REFLEKTOR DRÁMA - 4. príspevok

Boris Cíferský: Partizánova družka

Postavy:

Ján: 30-tnik, dedinský lekár vychovaný v prísne veriacej rodine, ktorý sa po smrti manželky a otca stiahol do ústrania. Je nepríjemný na ostatných, stratil vieru v Boha, s ľuďmi nevychádza.
Rauchenberg:
30-tnik, veliteľ miestnej polície. Schopný, veľmi inteligentný, no nekompromisný a krutý, nepozná súcit a empatiu. Vytvára však o sebe obraz, že je ľudský a milý. S Jánom sa kedysi poznali a boli priatelia, no ich cesty sa rozišli.
Anna:
Veľmi mladé dievča, nemá ani dvadsať rokov, otec i matka jej zomreli. Je milou vodcu partizánov.
Mária:
Staršia slúžka, pracovala už pre Jánovho otca. Súcití s Janom a snaží sa mu byť pri všetkom nablízku.
Helena:
Mladá slúžka, trochu drzá a prostoreká.
Kňaz:
Mladý dedinský kňaz, ktorý sa snaží Jána priviesť späť k životu a k Bohu.
Gustáv:
Rauchenbergov pomocník, mladý vojak, zanietený a verný.

Ďalej tu vystupujú dvaja vojaci.

Časové zasadenie deja: November 1944, v malej pohraničnej dedine 

Miesto deja: Obývacia izba Jánovho domu. Je v nej starý gauč, regále s knihami, jedálenský stôl so stoličkami. Nad obývacou izbou na poschodí sú ďalšie tri izby – Jánova, hosťovská a pre slúžky.

Hra začína slúžkami, ktoré pripravujú stôl na večeru a prinášajú príbor a obrúsky.

(Ozýva sa zvuk nástenných hodín, ktoré oznamujú, že je šesť hodín večer)

1. dejstvo – 1. scéna

(Hlas z hora): Už to máte pripravené?

Mária: Za chvíľu, pane. Už len minútu.

(Hlas z hora): No len aby to tá minúta bola. Ja tie vaše minúty už veľmi dobre poznám.

(Helena sa vyčítavo obzerá hore, smerom do pánovej izby)

Helena: Doparoma, zas má dnes zlú náladu. Nuž, ale pýtam sa, či mal niekedy vôbec dobrú.

Mária: Ty tu nie si tak dlho, tak ani nevieš. Ale mával kedysi aj dobrú. Niekedy to bol veľmi dobrý pán.

Helena: To všetko kvôli tomu, čo sa stalo? Nikto za to predsa nemohol. Bola to, nešťastná náhoda. Každý to vie.

Mária: Pśśt, také veci nemôžeš hovoriť nahlas. O tom sa u nás nerozpráva. Nikdy. Ešte ťa začuje a bude zle. Jej meno sa tu nesmie ani len vysloviť.

Helena: No tak, dobre, ako povieš. Ale vôbec si ho neviem predstaviť ako usmiateho. Má takú, ja ti neviem ako to povedať ani, drsnú tvár.

Mária: On sa niekedy usmieval, bol milý, niekedy aj so mnou žartoval. Ale odkedy ona zomrela a o týždeň na to i jeho otec, všetko sa zmenilo. On sa zmenil. Je to možno čudák, ale stále, tam kdesi vo vnútri dobrák. Aký bol i kedysi.

Helena: Si na neho príliš mierna, kým on je taký zlý. Nielen na teba či na mňa, ale na všetkých. Pamätáš si, ako tu boli vyberať na tie siroty a on ich vyhodil? Ktorý človek by len toto dokázal urobiť?!

Mária: Hovorím ti, to len všetko kvôli tomu, čo sa stalo.

(Ozývajú sa kroky na schodoch.)

Mária: Rýchlo, už ide. Bež nosiť na stôl. Ja tu zostanem a uvítam ho.

Helena: Máš pravdu, utekám radšej rýchlo.

(Mladý muž, volá sa Ján, v červenom župane schádza pomaly dolu zo schodov. Mária sa jemne ukloní.)

Mária: Dobrý večer, pane. Ako sa máte?

Ján: (Odfrkne si a nasilu sa usmeje). Dobre. Kde je to jedlo? Už hodiny odbili šesť.

Mária: Helena už pre neho utekala.

Ján: Len, aby jej nespadlo tak ako sa jej to stalo minule. Zo zeme ho jesť nebudem.

Mária: Je tu nová, pane, majte s ňou prosím trpezlivosť. Ja ju všetko naučím.

Ján: V to dúfam. Od toho ste predsa tu.

Mária: Kým ste spal, bol tu kňaz.

Ján: A čo chcel?

Mária: Bol zvedavý, kedy vás znova uvidí v kostole.

Ján: Čo ste mu povedala?

Mária: Že spíte. A že vtedy nechcete byť nikým rušený.

Ján: A odišiel?

Mária: Napokon áno, ale povedal, že sa vráti.

Ján: Tak príde zajtra. Keď príde, tak povedzte, že zase spím.

Mária: A keď sa opýta, prečo tak často spíte?

Ján: Tak mu povedzte, že rád spím. V spánku človek nemusí premýšľať. Sny premýšľajú za neho.

Mária: Dobre, ako chcete. (Obzrie sa iným smerom). Pozrite sa, už ide Helena.

Ján: No konečne, bolo na čase. Človek, aby si tie večere pomaly sám varil, inak sa ich ani nedočká.

Helena: Nech sa páči, pane.

(Helena položí tanier s mäsom, zeleninou a ryžou na stôl.)

Mária: Dobrú chuť.

Ján: (Nepoďakuje, len si odfrkne) Už bežte, chcem byť sám. Jedlo najlepšie chutí, keď ho človek konzumuje v osamelosti.

(Helena a Mária sa uklonia a odchádzajú. Ján konzumuje svoju večeru, netvári sa pri tom, že by mu to jedlo chutilo a popritom hľadí na poličku s knihami.)

