REFLEKTOR DRÁMA - 2. príspevok

Nina Ilievová: MARIENKA ALEBO PROLÓG K NOTA BENE

Podľa piesne Jaromíra Nohavicu - Mařenka.

(Prítmie. Marienka kľačí na zemi.)

MARIENKA: (plače)
PETER: (prichádza) Neplač Marienka.
MARIENKA: (pozrie sa na neho, vstane, utrie si slzy, chytí si sukňu, ide preč)
PETER: Počkaj na mňa! (Rozbehne sa za ňou)
MARIENKA: (zastaví, obzrie sa na neho)
PETER: Chcel som ... (ponúkne jej rameno)
MARIENKA: (váha, nakoniec sa ho chytí) Čaká nás cesta tŕňovou húštinou.(Vykročia vpred.)
PETER: Ja svoje Marienky neopúšťam.
(Mlčky chvíľu kráčajú)

MARIENKA: Ideš iba v košeli.
PETER: Ty v kabátiku.
MARIENKA: Nie je ti zima?
PETER: Nie je. Sadnime si. (usadí ju na peň stromu, on si sadne na zem k nej)
MARIENKA: (sadá si)
PETER: (pozerá sa na oblohu) Vidíš tie hviezdy?
MARIENKA: (pozrie sa hore) Dve.
PETER: (pozrie sa jej do očí) Krásne dve hviezdy.
MARIENKA: Pán Boh nás zanechal bez pomoci.
PETER: Spolieha na nás.
MARIENKA: (pozrie sa na neho) Pomodlime sa k nemu.
PETER: (chytí ju za ruky, OBAJA sklonia hlavy. Modlia sa potichu.)
MARIENKA: (prežehná sa, pobozká Petra na čelo. Strasie sa od zimy.)
PETER: (chytí ju za ruku) Chyť sa ma za ruku v tejto zime.
MARIENKA: (vytrhne sa mu, rozbehne sa so smiechom od neho) Také ľahké to nebude!
PETER: (uteká za ňou)
(Naháňajú sa.)

MARIENKA: (zrazu zastaví, zosmutnie) Vyhnaní.
PETER: (príde k nej, objíme ju) Do tmy a do zimy.
(Sadnú si.)

MARIENKA: Sme na svete sami.
PETER: Máme jeden druhého.
MARIENKA: Našťastie. Nerozumiem, prečo nás vyhnali. Kto je vinný?
PETER: Každý.
MARIENKA: Každý?
PETER: (postaví sa. K divákom.) Ty, kto si bez viny, kameňom hoď! (pozrie sa na ňu) Každý.
MARIENKA: Láska, poznáš príbeh o Sodome a Gomore?
PETER: (sadne si k nej) Poznám.
MARIENKA: Povedz mi o nich.
PETER: V Biblii sa píše, že tie dve mestá spálil Boh.
MARIENKA: Prečo?
PETER: Mali hriešnych obyvateľov.
MARIENKA: Naše mesto spáli tiež.
PETER: Nespáli. (chytí ju za ruku)
MARIENKA: Pokračuj, prosím.
PETER: Zachrániť sa smel iba Lót s rodinou. Lótova žena neposlúchla boží príkaz a obzrela sa.
MARIENKA: Čo sa jej stalo?
PETER: Skamenela. Premenila sa na soľný stĺp.
MARIENKA: Úbohá.
PETER: Nesmieš sa obzerať, Marienka, za minulosťou.
MARIENKA: Nebudem.
PETER: Marienka, zober si ma za muža. Buď mojou nevestou.
MARIENKA: Čo nás ešte postretne na cestách?
/Niečo sa pohne za stromami/

