tak, urob to! Sprav to už konečne.....Zabi ma!!! (kričí na bezvládne telo pri svojich nohách)

Sof (len hlas, takmer šeptom): Oči sa mi zatrepotali a dych mi zamrzol v hrdle. Tak veľmi som to chcela spraviť. Keby som v sebe dokázala nájsť aspoň jednu bunku schopnú pohybu, spravila by som to. Za všetko to poníženie, bolesť, krv, rany a odpor, ktorý som v sebe objavila... Tak veľmi som to túžila spraviť... no len som mu nevládne ležala pod rukami a nedokázala som ani len udržať otvorené oči... dlhú, predlhú minútu na mňa hľadel. Odrazu mi bolesťou zahorelo líce a jeho ruka sa od neho odlepila v sprievode čierno čiernej tmy. (na scéne Vladimir udrie opakom ruky Iu po tvári a svetlo prudko zhasne)

 4. obraz

Scéna sa osvetlí, vychádza muž v obleku a rukavičkách, strháv dátum a objavuje sa 22.11.1942. Odchádza. Tma.

Svetlo sa mení na reál, na scéne je stôl, dve stoličky, vešiak, skrinka s umývadlom, skrinka s pohármi a taniermia v ľavom rohu aj rám dverí.  Na jednej zo stoličiek sedí Ia v domácom oblečení. Je očividne tehotná, štopká ponožku. Z pravej strany pódia prichádza Vladimir v čiernom oblečení, na krku má červenú viazanku. Vyzlieka si kabát, vešia ho na vešiak a zastane pri Ii. Naťahuje ruku k jej bruchu, no uprostred pohybu sa zastaví. Otočí sa, vezme si zo skrinky pohár a napustí si ho vodou. Sadne si na druhú stoličku. Ia znova šije. Znehybnejú. Svetlo (červené) na Sof. Tá má na sebe biele šaty a na hlave rovnakú korunu.

Sof: Vo svojej nenávisti som tu ostávala zavretá celé dni, starala sa o byt, varila a prala. Občas som len tak sedela. Celé dni som nič nerobila. Hľadela som do prázdna a zbierala sily na to, aby som odišla z tohto nevľúdneho miesta spolu so svojím nenarodeným dieťaťom, ku ktorému som nedokázala prechovávať žiadne negatívne ani pozitívne pocity. Jednoducho by som otočila kľučkou na ťažkých drevených dverách, vyšla odtiaľto a už sa nikdy nevrátila. (vzdychne)

No bola tu tá časť mňa – nezmyselne uvažujúca, nepochopiteľná a tak hrozne hlúpa – ktorá ešte stále niečo cítila k tomu kusu mäsa, ktoré sa pohybovalo z bytu do krčmy, ktoviekam a späť, a znova tou istou trasou. Večer prišiel domov, najedol sa, vyzliekol a ľahol si do postele. Takmer nikdy sa so mnou nerozprával. Len neprítomne pozeral na moje zväčšujúce sa brucho. A ja som stále dúfala, že keď jedného dňa otvorí dvere, podíde ku mne, pobozká ma do vlasov a pohladí po bruchu. Posadí sa oproti mne a usmeje sa. Otvorí ústa a budú z nich vychádzať slová. Príjemné a teplé slová.

Klamala som samú seba. Klamala som svoj zdravý rozum a potláčala ho do vnútra seba od chvíle, keď som sa prebudila v tomto byte po prvý krát. Dobitá ako posledný pes, s obviazaným čelom a hruďou. Ošetrená rovnakými rukami, ktoré mi dotrhali šaty, doudierali telo, rozkmásali sebaúctu a zničili všetky ilúzie. Klamala som seba, svet a všetkých, ktorým na mne záležalo. Predstavovala som ho ako záchrancu, ako niekoho, kto sa o mňa stará a záleží mu na mne. Predstavovala som ho takto rodine, ktorá na mňa z mesiaca na mesiac zanevrela, priateľom, ktorých som nevidela už veky, sebe, s ktorou som nedokázala žiť.