Ján: Knihy, moje posledné útočisko. Jediné miesto, v ktorom ešte svet má zmysel a v ktorom hrdinovia aj víťazia.

(Od večere ho vyruší až búchanie na vchodové dvere. Mária sa objavuje na scéne beží k dverám) 

Ján: Doparoma, to aby sa človek ani najesť v pokoji nemohol. To čo sú za ľudí, že rušia od večere? Pochybujem, že Ježiša na poslednej večeri niekto rušil od jedenia.

Mária: Už tam bežím, pane.

Ján: Nie, stojte. Idem ja. Ak je to ten ten kňaz, tak s ním spravím krátky proces. Odneste zatiaľ ten tanier, ani tak sa to dnes nedá jesť. Prineste mi radšej Rizling.

Mária: Áno, pane, ako si želáte.

(Mária odchádza a Ján ide smerom k dverám).

Ján (hovorí si pre seba): Ani dnu ho nepustím. Ani dnu. Nech tam pekne mrzne. Možno ho tá jeho viera aj trochu zahreje.

(Ozýva sa ďalšie búchanie. Ján znervóznie).

Ján: Ale už idem. Veď snáď nehorí.

(Otvorí dvere a prekvapivo hľadí na osobu pred dverami).

Ján: Vy nie ste kňaz. Kto že ste? Vopred hovorím, že almužnu u mňa nepýtajte, nedostanete nič. O ľahké ženy záujem nemám, nič od vás kúpiť nechcem a na božie milosrdenstvo ma nelákajte, Boh ma už dávno opustil.

Anna (zadychčaná a vysílená): Prosím …

Ján: A čo prosíte?

Anna: Ja, ja ...

Ján: Čo sa vám stalo?

(Mladé dievča odpadne. Ján chvíľu na ňu pozerá, ako keby čakal, či sa náhodou nepreberie.)

Ján: Helena, Mária, hybaj sem!

(Ján vezme mladé dievča do náručia a nesie ju smerom do obývačky na gauč. Položí ho na ňu).

Mária: Čo sa jej stalo?

Ján: A čo som azda veštec, aby som to vedel?

(Položí Annu na gauč a spoločne so slúžkami na ňu hľadia.)

Helena: Kto je to?

Ján: Jedna otázka lepšia, ako tá druhá.

Helena: Vy ju nepoznáte?

Ján: Nie. Pozná ju niektorá z vás?

Mária: Ja nie.

Helena: Ani ja.

Mária: Ale zdá sa byť mladá. Nemôže mať viac než dvadsať rokov.

Helena: Určite nie. Ale aká je pekná. Možno utiekla od milého.

(Ján sa na ňu prekvapene pozrie.)

Ján: Prineste radšej prikrývky a vodu. Zdá sa byť vyčerpaná. Necháme ju oddýchnuť. Na otázky bude času ešte dosť aj po tom.

(Helena a Mária však zostávajú stáť)

Ján: No tak, bežte, dvakrát to hovoriť nebudem. Ja tu s ňou zatiaľ zostanem.

Helena: Vy sám?

Ján: Áno, ja sám. Veď jej neublížim, tej asi ublížili už dosť.

(Mária ťahá Helenu, ktorá by tam rada zostala, preč a tie odchádzajú. Ján, stále v župane, si sadne do kresla gauču a sleduje neznáme dievča).

Ján: Kto že si? Si azda diabol či anjel? Prišla si ma zabiť, za to čo som spravil či vykúpiť môj hriech? Neviem, kto si, ale bojím sa ťa. Nepoznám ťa, ale si mi akási známa.

(Ján zavrie oči.)

(Tma.)

1. dejstvo – 2. scéna

(Svetlo. Scéna sa nijako nezmenila až s tým rozdielom, že žena má na sebe pokrývky a na stole je džbán s vodou a poháre. Ján sa zobúdza z krátkeho spánku, pretiera si oči a hľadí na hodiny.)

Ján: Stále je tu. Tak predsa to nebol sen.

(Žena pomaly otvára oči a hľadí na muža.)

Anna: Ja nie som sen.

(Ján je prekvapený.)

Ján: Dúfal som, že áno. Sny sú niekedy lepšie než skutočnosť.

(Ján zvedavo hľadí na dievčinu, akoby sa snažil niečo vyčítať z jej tváre.)

Ján: Kto ste a prečo ste sem takto neskoro prišli, sem do môjho domu?

Anna: Som Anna.

Ján: Aká Anna? Čia? Nepoznám žiadnu Annu.

Anna: Prosto Anna. Nemôžete ma asi ani poznať.

Ján: Tak, keď vás nepoznám, tak čo tu robíte? Čo ste večer prišli do môjho domu?

(Dlhšiu chvíľu na seba pozerajú bez slov.)

Anna: Hľadať úkryt.

Ján: Neschovávam zlodejov, vrahov, partizánov a ani ženy, ktoré predávajú lásku. Neschovávam nikoho koho nepoznám. Vlastne, asi nikoho. Ste na zlom mieste.

Anna: Ja nie som zlodej, vrah a ani nič nepredávam. 

Ján: A kto teda ste?

Anna: Už som vám to povedala, Anna.

Ján: Tak mi povedzte, neznáma Anna, prečo by som vám mal pomáhať sa ukryť, keď vás ani nepoznám.

Anna: Lebo verím, že ste dobrý muž.

Ján: A to neviete, že viera sa v dnešnej dobe nevypláca? Človek raz verí a skončí za to s guľkou v hlave. A, okrem toho, hľadáte vieru na zlom mieste. Mali by ste ju hľadať tam vonku, v kostole. Tam sú ešte ľudia, ktorí veria. Tu nie. Boh je mŕtvy, nevidíte to, čo je vonku?

Anna: Vidím a práve preto vieru nestrácam.

Ján: Obdivujem vašu detskú naivnosť. Viera, že jeden zmení všetko, nie je nič iné, než luxus. Milióny zomierajú, v čo ešte máme veriť?