PETER: (obzrie sa) Radšej sa nepýtaj. Za stromami sú vlky.
MARIENKA: (zľakne sa) Koľkí?
PETER: Dvaja.
MARIENKA: (nakloní sa, aby videla) Majú jazvy na tele.
PETER: Sú hladní.
MARIENKA: Možno sú to anjeli.
PETER: Čo by tu robili?
MARIENKA: Možno sú zvrhnutí z oblohy.
PETER: Odišli.
MARIENKA: Možno to predsa boli anjeli. Od pána Boha.
PETER: (pozrie sa na ňu) Nič nám nepovedia.
MARIENKA: Pán Boh nás má rád.
PETER: Jediný na svete ja ťa mám rád. (pritiahne ju k sebe)
MARIENKA: Chce sa mi spať.
PETER: Mne nie.
MARIENKA: Nie si unavený?
PETER: Budem ťa strážiť.
MARIENKA: Ďakujem. (ľahne si)
PETER: (pobozká ju) Urobím ohník z listov trávy, no našu lásku nespáli. (zbiera trávu)
MARIENKA: Sme ako Kremienok a Chocholúšik.
PETER: Budem Kremienok.
MARIENKA: Ja Chocholúšik.
PETER: Brú noc.
MARIENKA: Brú noc.
PETER: (zapaľuje oheň, sedí na pni. Sem-tam sa pozrie na Marienku. Pomaly zaspáva)
/Tma./
/Hluk./
PETER: (zobudí sa) Marienka!
MARIENKA: (prebudí sa) Čo sa stalo? Čo je to za hluk?
PETER: Musíme ísť ďalej. (Vstáva)
MARIENKA: (zahasí oheň)
PETER: Mám sa vyšplhať vetvami do koruny?
MARIENKA: Nie. Cestu nám osvetlí oko luny.
PETER: (chytí ju za ruku, idú preč. Akoby sa vyhýbali výmoľom, jamám.)
MARIENKA: (pošle bozk do nebies)
(Odchádzajú.)
/Tma./

NOTA BENE

Človek leží na zemi, je mŕtvy. Všade okolo je tma.

ČLOVEK: (ruka skúša tep)  Mŕtvy.

/lavička/

DÁVID: (k divákom) Nekúpite Notabene? Notabene, nech sa páči! (konkrétnemu divákovi) Nekúpite Notabene?

PETER: (prechádza okolo, pozerajúc sa do mobilu)

DÁVID: (Petrovi) Pane, prečítajte si Notabene!

PETER: (ignoruje Dávida)

DÁVID: (stále otravuje, prenasleduje Petra) Notabene! Kúpte si Notabene (Peter a Dávid idú za kulisy)

DÁVID: (za kulisami) Notabene! Nech sa páči! (buchot dverí) Ja som inštalatér. Diky.

/kancelária/

Peter a Dávid prichádzajú

DÁVID: Ty brďo, to je kancl!

PETER: (prekvapený, keď zbadá Dávida) Kto si?! Odíď!

DÁVID: (točí sa na otáčacej stoličke, nevšíma si, že ho Peter vyhodil)

PETER: Vypadni odtiaľto, lebo zavolám políciu!

DÁVID: (vyľakane) Fízli, no super! (otočí sa na stoličke ešte raz a odchádza mrmlajúc si popod nos)

/lavička/

NIKTO: (prichádza pomaly, pokojne)

DÁVID: (prichádza. Zbadá Nikoho) Notabene!

NIKTO: Nie, ďakujem. Porozprávajme sa. (ukáže na lavičku) Môžem?

DÁVID: Môj dom je aj váš dom. Choroba z povolania - bezdomovec.

(Nik a Dávid si sadajú)

NIKTO: Ako sa ti páčilo hore? (kývne hlavou smerom ku kancelárii)

DÁVID: Závidím mu.

NIKTO: Chcel by si byť na jeho mieste?

DÁVID: Jasné, že chcel. Teraz nemám nič, čo by som mal, keby som bol ním!

Ojojój!

NIKTO: Tak na čo čakáš? Vymeň sa s ním. (odchádza)

DÁVID: Počkaj, ako? Hej! Hej!

/kancelária/

PETER: (telefonuje. nepríjemne) Tak to, láskavo, vybavte. Do konca týždňa musíme zaplatiť faktúry. Dovidenia. (Položí telefón.) Nič nerobí, ale sťažovať sa – to áno.

NIKTO: (prichádza) Dobrý deň, Peter.