Slepo som žila v nečinnosti, akoby som sa len vznášala v ovzduší a dopĺňala obraz tohto smutného miesta. Zmenila som  sa na ducha. Prestala som existovať vo chvíli, keď ma zničil. A ja som sa mu odvďačila starostlivosťou, teplou stravou, zaštopkanými ponožkami a zúfalou mlčanlivou prítomnosťou.

Môj život bol jednotvárny, bez zmyslu či cieľa. Každý deň vyzeral rovnako ako ten pred tým. Až na dni, keď prišiel naliaty. Znova nahnevaný na celý svet. Bezcieľna existencia sa zmenila na zosobnenie zlosti, nenávisti voči všetkému, čo sa hýbe...Vtedy som znova padala do toho strachu, ktorému som sa mala oblúkom vyhnúť. Kričať som nedokázala, dýchať som nedokázala, nechcela som žiť, keď na mňa reval tie svoje výčitky, s ktorými som nemala nič spoločné. Občas ma aj udrel, povláčil po zemi, vytrhol zopár prameňov vlasov. A ja som mu na druhý deň s rovnakou nenávistnou láskou položila pod nos tanier s teplými zemiakmi a mliekom.

Nedokázala som sa pohnúť z jeho života, aj keď som mala utekať. Rozbehnúť sa a už nikdy sa nezastaviť.

Jeden jediný krát som opustila tento byt. Ráno odišiel ako každý deň. Ja som sa obliekla, zakryla som si domlátenú tvár šatkou a vyšla som von. Keď ma ovial čerstvý vzduch, nedokázala som sa ho nabažiť. Kráčala som mestom, až som sa dostala k mostu nad riekou za fabrikou na okraji periféria. Stála som na ňom asi hodinu, túžila som hodiť sa dole a odletieť od tohto všetkého. (Sof sa prechádza po najvyššom schode, pozerá dole a vyzerá to, že už-už sa hodí dole zo schodov, no znova sa pohne a kráča pozdĺž schodov)

Po hodine som sa vrátila domov, navarila som, prežehlila mu nohavice a keď prišiel, sadol si za stôl rovnako ako pred tým. Žiadna zmena. Mala som chuť vybehnúť z dverí a bezpodmienečne stopiť svoju beznádejnú existenciu do tej rieky. Aby som sa nemusela pozerať do tej odpornej tváre, aby ma nemučil ten hlúpy, bezvýznamný cit, ktorý som ešte stále prechovávala k tomuto abstraktnému tieňu človeka. Nedokázala som to. Nenávidela som sa. Tak veľmi som sa nenávidela, že som si niekedy priala, aby ma zabil. Aby prišiel z krčmy v aure chľastu a dobil ma na smrť. Končene. Vyslobodil by ma z kruhu, ktorý som ja sama nedokázala opustiť. A pri tom stačilo len vykročiť z neho.

Stmievačka. Svetlo na scéne sa rozosvieti, nezmenená scéna – Ia sedí s bruchom pri stole, zamrznutá pri práci, na druhej strane sedí Vladimir nad pohárom vody. Z pravej strany prichádza muž v obleku a rukavičkách, strháva papier a objavuje sa dátum 25.11.1942. Tma.

Svetlo na reál, scéna nezmenená. Ia vstáva, odkladá ponožku, vyberá zo skrinky dva tanier, jeden sa chystá položiť pred Vladimira. Ten prudko vstane, stolička padne naznak. Načahuje sa akoby ju chcel udrieť, potom len zvesí ruku a otočí sa jej chrbtom.

Vladimir(ostro): Ako sa môžem na teba vôbec pozerať?! (otáča sa k Ii, ktorá stojí pri stole, v rukách taniere) Nezaslúžiš si, aby si tu kazila vzduch. Si rovnaká ako ostatní! Nežiješ. Len prežívaš. Chodíš tu ako bez duše a pri tom máš všetko! (kričí na ňu, dvíha ruku a chystá sa ju udrieť. Ia zdvihne hlavu a spriama sa na neho pozerá).