Anna: Mne. A v to, čo robím.

Ján: Čakáte, že vám budem schvaľovať to, čo robíte a pritom ani neviem, čo robíte. A stále neviem, čo vám dáva tú istotu, že vám pomôžem.

Anna: Istotu? Jediná istota je tá, že akonáhle sa dostanem tam von a opustím tento úkryt, som mŕtva.

Ján: A je dobré riskovať moju smrť namiesto vašej?

Anna: Na túto otázku by ste si mali odpovedať skôr vy.

Ján: Ja odpoveď poznám, i bez dlhého premýšľania.

(Anna na neho dlhšiu chvíľu hľadí. Bez slova.)

Anna: Verím, že ste dobrý muž.

Ján: Opakujete sa. A okrem toho, kto vám to povedal? Mám tu, práve naopak, povesť, veľmi zlého muža. Doktor, ktorý lieči našich i nepriateľa, nemôže byť predsa dobrý. Kebyže tu žijete, viete o tom.

Anna: Tomu neverím. Otec mi hovoril, že keď budem mať problémy, tak mám ísť za vami. Veril, že mi pomôžete, ak budete môcť.

Ján: A ktože bol váš otec?

Anna: Starý Leopold, býval tam nad kostolom.

(Ján prekvapením stíchne.)

Ján: Vy ste Leopoldova dcéra? Vy?

(S úžasom hľadí na útle dievča.)

Anna: Nevedeli ste o mne?

Ján: Vedel. Ale len z počutia. Nikdy som vás myslím nevidel. Ani len by mi ani na um nezišlo, že vy ste jeho dcéra. Je mi ľúto, že ho tá choroba napokon premohla.

Anna: Pre vás i ako pre mňa veľa znamenal.

Ján: Váš otec bol dobrý muž. Veľmi dobrý. V detstve … v detstve mi … zachránil život. Keď ...

(Na chvíľu sa odmlčí. Pozrie do zeme, ako keby sa snažil si vybaviť ten obraz).

Ján: Raz, keď som mal asi osem rokov, som sa vracal zo školy popri tej ceste po rieke, ako je ten svah. Spomínam si, že som sa pošmykol a padal som dole, až som skončil v rieke. Nevedel som veľmi plávať a z posledných síl sa držal jedného z pňov, ktorý tam práve plával. Nebyť vášho otca, ktorý tam skončil za mnou, neviem čo by sa stalo.

Anna: Nikdy mi o tom nehovoril.

Ján: Bol príliš skromný. Som mu veľkým dlžníkom. Svojho času som mu sľúbil, že keď bude potrebovať on, zachránim ho tiež. Nikdy ma o pomoc nepožiadal.

Anna: Taký on bol. Sám pomáhal, ale nikdy druhých o pomoc nežiadal.

(Na chvíľu sa odmlčí a potom odhodlane povie).

Ján: Ako vám teda môžem teda pomôcť?

Anna: Ukryte ma tu, aspoň na dva dni.

Ján: A pred kým to vlastne utekáte?

Anna: Pred nimi.

Ján: Kto sú to oni?

Anna: Tí vonku. Ktorí vraždia, ničia a plienia. Tí, bez ktorých by nám bolo lepšie.

Ján: Chcete, aby som vás ukryl pred nimi?

(Prikývne).

Ján: Chcete odo mňa veľa. Hlavne v týchto časoch. Ale kvôli vášmu otcovi a sľubu, ktorý som mu dal, to spravím.

(Usmeje sa).

Ján: A čo ste spravili, že vás chcú dostať?

Anna: Práveže nič. Len som … milou jedného muža.

Ján: Naháňajú vás len preto, že ste milou jedného muža? To je zvláštne. To kto je ten muž?

Anna: Vodca partizánov.

Ján: Ach. Vy? Leopoldova dcéra? Družka veliteľa partizánov? Čo by na to váš nebohý otec povedal?

Anna: Mám ho rada. Srdcu človek neporučí. A verím tomu, že aj otec by to prijal.

Ján: Tomu rozumiem.

Ján: Ale ako vás chytili? Čo ste si nedávali väčší pozor?

Anna: Práveže dávali a to veľký. Nikto o nás nevedel. Aspoň sme si to mysleli. On sa tým nechválil. Nikde. Nechcel ma ohroziť. Len včera, pred večerou, po mňa prišli. Odviezli ma a dali ma do jednej chladnej miestnosti. Až do glgu, čo som si dala u vás, som nič nejedla a ani nepila.

Ján (kričí): Helena, Mária, rýchlo sem.

(Helena a Mária rýchlym krokom prichádzajú).

Mária: Áno, pane?

Ján: Ihneď povedzte kuchárovi, nech slečne prinesie niečo jesť. Prineste ďalšiu vodu a prikrývky a pripravte hosťovskú izbu.

Helena: Hosťovskú …?

(Ján na Helenu vyčítavo pozrie).

Mária: (Helene) Nevypytuj sa toľko. (Jánovi) Áno, pane. Poď už.

(Mária ťahá Helenu preč.)

Ján: Ako ste vlastne utiekla?

Anna: Pri transporte inam. Strážil ma len jeden muž. Zobrala som mu nôž a podrezala mu hrdlo, tak ako ma to on učil. Ale stráže vpredu to počuli. Ledva som im utiekla. Keď som si všimla, kde sme, tak som si hneď spomenula na vás a bežala som sem. Dúfala som, že si ma nikto nevšimne. Dnes aj brat brata zradí, ak mu to má pomôcť.

Ján: A kto zradil vás?

Anna: Neviem. To by som aj ja rada vedela. Obaja sme boli veľmi opatrní. Muselo sa niečo stať.

Ján: Mali by ste sa ísť vyspať.. Ráno je vždy múdrejšie než večer. Pokúsim sa zatiaľ niečo v dedine zistiť.

Anna: Musíte byť veľmi opatrní. Prídu určite aj sem. Museli vedieť, že som nestihla utiecť ďaleko. Neriskujte zbytočne.