PETER: Dobrý ď... (Rozčúli sa) Čo?! Ty?! Zmizni mi zo života!

NIKTO: (pokojne) Pokoj, pokoj, čo ťa tak rozčúlilo?

PETER: (rozčúlene) Že čo?! Naposledy, keď si sa mi vkradol do života, opustila ma manželka! Pretože ty si jej to vnukol! Zaseješ myšlienku a tak dlho ju polievaš, až kým nevyklíči a nevyrastie! Si stelesnené zlo!

NIKTO: Preferujem meno Nikto.

PETER: Ja preferujem tvoj odchod! Donevidenia!

NIKTO: Keď inak nedáš. Dám ti jednu radu. Nestaň sa znovu paranoidným. Dovidenia. (odchádza)

PETER: (zronený si sadne za stôl a položí si hlavu do dlaní).

/lavička/

NIKTO: (pomaly prejde z jednej strany na druhú. Svetlo len na neho.)

MLADÝ PETER A MARIENKA: (sedia na lavičke, sú zaľúbení)

DÁVID: (prichádza k nim, žobre)

PETER: (všimne si ho, vyberie peniaze, dá mu ich do dlaní)

DÁVID: (kývnutím hlavy sa poďakuje. Odchádza.)

PETER A MARIENKA: (ďalej sedia na lavičke)

PETER: (pozrie sa na hodinky, vstáva)

MARIENKA: (vstáva, nechápe, čo Peter robí)

PETER: (pobozká ju)

MARIENKA: (objíme ho)

PETER: (odchádza, dávajúc si dolu z hlavy šiltovku)

MARIENKA: (dáva si dole z vlasov stužku)

NIKTO: (prichádza, nesie kufor a kabátik pre dievča. Položí kufor a kabátik.).

MARIENKA: (podáva Nikomu stužku)

NIKTO: (berie si od nej stužku, dá si ju do vrecka. Objíme ju okolo ramien, niečo jej pošepká.)

MARIENKA: (prikývne)

NIKTO: (zdvihne kabátik, pridrží ho dievčaťu, aby sa mohlo obliecť.)

MARIENKA: (oblieka sa, zapína si kabátik)

NIKTO: (zatiaľ zdvíha kufor, objíme dievča okolo ramien a vedie ju do „predného stredu javiska“. Položí kufor, pobozká dievča na čelo. Odchádza.)

PETER: (dobehne k dievčaťu. Premeria si ju. Nechápe.) Marienka? Čo sa deje?

MARIENKA: (zdvihne kufor. Smutne.) Oženil si sa s prácou. (odchádza)

PETER: (klesne na kolená, skloní hlavu)

NIKTO: (prichádza, nesie pištoľ. Podáva ju Petrovi.)

PETER: (pozrie sa na pištoľ, na Nikoho, na pištoľ. Zoberie si ju a pozerajúc sa na ňu vstáva.) Prečo ja?

NIKTO: Si príliš dobrý pre tento svet. (odchádza spokojný sám so sebou)

PETER: (pomaly si prikladá pištoľ ku hlave. Chvíľu sa pozerá rovno pred seba.)

MARIENKA: (prechádza z jednej strany javiska na druhú, pred Petrom. Nevšíma si nikoho a nič.)

PETER: (pozerá sa na ňu. Otočí hlavu dopredu, zhlboka sa nadýchne, zatvorí pri tom oči. Po chvíli odhodí pištoľ.) Nie! (odchádza)

/lavička/

DÁVID: (začína sediac na lavičke, potom sa postaví. Tvári sa, že je bohatý.) Dobrý večer, paninka. Ruky bozkávam. Jak sa máme? Ja? Ja sa mám fajne, včera som si kúpil nové fáro – Mercedesa. Ale nepáči sa mi, chcem ho vymeniť. (Posadí sa, prestane s predstieraním. Vzdychne si.) Keby sa to tak naozaj stalo. Chcel by som byť bohatý. Nechutne bohatý. Chcem si kúpiť všetko, čo budem chcieť. A nie ukradnúť to, čo potrebujem.

NIKTO: (prichádza) Zdravím, Dávid. Počul som váš... rozhovor.