Sof (len hlas): Z očí mi musela sršať všetka nenávisť, ktorú som v sebe našla (Vladimir na scéne zastaví ruku v pohybe, o krok cúvne, šokovane pozerá na Iu) V pohľade sa mu objavilo prekvapenie. Šok z toho, že  zo mňa dostal nejakú emóciu. Odozvu. Odpoveď. Reakciu. Čosi... (hrdo rozpráva, nahnevaná, nasvietená červeným svetlom) Odrazu som v sebe našla všetko to, čo bolo za ten rok pochované hlboko vnútri. Všetok hnev, všetka nenávisť voči nemu, voči jeho bludnej existencii. Všetko sa vo mne nazbieralo a odrazu som to potrebovala vypľuť, dostať von...dusilo ma to, všetky tie slová sa mi zbierali v ústach. A odrazu to prišlo. Muselo to raz prísť...

Ia hodí taniere na zem – rozletia sa na kúsky, postúpi bližšie k Vladimirovi.

Ia: Tak ja len prežívam...to mi povie táto stratená existencia. Tento odraz človeka, odraz ľudskej bytosti oblečený vo svojom zbesilom hone za smrťou. Za druhým svetom. Za preludom. Za duchom...

Scéna znehybnie, z hora sa zosype množstvo bielych stužiek. Keď dopadnú na zem, všetko sa rozhýbe. Vladimir nahnevane schytí Iu pod krkom, prevrhnú stôl a skončia v ráme dverí. Ona leží na chrbte a on nad ňou, škrtí ju.

Sof (so smiechom): Konečne je to tu...končené to spraví. V duchu som sa nedokázala ovládnuť a tešila sa na to ako to tu všetko nechám, tento odporný priestor, tieto biele steny vymaľované slzami a krikom. Hnevom a túžbou po smrti. Konečne ich nasýtime. Síce to nebude TÁ smrť, ale to je vlastne jedno. Už je všetko jedno. (výkrik – mužský aj ženský zároveň, tma)

Červené svetlo, Vladimirov výkrik: Ako si dovoľuješ? Tma. Červené svetlo, Vladimir: ...nemáš právo o nej rozprávať. Tma.

Červený záblesk na Sof: V hlave mi treští krv. Strieda sa s náhlym tichom a pokojom. Znova trochu svetla. On. Krv. svetlo. Hnev. Jeho. Môj. Steny. Dieťa... (červené svetlo na scéne pulzuje, odrazu zostane svietiť)

Sof: Náhle som si spomenula na to nevinné stvorenie, ktoré som sedem mesiacov v sebe nosila. Ale ostať tu len kvôli čomusi, čo mi ho bude celý život pripomínať...nie, to by som nedokázala. (tma) Ani myšlienka na dieťa ma nezastaví pred tým, na čo som tak dlho čakala. Čo som si zaslúžila za svoju hlúpu vieru v čosi neuskutočniteľné. (Tma)

Vladimirov výkrik: Nemáš právo! (úder hromu a tma)

Scéna sa nasvecuje červeným bodovým svetlom. Vladimir kľačí so sklonenou hlavou pri nehybnom Iinom tele. Zhora naň dopadajú červené lupene kvetov.  Sof  je nasvietená červeným svetlom.

Sof: Ležím na zemi a je mi akosi chladno. Pod hlavou sa mi vzdúva tvrdý prah a ruku mám divne zapretú pod ľavým bokom. Dýchať sa mi nedýcha dobre, hrudník sa už istý čas ani nepohol a oči mám prázdne vyvalené do zeme. Vidím sa ako vo filme. Akoby som stála v rohu a pozerala na scénu v divadle. Sama som však jej súčasťou.  Jednou z herečiek. Myslím, že by som mohla povedať, že som hlavnou postavou.

(pološepotom, svetlo začína zhasínať) Prestávam cítiť svoje vlastné telo a hlavu mám ľahkú, akoby naplnenú len vzduchom. Žiadne city, žiadny hnev, žiadna ľútosť či smútok. Som úplne ľahká. Hľadím na seba, teda na to telo v roztvorených dverách. (rozpráva smutne, takmer pohrebne. Pohľad má sklonený do zeme.)Pripadá mi, že som hrozne zostarla... a zomrela. Vnútorne a teraz už aj zvonka. To je asi to najpodstatnejšie. (tma) To je môj ozajstný koniec.


Anna Gazdíková

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com