Ján: Aj váš otec riskoval, keď sa ma pokúšal dostať z tej ľadovej vody. Počkáme ešte tu, kým tie dve nepripravia izbu a potom si môžete ísť oddýchnuť.

(Tma.)

1. dejstvo – 3. scéna

(Je ráno. Ján leží na gauči v obývacej izbe a spí. Anna pomaly schádza po schodoch z hosťovskej izby. Jána to prebudí).

Anna: Prepáčte, nechcela som vás zobudiť.

Ján: Už je aj tak čas vstávať. A tie schody je aj tak vždy počuť. Ako keby kričali od bolesti, keď na ne človek stúpa.

Anna: Čo ste včera zistili?

Ján: Nič. Nikto nič nevie. Alebo nechce povedať. Každý sa bojí hovoriť. Ale povedal mi jeden známy, že vraj chcú na vás odmenu vypísať. Za akúkoľvek informáciu.

Anna: Slučka sa sťahuje.

Ján: Nič sa nesťahuje.

Anna: Neutečiem radšej?

Ján: Nie je kam. Je to tu celé obklopené špicľami, donášačmi, konfidentmi a všelijakou háveďou, ktorá by za tých pár drobných udala aj vlastného otca. Neujdete ani sto metrov bez toho, aby si nás niekto nevšimol. A ešte takto, za svetla.

Anna: Neudajú ma vaše slúžky?

Ján: Postarám sa o, aby vás tu už nenašli.

Anna: Ako?

Ján: Lebo vás uvidia odchádzať. Zohráme pred nimi menšie divadlo.

Anna: Divadlo? V tomto čase? A aký je scenár?

Ján: Scenár je najlepší, aký môže na túto chvíľu byť. A najlepší, aký som teraz dokázal vymyslieť. Poďte, ukážem vám to.

(Ján a Mária idú smerom k oknu).

Ján: Vidíte, tam?

(Ján jej ukazuje kôlňu na drevo pred domom. Anna prikyvuje, že vidí).

Ján: Tam, vonku pred domom je taká malá kôlňa na drevo. Možno ste si ju večer všimli, neviem.  Ja vás akože netaktne vyhodím von, s tým, že nechcem nič s vami už mať do činenia. Ale vy, bežte tam. Vnútri sú nejaké drevá. Ale tá kôlňa má ešte spodné podlažie. Stačí odsunúť pár dosiek pod tým drevom. Je tam dosť miesta, že sa tam dá ukryť. Keď Helena a Mária odídu na poobede trh pre čerstvú zeleninu, zastavím sa tam a prinesiem vám niečo na jedenie a teplé prikrývky. Tam vás nenájdu.

Anna. Uveria tomu?

Ján: Pri tom, akú mám povesť, dozaista. Tam prečkáte dva dni. A potom sa rozhodneme, čo ďalej. Podľa situácie. Aj keby vás prišli sem hľadať, nič nenájdu. A aj keby prišli hľadať do kôlne, nájdu len drevo a pár dosiek. Nikto o tej skrýši nevie. Ani slúžky.

Anna: Plán je to, zdá sa dobrý, len či vyjde.

Ján: S božou pomocou áno.

(Tma.)

1. dejstvo – 4. scéna

(Ján obeduje. Mária nad ním stojí s fľašou vína v ruke.)

Mária: Dáte si ešte víno, pane?

Ján: Áno, nalejte. Nejako mi vyschlo v hrdle.

(Mária mu nalieva do pohára ďalšie víno.)

Ján: Dnes je to jedlo akési lepšie.

Mária: Mali dobrú zeleninu na trhu.

Ján: Výnimočne dobre ste tentoraz nakúpili.

(Mária na Jána hľadí ako obeduje. Vzdychne si).

Ján: Čo vzdycháte?

Mária: Pane, viete, že u vás už dlho a obetavo slúžim. Bola som aj slúžkou vášho nebohého pána otca ...

Ján: K veci, Mária. Mám pocit, že mi chcete niečo povedať.

Mária: Nechcem byť voči vám neúctivá, ale nepáči sa mi, ako ste to vyriešil s tou mladou dievčinou.

(Ján položí príbor a prekvapene sa zahľadí na Máriu Hrá svoju novú „postavu“.)

Ján: A čo sa vám na tom nepáči? My tu nie sme hotel. Dostala jesť, mohla sa vyspať, svoju duchovnú povinnosť som splnil. Ak sa už teraz nedostanem do neba, tak už neviem. Musela už odísť. Čo by si susedia pomysleli?

Mária: Ale nemuseli ste byť na ňu taký hrubý a hovoriť jej, že sa má pratať preč.

Ján: A to som si ju tu mal azda nechať a vychovávať ako vlastnú dcéru?

Mária: Mohli ste jej dať aspoň dačo na cestu.

Ján: Dostala kabát po žene.

Mária: Nebol z najnovších. Ale, na jedenie niečo ste jej dať mohli. Z kabátu sa človek, predsa len, dobre nenaje.

Ján: Ak ho predá, naje sa dosýta.

Mária: Ale potom by jej zima bola. Mráz je v týchto dňoch neobyčajne tuhý, líca silno vyštípe.

Ján: Človek nemôže mať vždy všetko. Ja mám peniaze, ale nemám ženu. Ona má kabát, ale nemá jedlo. Ak je šikovná, tak to nejako vymyslí.

Mária: Kto vlastne bola?

Ján: Ževraj nejaká tuláčka, ktorú cestou olúpili, ju zastihol mráz a tak sa sem prišla schovať.

Mária: Tuláčka?

(Helena rýchlym krokom vkročí na scénu).

Helena: Pane, pane!

Ján: Čo sa stalo, Helena? Horí azda?

Helena: Nie, nie, pozrite.

(Podáva Jánovi do rúk papier)

Helena: (Nervózne vykrikuje) Hľadajú ju, hľadajú ju. A ona tu bola. Vrahyňa…

Ján: Ale pokoj, Helena, ale pokoj.