DÁVID: Zvyknem sa rozprávať sám so sebou. Viete, pane, nie každý je ako vy - tolerantný aj k nám. (postaví sa)

NIKTO: (pozerá sa smerom do kancelárie) Ó áno, nie každý si vie predstaviť život tuláka či bezdomovca.

DÁVID: Ďakujem vám za to, pane.

NIKTO: Neoslovuj ma pane. A už vôbec mi nemusíš ďakovať. Ako vidím, rád by si mal dostatok financií na normálny život.

DÁVID: (so smiechom) Na normálny život? To už budem radšej bezdomovcom. Ja som chcel byť vždy bohatý.

NIKTO: A si pre to ochotný urobiť hocičo?

DÁVID: Hocičo. Ak to, jasnačka, neuškodí mne.

NIKTO: Pochopiteľne. Poznáš Petra?

DÁVID: Nepoznám. (pozerá sa na nechty na ruke)

NIKTO: Má hore kanceláriu. Každý deň mu ponúkaš Notabene.

DÁVID: Poznám. Minule som tam bol. Vyhnal ma jak takého prašivého psa.

NIKTO: Rozmýšľal si o tom, čo som ti navrhol? Byť na jeho mieste.

DÁVID: Chcem byť na jeho mieste, ale ako? Vybavíte mi to?

NIKTO: Pomôžem ti.

DÁVID: On tam už nechce byť?

NIKTO: Povedzme, že nemôže. No on o tom ešte nevie.

DÁVID: (vyplašene) Chcete, aby som mu to povedal?

NIKTO: Nie, nie. Pre teba mám niečo lepšie.

/kancelária/

PETER: (pospevuje si) Ako mi je dobre! Už dva týždne som nevidel toho, koho netreba menovať. (sadne si za stôl) Nechápem ale, prečo si vybral práve mňa. Viem, pýtal som sa to už vtedy. Ale naozaj tomu nerozumiem. Už mi raz ublížil, prečo nedá pokoj? Prečo...

NIKOHO HLAS: Pretože si stále príliš dobrý.

PETER: (zúfalo) Nie, nie znovu! Nechcem!

NIKOHO HLAS: (smeje sa)

PETER: Nechaj ma! Ja nechcem byť taký zlý, aby si bol so mnou spokojný!

NIKOHO HLAS: Viem. Ani nebudeš.

PETER: To má byť kompliment?

NIKOHO HLAS: Ak chceš. Ja z teba zlého človeka tak ľahko neurobím. Máš dosť silnú vôľu.

PETER: Prečo ma teda stále prenasleduješ?

NIKOHO HLAS: (dýcha)

PETER: Haló?

NIKOHO HLAS: (dýcha)

PETER: Kde si?

NIKOHO HLAS: (dýcha)

PETER: Chceš ma potrestať za to, že som sa ti vtedy vzoprel?

NIKOHO HLAS: Šikovný chlapec.

PETER: (zničene) Nie.

NIKOHO HLAS: (smeje sa)

PETER: (zapcháva si uši)

NIKOHO HLAS: Pamätáš, čo som ti radil?

PETER: Nie! Nechcem si na to spomenúť, nech to bolo čokoľvek.

NIKOHO HLAS: (so smiechom) Ale spomeň si. Urob mi radosť.

PETER: (vystrie sa. Odhodlane.) Ty tu nie si! V skutočnosti si len v mojej hlave!

NIKOHO HLAS: Zrazu si odvážny Petrík.

PETER: Nikto tu nie je.

NIKOHO HLAS: (šepká) Paranoja.

PETER: Nikto tu nie je.

NIKOHO HLAS: (hlasnejšie) Paranoja.

PETER: Nikto tu nie je.

NIKOHO HLAS: (ešte hlasnejšie) Paranoja.

PETER: Nikto tu nie je.

NIKOHO HLAS: (zakričí) Paranoja! (ozvena)

(tma)

Peter: (vykríkne)

/lavička/

DÁVID: (spí, chrápe)

NIKTO: (prichádza) Dobré ráno.

DÁVID: (otočí sa na druhý bok)

NIKTO: (vzdychne si, zakričí) Dobré ráno!

DÁVID: (preberie sa. Keď zbadá Nikoho) Dobrý! (naťahuje sa a zobúdza)

NIKTO: Pripravený?

DÁVID: Nač?

NIKTO: Na zmenu.

DÁVID: Strihal som sa pred týždňom.

NIKTO: (vzdychne si) Na zmenu života. Výmenu s Petrom.

DÁVID: (pleskne sa po čele) Jáj, toto! Ale isto. (ako vojak) Vždy pripravený, pane!

NIKTO: (povýšenecky) Pohov, pešiak.

DÁVID: Ako to urobíte?

NIKTO: Ty to urobíš. Ja ti iba pomôžem.

DÁVID: Šak hej, to som myslel.

NIKTO: (postaví sa oproti Dávidovi. Svetlo iba na Nikoho a na Dávida. Nik gestikuluje, vysvetľuje.)

/Tma/

/lavička/

DÁVID: (značne nervózny) Notabene! Notabene!

PETER: (ide okolo)

DÁVID: (nervózne k divákom) Pánabeka, už ide! (Petrovi) Pane, Notabene! Kúpte si, nech máte doma čo čítať! Notabeníčko!

PETER: (ponáhľa sa) Nie, ďakujem. (odchádza)

DÁVID: Nech sa páči, kúpte si! (odchádza „nenápadne“ za Petrom)

/kancelária/

PETER: (odloží si veci na stôl, zbadá Dávida) Zase ty? Čo tu robíš?! Zavolám políciu! (naťahuje sa za telefónom)

DÁVID: To nebude treba. Pane. (skočí za ním)

(tma)

/lavička/

PETER: (hrabe sa v koši, na lavičke má kôpku s Notabene. Z koša vytiahne nedojedený kúsok pizze a začne jesť. Sadne si na lavičku.) Fuj! Nechutné! (odhodí ho) Som strašne hladný. (zdvihne Notabene a postaví sa. Divákom.) Kúpte si Notabene!Nech sa vám páči! Nie, neodvracajte zrak! Nestojím tu s časopismi v ruke  a plesnivou pizzou v žalúdku svojou zásluhou!

/kancelária/

DÁVID: (telefonuje) Čo to? Čo je to príjmový doklad, kriste pane?! Haló? Haló! (položí telefón) Zložil, hlupák. (hrabe sa v papieroch) No toto svet nevidel! Aby mal bohatý toľko roboty. Vždy som si myslel, že oni sa len vyvaľujú.

/lavička/

PETER: (počíta peniaze) Dve päťdesiat, tri. Toto je veľmi jednoduchá matematika. Nie ako čísla, ktoré som musel počítať každý deň. Ale musím uznať, že aj bezdomovci to majú ťažké. Vždy som si myslel, že to mám ťažké iba ja.

/kancelária/

DÁVID: (rozčúlene) Ja na to kašlem! Veď kto má počítať také sumy? A jak môže ten chlap vydržať celý deň taký naobliekaný? Kravata ma škrtí pod krkom, trenky mám už niekde v bruchu kvôli tým gaťom.

/lavička/

PETER: (číta Notabene) Nech aspoň viem, čo predávam.

/kancelária/

DÁVID: (prezerá si nejaké papiere) Suma? Ja že to je telefónne číslo.

/lavička/

PETER: Ako tak nad rozmýšľam, pokojne by som ostal bezdomovcom navždy. Veľa rokov života mi už aj tak neostáva. A nie som nervózny z toho, musím zaplatiť a ešte som nezaplatil.

/kancelária/

DÁVID: (telefonuje) Všetko mi na ňu dajte. (pauza) Jasné. Aj feferónky. (pauza) Diky, dovi. (položí telefón) Dopo? To čo je - dopo? Mňami, konečne som si mohol objednať pizzu!

/lavička/

PETER: (kričí do kulís) Ďakujem veľmi pekne! Nech sa vám dobre číta!

NIKTO: (prichádza, zastaví sa a čaká, kým si ho Peter všimne)

PETER: (všimne si Nikoho. Rezignovane) Zdravím.