Helena: Ako mám byť pokojná, keď nás mohla kedykoľvek zabiť. Podrezať nás ako kurence a olúpiť nás.

Ján: A o čo by nás už olúpila? Čo tu máme také cenné?

Helena: Naše životy predsa!

(Ján sa snaží čítať čo je tam napísané.)

Ján: Čo je na tom papieri, keď nemám okuliare na čítanie, dobre to nevidím.

(Podáva papier Márií.)

Ján: Čítajte.

Mária: Hľadajú to dievča, čo bolo asi u nás. Píšu, že je to nejaká nebezpečná partizánka. Že dokonca aj deti zabíja. Ponúkajú odmenu … a akú veľkú … za jej dopadnutie. Každý, kto ju však bude chrániť, toho čaká šibenica alebo guľka do hlavy.

Helena: Pane, mali by ste zájsť to ohlásiť. Možno vás aj odmenia.

Ján: Alebo povesia. Človek si v tejto lotérií nemôže byť nikdy ničím istý.

Mária: Ako sa vám to dievča predstavilo?

Ján: Ako tuláčka.

Helena: Nezdala sa byť ako tuláčka.

Ján: Pozerám, že ste na nich nejaká odborníčka.

(Po chvíli.)

Ján: Sama mi hovorila, že ňou je. Tak som ju tu nechal noc prespať a potom musela ísť. Nemáme tu hotel, predsa. A okrem toho, chcem byť sám.

Helena: Och, som rada, že odišla bez nejakých problémov. Nechcem si ani len predstaviť, čo všetko sa mohlo stať.

Ján: Nebudeme hneď myslieť na najhoršie.

Mária: Zájdete podať svedectvo?

Ján: Zrejme budem musieť. Je to predsa moja povinnosť.

Helena: Správne, správne, tak. Dúfam, že ju čo najskôr chytia a povesia za to všetko, čo spravila.

(Niekto búcha na vchodové dvere).

Ján: Bežte sa pozrieť kto tam je. A príďte mi hneď povedať. Ak je to kňaz, tak povedzte, že spím.

Mária: Áno, pane. Už bežím.

Ján: Helena, Prineste mi okuliare, nech si môžem noviny prečítať.

Helena: Áno, pane, už utekám.

(Helena sa vracia s okuliarmi. Ján si ich nasadí a číta noviny. Helena stojí obďaleč. Za chvíľu sa vracia i Mária.)

Ján: Tak, kto to bol?

Mária: Len kňaz.

Ján: Dúfam, že ste mu povedali, čo som chcel, aby ste mu povedali.

Mária: Riekla som tak, ako ste chceli.

Ján: A povedal niečo?

Mária: Že len dúfa, že si k nemu raz cestu nájdete.

Ján: Jeho tá viera neopustí.

(Tma.)

1. dejstvo – 5. scéna

(Ján leží na pohovke, drieme a vedľa neho noviny.)

Mária: Pane, pane. Prepáčte, že vás ruším.

(Opatrne sa ho dotýka, aby ho prebrala. Ján sa pomaly preberá)

Ján: Koľko je hodín?

Mária: Bude pol-šiestej, pane. Začneme chystať večeru.

(Chystá sa odísť, no Ján ju zastaví)

Ján: Počkajte.

Mária: Áno, pane.

Ján: Na, berte.

Mária: Čo je to pane?

Ján: List.

Mária: Komu ho mám odniesť?

Ján: Zatiaľ nikomu.

Mária: Mám ho uchovať?

Ján: Áno. Iba za okolností, že sa mi niečo stane, odneste ho kňazovi.

Mária: Prečo by sa vám malo niečo stať?

Ján: Nikdy si nemôžete byť istý ničím. V dnešných časoch dvojnásobne nie. Sľúbte mi, že ho neotvoríte a doručíte, v prípade, že dnes z tohto domu odídem, dobrovoľne alebo nedobrovoľne.

Mária: Síce vám nerozumiem, ale sľubujem.

Ján: Na nič viac sa ma nepýtajte, bude to tak lepšie.

Mária: Dobre, pane.

Ján: A teraz choďte chystať večeru.

(Tma.)

1. dejstvo – 6. scéna

(Ján čaká v obývacej izbe na to, ako mu prinesú večeru. Hodiny ukazujú za desať minúť šesť. Opätovne sám.)

Mária: Pane, pane, prepáčte, že vás ruším.

Ján: Čo sa deje?

Mária: Máte návštevu.

Ján: Teraz?

Ján: Zas prišli tie pánbičkárky vyberať peniaze na tie vojnové siroty? Či kňaz? Či nejaká iná tuláčka? Človek, aby tu vyvesil ceduľu s nápisom „nerušiť!“

Mária: Nie nie, ani jedno, to je pán Rauchenberg, veliteľ polície. A nie je sám. Sú tu s ním aj nejakí vojaci, ktorí čakajú vonku.

Ján: Pamätajte, čo sme si povedali.

(Mária prikývne.).

Ján: No, tak ho uveďte dnu, predsa. Nenechajte ho čakať v tom mraze, to sa nepatrí.

(Mária odchádza a prichádza spolu s ňou aj Rauchenberg a Gustáv. Kabát dáva do rúk slúžke a na scéne sa nachádza v elegantnom obleku.)

Ján: Pozerám, že ste elegantný, tak ako vždy.

Rauchenberg: Musím vždy vyzerať reprezentatívne. Je to moja povinnosť.

Ján: (Márií) Mária, prineste víno. A povedzte Martinovi nech vyberie z pivnice ten najlepší ročník, nebudeme predsa na pánovi šetriť.

Rauchenberg: Ani neviem, čím som si to zaslúžil.

Ján: Nech sa páči, posaďte sa.

(Rauchenberg a Ján si sadajú do kresiel, Gustáv zostáva stáť obďaleč).

Ján: U nás máme vo zvyku si hostí vždy patrične poctiť. Nerobíme rozdiely medzi tým či sú to vojaci či nie.

Rauchenberg: To je od vás milé. Ale nemôžem sa neopýtať, ako ste si poctili tú slečnu, čo u vás túto noc spala?

Ján: Slečnu…

Rauchenberg: No tú, ktorú ste tak láskavo prichýlili, myslím.

Ján: Pozerám, že ste dobre informovaný. No nemám čo zatajovať. Ako každého tuláka, ktorým sa tvárila byť. Dostala najesť, napiť a ráno som ju odtiaľto vyhodil.

Rauchenberg: Isteže. Takže už u vás nie je?

Ján: Samozrejme, že nie, ráno som ju poslal preč. Nie sme tu predsa hotel, aby sme tu nechávali len tak. Bola jej zima, bola hladná. Dostala najesť a oddýchla si v hosťovskej izbe. Ráno musela odísť.

Rauchenberg: Videl ešte niekto ako od vás odchádza? Nieže by som vám neveril, ale doba je zlá a na tom dievčati nám špeciálne záleží.

Ján: Mária i Helena ju videli odchádzať.

Rauchenberg: Počkáme kým príde s tým vínom a potom sa jej opýtame, nebude vám to vadiť?

Ján: Nech sa páči (po chvíli) Je pravda to, čo stojí na tom letáku, ktorý slúžka priniesla? Je to partizánka?

Rauchenberg: Pravda. Pravda.

Ján: Tak to potom môžeme byť radi, že nám nič nespravila.

Rauchenberg: Čo vám ešte o sebe povedala?

Ján: No len to, že je na cestách, zastihol ju silný mráz, ona zablúdila a videla tu svetlo, tak išla sem požiadať o pomoc.

Rauchenberg: A vám sa to nezdalo byť podozrivé?

Ján: A to už prečo?

Rauchenberg: Bežne u vás prespávajú cudzie ženy?

Ján: Nie je azda pomáhať poslaním každého, kto verí v Boha?

Rauchenberg: A vy v neho veríte? To som prekvapený. Dlho som vás totižto v kostole nevidel.

Ján: A nemôžem veriť, ak aj nechodím do kostola?

Rauchenberg: Takže hovoríte, že ste jej pomohol z dôvodu, že ste veriaci a viera vám káže pomáhať?

Ján: Áno, presne ako hovoríte.

(Mária sa vracia s vínom a pohárikmi na podnose. Ján nalieva víno do pohárov, Helena stojí obďaleč.).

Mária: Ako vám môžem ešte poslúžiť?

Ján: Vlastne, môžete. Pán Rauchenberg sa zaujíma o tú dievčinu, čo tu túto noc prespala.

Mária: Tú partizánku?

Ján: Áno.

Mária: Pán mi hovoril, že mu hovorila, že je tuláčka. Sme aj s Helenou i tuto pánom zhrození z toho, že bola partizánkou. Tuto pán sa dnes chystal ísť k vám podať svedectvo, no premohla ho únava.

Rauchenberg: A už odišla tá slečna?

Mária: Áno, pán ju ráno vyhnal. Povedal jej, že toto nie je žiadny hotel a musí odísť.  Že má rád svoj pokoj a ona mu ho narúša.

Rauchenberg: A ona len tak bez boja odišla?

Mária: Vďaka bohu áno! Ani si nechcem predstavovať, čo sa všetko mohlo stať. Ona. Aj deti vraj zabila.

Rauchenberg: Tak vy ste ju vyhnal.

(Ján pritaká).

Rauchenberg: Ach, to je škoda. Radšej by som ju tu bol našiel.

(Rauchenberg sa napije z pohára).

Ján: Čo je na nej také výnimočné? A ešte na žene?

Ján: Mária, môžete už ísť.

(Mária i Helena odchádzajú).

Rauchenberg: To víno je, mimochodom, dobré. Veľmi dobré.

Ján: Staré burgundské. To bol veľmi dobrý ročník.

Rauchenberg: Veľmi dobrý. Máte dobrý vkus na vína, už menej na ženy.

Ján: Tak, kto bola tá slečna, čo sa mi tu minulú noc tak drzo nakvartírovala? Pokiaľ si pamätám, nikdy ste nerobili kvôli jednej osobe tak veľký poplach a neprehľadávali celú dedinu.

Rauchenberg: Môžem sa ešte spýtať, že kedy ku vám prišla?

Ján: Mohlo byť niečo po šiestej, večeral som práve.

Rauchenberg: Áno, to sedí. Musí to byť ona.

Ján: Čo sedí?

Rauchenberg: Čas.

Ján: Nerozumiem vám. Hovoríte stále v príliš veľkých hádankách.

Rauchenberg: Tak ja vám to teda vysvetlím. Včera nám počas transportu utiekla jedna žena.

Ján: A kto bola tá žena?

Rauchenberg: Nebola to obyčajná žena. Ale žena partizána.

Ján: Tá tuláčka? Priznám sa, vôbec nemala partizánske rysy.

Rauchenberg: Mýlite sa, Herr Ján. Tá dievčina, ktorú vy označujete za tuláčku, nebol totiž nikto iný než družka vedúceho partizánskeho oddielu!

(Ján pokračuje v hraní svojej postavy človeka, ktorý o ničom nevie.)

Ján: Tak družka samotného veliteľa partizánov! Je škoda, že som ju vyhodil skôr, než sa ku mne dostal ten papier s tým, kto to je. Určite by som ju tu uväznil a poslal za vami slúžku.

Rauchenberg: O tom nepochybujem. Ale, dúfam, že vám nebude vadiť, ak sa tu moji ľudia trochu poobzerajú. Kebyže náhodou sa tu vašej nechcenej návštevníčke zapáčilo a rozhodla si svoj výlet si trochu predĺžiť.

Ján: Samozrejme. Ak je náhodou tu, nechcem ju tu dlhšie mať.

Rauchenberg: Gustáv, do práce!