NIKTO: Ahoj Peter. Ako sa máš?

PETER: Ani sa nesnaž ma rozčúliť. Mne je už všetko jedno.

NIKTO: To snáď nie.

PETER: Áno. Máš, čo si chcel, (ironicky) gratulujem! (zatlieska mu)

NIKTO: Nie, ešte nemám presne to, čo som chcel. Ale pracuje sa na tom.

PETER: Dostal si ma na dno. Druhýkrát.

NIKTO: Máš pravdu, som dobrý vo svojom obore.

PETER: Čo bude nasledovať? Budeš sledovať ako trpím a tešiť sa z toho? Lenže ja netrpím. (usmeje sa)

NIKTO: Dobre. (odchádza)

/kancelária/

DÁVID: (sedí za stolom, má na ňom vyložené nohy) Keby ma mama videla! Tá by bola hrdá, že som to až sem dotiahol! Aj ja som na seba hrdý! Už sa teším, keď budem v telke! Môžem kamošom kúpiť jednu veľkú obrazovku do útulku a budú sa na mňa kukať!

NIKTO: (prichádza) Prajem pekný deň!

DÁVID: Aj ja!

NIKTO: Vidím, že ti je dobre.

DÁVID: Dobre - nedobre, žijem ako sa mi dá.

NIKTO: Ale lepšie ako na lavičke, nie?

DÁVID: Áno aj nie.

NIKTO: Ako to?

DÁVID: Lebo tam som už bol zvyknutý, nečakal som, že bohatí majú toľko roboty. Ja som si spal, koľko som chcel, potom koše prehrabať, Notabene ponúkať. Niečo na jedenie si zohnať. Teraz mi furt niekto volá, otravuje, nemám pokoja.

NIKTO: Budeš mať veľa peňazí.

DÁVID: Šak ale kedy ich miniem? Ani času nemám, ani tých peňazí.

NIKTO: Radšej by si sa vrátil von?

DÁVID: Jasnačka.

NIKTO: Nemyslím si. (odchádza)

/lavička/

DIEVČA: (prejde s krabicou pizze)

PETER: (spoznáva ju. Ostane šokovaný. Po chvíli sa za ňou rozbehne.) Počkaj!

/kancelária/

(klopanie na dvere)

DÁVID: (sedí za stolom s vyloženými nohami) Ďalej!

DIEVČA: (prichádza) Dobrý deň! Priniesla som pizzu!

DÁVID: Položte sem. (ukáže rukou na stôl)

DIEVČA: (položí pizzu na stôl)

DÁVID: Diky.

DIEVČA: Šesť eur vás poprosím.

DÁVID: (podá jej) Nech sa ľúbi, to je presne. Dovi!

DIEVČA: (čuduje sa, že jej nedal prepitné) Ďakujem. Dovidenia.

/lavička/

PETER: (smutne sedí na lavičke)

MARIENKA: (ide okolo)

PETER: (zbadá ju, vstáva) Marienka?

MARIENKA: (otočí sa na Petra, nespoznáva ho. Ide ďalej.)

NIKTO: (čaká na ňu na kraji javiska. Keď sa k nemu priblíži, nastaví ruku.)

MARIENKA: (príde k Nikomu)

NIKTO: (objíme ju okolo ramien, vedie ju preč)

PETER: (klesne na kolená, skloní hlavu) Nenávidím ho.

NIKTO: (smeje sa za kulisami)

/kancelária/

DÁVID: (kŕmi sa pizzou) Pizza dobrá. Ale drahá. Preboha, že šesť euro! (vstáva, berie si kufrík. Zoberie jeden kúsok pizze. Odchádza.)

/lavička/

PETER: Teraz mi je už naozaj jedno, či budem bývať na ulici alebo nie. (divákovi) Kúpite si Notabene?

DÁVID: (prichádza, je pizzu. Petrovi.) Človeče, bež si späť do roboty, mňa to tam nebaví.

PETER: Nie. Ja budem tu. Chcel si žiť ako ja, tak ži.