(Gustáv stojaci doposiaľ obďaleč pokývne hlavou na znak súhlasu a ide smerom nahor do izieb)

Rauchenberg: To je pochopiteľné, že ju tu nechcete mať. Pomáhať partizánom sa trestá, ale to vy určite viete.

Ján: Snáď pri svojom verdikte zohľadníte, že to bolo neúmyselné. Ani by ma vo sne nenapadlo, že by aj tu boli nejakí partizánski zbehovia.

Rauchenberg: Ženské oči klamú, ale ich činy nie.

Ján: Máte pravdu, keď tak rozmýšľam, jej oči mi boli niečím podozrivé.

Rauchenberg: Oči toho veľa napovedia, Herr Ján. Veľmi veľa.

(Rauchenberg hľadí Jánovi do očí a jemne sa usmieva).

Ján: Zostanete aj na večeru, za chvíľu prinesú na stôl?

Rauchenberg: Dobre, rád.

Ján: Dobre, tak poviem Márií, nech prestrie aj pre vás.

(Tma.)

1. dejstvo – 7. scéna

(Ján a Rauchenberg spolu večerajú.)

Rauchenberg: Musím povedať, že váš kuchár veľmi dobre varí.

Ján: Občas sa mu niečo podarí. Asi sa dnes snažil kvôli tomu, že ste tu vy.

(Zo schodov schádza jeden z Rauchenbergerových nohsledov, Gustáv. Zastaví sa u neho)

Rauchenberg: Tak ako, Gustáv, našli ste niečo?

Gustáv: Nie, pane.

Rauchenberg: Prezreli ste to aj vonku?

Gustáv: Áno, pane, dôsledne. Bez výsledku.

Rauchenberg: Dobre. Tak bežte k ďalším domom a hľadajte ju. A nájdite ju!

Gustáv: Áno, pane, rozkaz!

(Gustáv zasalutuje a odchádza a Ján a Rauchenberg pokračujú v jedení)

Rauchenberg: Oddaný muž.

Ján: To sa na ňom vidí.

Rauchenberg: A neverili by ste, že je to našinec z vedľajšej dediny. Taká oddanosť. To sa len tak skutočne nevidí. Vedel si vybrať tú správnu stranu.

Ján: Ja som nestranný. Ako doktor zákonite musím byť.

Rauchenberg: Verím tomu, že i vy ste nestranný len odtiaľ-potiaľ. Partizánom napríklad nepomáhate.

Ján: To nie. Vedome nikdy. V tom je tá nestrannosť, nemôžem už z princípu im pomáhať.

(Rauchenberg sa usmeje a prikývne).

Rauchenberg: Viete, stále mi jedna vec nie je jasná.

Ján: A to?

Rauchenberg: V jeden deň tú ženu kráľovsky privítate, dáte jej jesť, necháte ju spať v hosťovskej izbe a na ďalší deň ju hneď ráno vyháňate z domu, ako nejakú chorobu.

Ján: Len som si uvedomil, aké nežiadúce a nevhodné je prechovávať doma neznámu ženu, v takýchto časoch, v ktorých i dobre myslený čin, ako bol ten môj, môže mať tak tragické následky.

Rauchenberg: Možno. Ale to vám muselo byť jasné hneď. Tá vaša, láska a ochota pomôcť, je veľmi nestála. Vždy som myslel, že tí, ktorí veria v Boha, nepoznajú pri pomoci druhým strach.

Ján: Slečna, teda tá partizánka, sa cítila lepšie, menej unavene, tak som jej povedal, nech radšej odíde.

Rauchenberg: Nie, nie, priateľu, ona neodišla, vy ste ju odtiaľto jednoducho vyhodil, v tom je, myslím, celkom podstatný rozdiel.

Ján: Nechcela odísť. Musel som použiť trochu neotesanejší slovník.

Rauchenberg: Nedivím sa tomu, že nechcela odísť. Musela vedieť, že vonku bude zraniteľná. Je to zvláštne, že nikto nám doposiaľ nič nepovedal.

Ján: Áno, to je zvláštne. Hlavne, keď si uvedomíme, aká povesť vás predchádza.

Rauchenberg: Povesť?

Ján: Nekompromisného sudcu, ktorý druhé šance nedáva.

Rauchenberg: Doba si to vyžaduje byť prísny. Druhá šanca nikdy prísť nemusí. Nemyslite si, nepôsobí mi potešenie byť krutý. Ale dobré slovo nie vždy platí.

Ján: Vždy tomu treba dať šancu.

Rauchenberg: Viete čo, presvedčil ste ma. Pokúsim sa viac dávať ľuďom šancu, starý priateľu.

Ján: Starý priateľu. Áno, je e to už dávno.

Rauchenberg: Áno, dávno. A dnes stojíme na opačných stranách.

Ján: Neviem, či naše strany sú až tak opačné. Obaja chceme mier.

Rauchenberg: Len sa rozchádzame v tom, ako ten mier dosiahnuť.

Ján: Ako ste vlastne prišli na to, že u nás tá partizánka prespala?

Rauchenberg: Už by si mohol vedieť, že my sa všetko dozvieme.

Ján: A to ste ma nemohli prísť informovať, že mám doma družku partizána a pritom ju, napríklad, zatknúť?

Rauchenberg: Vtedy sme to ešte nevedeli.

Ján: A odkedy to viete?

Rauchenberg: Len pár minút.

Ján: A ktože vám to teda povedal?

Rauchenberg: Ti z domu naľavo od vášho.

Ján: Maslákovci?

Rauchenberg: Veľmi ochotne nám prišli povedať, keď videli avízo, že včera videli nejakú dievčinu vám tu búchať večer na dvere. Tak sme ich po zásluhe odmenili.

Ján: To som sa vám aj ja chystal prísť povedať.

Rauchenberg: Ako sa ti tá partizánka predstavila?

Ján: Ako Anna.

Rauchenberg: Čia Anna?

Ján: Len Anna. Nepoznal som žiadnu Annu.

Rauchenberg: Jej otca si nepoznal?

Ján: Nerozprávali sme sa o jej rodičoch.