DÁVID: No hej, ale neni to pre mňa. Ja by som bol radšej tu - na svojej lavičke.

PETER: To je mi ľúto, ale mne sa tu páči.

DÁVID: Ale to je moja lavička!

PETER: Nie, táto lavička patrí mestu.

DÁVID: Ja chcem žiť ako predtým!

PETER: Ja nie.

DÁVID: Budeš musieť!

PETER: Čo keby sme sa o lavičku podelili?

DÁVID: Akože ju rozpíliš? Nie!

PETER: Nie, nie, nerozpílim. Že budeme obaja žiť tvojím životom.

DÁVID: Jáj. (rozmýšľa) Okej.

PETER: Si za?

DÁVID: Skúsme.

(podajú si ruky. Idú za kulisy zobrať si paličky a klobúky.)

(Pesnička o tom, ako je Peter aj Dávid rád, že je bezdomovec, ktorú mi musí niekto zložiť.)

NIKTO: (z hľadiska) Stop! (svetlo na neho) Stop! Takto to nemá byť! Žiadne dohadovanie sa! Už aj sa practe s tými klobúkmi! (PETER a DÁVID si odkladajú veci) Ešte raz! Opakujeme scénu!

DÁVID: Ja som už zjedol pizzu!

NIK: Tak pôjdeš bez pizze!

PETER: Tam je jedna v koši.

DÁVID: Fuj, prestaň.

PETER: Hlavne, že ja som si z nej musel odhryznúť.

DÁVID: Lenže tebe sa chce Nikto pomstiť. (ukáže na Nikoho)

NIKTO: Už prestaňte!

DÁVID: Okej.

PETER: Odo mňa?

NIKTO: Od teba. Dávid, zmizni.

DÁVID: (odbehne za kulisy)

NIKTO: Akcia!

/Tma/

/lavička/

PETER: Teraz mi je už naozaj jedno, či budem bývať na ulici alebo nie. (divákovi) Kúpite si Notabene?

DÁVID: (prichádza.)

PETER: (Dávidovi) Nekúpite Notabene, pane?

DÁVID: Nie, neotravuj.

PETER: Nové číslo!

DÁVID: Nechcem.

PETER: Veď ste bohatý, prispejte mi!

DÁVID: Neprispejem.

PETER: Ale pane.

DÁVID: Ponáhľam sa, tak ma nechaj! (odchádza)

PETER: Ak vám pomôžem, podržím sako, ani vtedy neprispejete? (chytí ho za sako, pritiahne viac na javisko)

DÁVID: Nechytaj sa ma tými špinavými rukami!

PETER: Týždeň som nejedol.

DÁVID: (odchádza opačným smerom)

PETER: Pane, prosím.

DÁVID: (nevšíma si ho)

PETER: (vytiahne nôž a bodne ho)

DÁVID: (zapotáca sa, je ranený)

PETER: (bodne ho ešte tri razy)

DÁVID: (mŕtvy padne na zem)

PETER: (uvedomí si, čo spáchal) Čo som to urobil?! Pane Bože, odpusť! (ťahá mŕtvolu tam, kde bola na začiatku. Zúfalo sa prihovára mŕtvemu.) Čo s tebou (prehľadáva ho, bez rozmýšľania si berie jeho veci. V peňaženke nájde pozvánku.) Má ísť na pracovnú večeru, čo ak tam nepríde? (dlho premýšľa. Mykne plecom.) Aspoň sa najem. (prezlieka si s ním sako)

/Tma/

/pred reštauráciou/

TEN, ČO KONTROLUJE POZVÁNKY/NIKTO: Pozvánka. (nedôverčivo si Petra obzerá)

PETER: (bojazlivo mu podá pozvánku)

TEN, ČO KONTROLUJE POZVÁNKY/NIKTO: (vráti mu ju, ukáže mu, že môže vojsť)

PETER: Ďakujem. (vchádza)

NIKTO: (zistíme, kto v skutočnosti je TEN, ČO KONTROLUJE POZVÁNKY) Vitaj Peter.

/Tma/

 

Nina Ilievová

iniciátor
September - 2019
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com