Rauchenberg: Jej otec bol dezertér, matka zomrela pri pôrode a ona … partizánka. Čo že je to za rodinu?

Ján: Ako každá iná. Nedokonalá.

(Rauchenberg vstane od stola a pomaly sa prechádza po miestnosti).

Rauchenberg: Tých nedokonalostí je na tomto svete nejako už príliš veľa. Musíme trochu vyrovnať skóre.

Ján: Vyrovnať skóre?

Rauchenberg: Áno, to dievčisko nám zabilo dobrého vojaka. Mladého, mal sa ísť ženiť.

Ján: To mi je ľúto.

Rauchenberg: Je to len obeť vojny. Vojna vyžaduje obete k dosiahnutiu cieľa.

(Rauchenberg si prezerá knihy v regále)

Rauchenberg: Dante, Petrarca, Milton, dokonca Vigny. Zaujímavý mix.

Ján: Chcete sa rozprávať o knihách.

Rauchenberg: Len sa chcem dostať ku svojej otázke.

Ján: K akej? Pýtajte sa na čokoľvek chcete. Nemám čo skrývať.

Rauchenberg: Wo ist die Mädchen?

Ján: Ich Weiss nicht.

(Vykloní sa z okna a zakričí na Gustáva.)

Rauchenberg: Gustáv, príď sem a priveď sem aj zopár ďalších.

(Rauchenberg vytiahne zbraň)

Ján: Myslíš, že ma zastrašíš zbraňou?

Rauchenberg: To nepotrebujem.

Ján: Tak prečo to robíš?

Rauchenberg: Aby si neutiekol.

Ján: A prečo by som mal utekať?

Rauchenberg: Ty dobre vieš prečo. Veľmi dobre vieš. To divadlo na slúžky s jej odchodom bolo veľmi brilantné.

Ján: Aké divadlo?

Rauchenberg: V jeden deň to dievča pohostíš ako kráľovnú a v ten druhý ju vyhodíš z domu ako chuderu.

Ján: Hovoril som ti, že som sa zľakol následkov.

Rauchenberg: Hovoril si, to áno, ale i tak, je to zvláštne. A ja ti neverím. Trochu zmeníme prostredie. Možno na mojej pôde ti to bude lepšie myslieť a pamäť ti lepšie slúžiť.

(Prichádza Gustáv a dvaja vojaci.

Rauchenberg: Berte ho. Ja zatiaľ počkám tu. A zavolajte ďalších. Musíme to tu ešte raz poriadne prehľadať.

(Jána odvádzajú. Nevzpiera sa, pokorne a pokojne prijíma svoj blížiaci údel)

(Tma.)

1. dejstvo – 8. scéna

(Gustáv a Rauchenberg sa zhovárajú v Jánovej obývacej izbe)

Rauchenberg: Prehovoril už?

Gustáv: Nie, ale ešte je to len hodina.

Rauchenberg: Tak pokračujte. Nepovedal zatiaľ vôbec nič?

Gustáv: Nič. Mlčí.

Rauchenberg: Kebyže je nevinný, nemlčí.

Gustáv: My to z neho dostaneme.

Rauchenberg: O tom nepochybujem. Každý raz povolí. Ju ste stále nenašli?

Gustáv: Nie, nikde po nej nie je ani stopa. Všetko sme opätovne prehľadali.

Rauchenberg: Musí tu niekde byť.

Gustáv: Čo vám dáva tú istotu?

Rauchenberg: Inštinkt. Ten ma nikdy nesklame. Neriskoval by jej život. On nie. Už veľa ľudí videl umierať. Veľmi veľa. Teraz môže konečne aj zachrániť. Ženu ani otca nezachránil.

(Prichádza Mária).

Mária: Prepáčte, že vás ruším.

Rauchenberg: Čo sa deje?

Mária: Chcela by som ísť do kostola, pomodliť sa za dušu nášho pána.

Rauchenberg: Nech sa páči, ja vám brániť nebudem.

(Mária sa jemne ukloní a odchádza).

(Tma.)

1. dejstvo – 9. obraz

(Scéna sa nezmenila. Svetlo zaberá mladého kňaza sediaceho na kresle, všade naokolo je tma.  Kňaz otvára obálku, dáva si okuliare na nos a v duchu číta list. Je počuť jeho hlas.)

Možno sa pýtate, prečo práve ja píšem vám, keď práve vás toľko odmietam. Ale ak čítate tento dopis, tak vedzte, že máte v rukách hneď dva životy. Môj život a život jedného mladého dievčaťa, ktoré mi len nedávno večer zabúchalo na dvere. Predstavila sa ako dcéra starého kamaráta, no vedel som, že to nie je ona. Ten starý kamarát mi v detstve zachránil život a hoci som teda aj vedel, že táto dievčina nie je jeho dcéra, nemohol som jej odmietnuť pomôcť. Hlavne, keď mám Bohu toľko čo vracať. Neviem či toto je spoveď, ale ak je, tak musíte vedieť, čo som spáchal. Pred pár rokmi som zabil svoju ženu. Zistil som, že má iného muža a neuniesol som to. Môj otec, keď to zistil, keď som sa mu priznal, od nešťastia zomrel. A tak som, vďaka svojej žiarlivosti, prchkosti a hlúposti, prišiel v krátkom čase o dvoch milovaných ľudí. Keď toto dievča zabúchalo na moje dvere, bola to šanca, aspoň trochu splatiť svoje dlhy. Zachrániť ju spod spárov tých, ktorí by jej záchranu nedopriali. Ak vám to vaša viera dovolí, pomôžte jej. Je obeťou, ako my všetci. Nájdete ju v kôlni pri mojom dome, pod tým všetkým drevom v podlaží. Ja sa zatiaľ porúčam do rúk Boha a budem dúfať, že bude spravodlivý.

(Kňaz zahodí list a uteká preč. Pomaly sa stmieva, až napokon sa úplne zotmie.)

KONIEC.

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 17 18 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com