RYBA NA VIANOCE NIE JE KLIŠÉ

prozaickýMiroslava Košťálová

Keď sa pred sviatkami vracala domov z práce, myšlienky jej sústavne odbiehali ku kapustnici, kaprovi, zemiakovému šalátu a kofole. Nielen Vianoce boli na spadnutie, ale aj jej myšlienky na obrovské množstvo jedla, ktoré sa s týmto sviatkom spájalo. Nečudovala by sa, ak by sa zmenila na kapra navlečeného v červenom svetri. Keby bola ryba, aspoň by nemala starosti s make-upom a každé ráno by ušetrila čas. Svoje myšlienky o kaprej budúcnosti však nestihla rozviť kvôli zvončeku na dverách. Bol 23. december a kuriér čakal pred vchodom.

Nikdy nenakupovala darčeky v predstihu, pretože pri pohľade na prázdne darčekové tašky zažívala adrenalínové pocity. Ak si ľudia sviatky spájali s pokojom, harmóniou a spomalením, ona deň pred Štedrým večerom čakala na SMS od kuriéra, ktorý jej opäť raz zachráni kožu a zabezpečí tak ďalšiu vlnu lásky od rodiny.

Inak to nebolo ani tento rok.

Vyšla von pred vchod, kde už kuriér čakal so štyrmi veľkými škatuľami. Všetko prebehlo bez komplikácií.

Večer telefonovala s mamou a dohodli sa, že príde na obed, aby mohla byť pokusným králikom slávnostnej večere. Bývalo to tak už od detstva. Potom pobalila darčeky a ľahla si do postele. Bol to pokojný večer, až sa čudovala, že sa nič zvláštne nestalo.

Ráno sa zobudila na plieskanie krídiel na okne. Vrany sa opäť raz dožadovali pozornosti a túžili ukradnúť ženine šperky s diamantovými labuťami. Zastrela žalúzie, pretože včera na to zabudla a chcela si ešte chvíľu pospať. Nevedela si však nájsť tú správnu polohu, pretože sa začala kĺzať po perinách. Okrem toho mala pocit, že je strašne vlhká a smädná zároveň, takže voľky-nevoľky znova vstala z postele a presunula sa do kúpeľne. Pozrela sa do zrkadla a zažila šok.

Uvidela hlavu kapra. Na jej krku. Na jej ramenách. Od krku dole to bola ona, žena pracujúca vo vydavateľstve. Od krku nahor to však bol cieľ všetkých hladných rodín.

 

Kuriéra pri pohľade do zrkadla tiež čakal vianočný darček. Na jeho krku sa hrdo týčil losos. Kuriér od prekvapenia zabudol na to, že ryby nezarastajú, a mechanicky si začal holiť neexistujúcu bradu. Až potom si uvedomil, že s lososou hlavou prišlo aj strnisko, aj jeho vystúpené lícne kosti, výrazný nos, tmavomodré oči a husté obočie. Kuriér stratil svoju tvár so včerajším posledným doručeným balíkom.

 

Obaja, žena aj muž, nezávisle od seba, začali uvažovať nad tým, čo sa stalo a prečo sa to stalo práve im. Ako mohli stratiť vlastnú tvár? Žena sa od zúfalstva rozplakala nad umývadlom. Potom v zrkadle uvidela urevaného kapra v červenom pyžame, s ešte červenšími očami. Muž, teda polovičný losos, si začal prehrávať v hlave včerajší deň, aby zistil, kde sa stala chyba. Ale možno tu naozaj hovoriť o chybe? A čo ak sa do postupne zmení na rybu a stane sa hlavným chodom dnešného večera? To nemohol pripustiť. No tak, premýšľaj! povzbudzoval mozog. Žena namiesto spomínania topila kúpeľňu vlastnými slzami, ani žiabre s ňou nestíhali dýchať.

 

Preboha, niekto zvoní! Ja nemôžem otvoriť! Nie, neotvorím! Čo ak to bude mama? Alebo niekto z rodiny? Dočerta! Stále to zvoní...No tak teda...Niečo poviem a potom zavesím! rozhodla sa žena, polokaprica.

„Haló?“ Odľahlo jej, že aspoň hlas sa jej nezmenil a nevyšli z nej len veľké bubliny.

„Dobrý deň. Prepáčte, že vás vyrušujem, tu Michal. Kuriér zo včera.“

„Áno? O čo ide?”

„Viete...no...ako to povedať...Včera sa stala taká zvláštna vec...teda dnes ráno...viete, najlepšie by bolo, keby ste to uvideli na vlastné oči.“

„Prepáčte, ale ja...teraz skutočne nemôžem...“

„Mám lososiu hlavu. Stratil som svoju tvár.“

„Čože?!“

„Prosím, pustíte ma dnu?“

Polokapricu tá informácia úplne šokovala a potešila zároveň. Nebola jediná, ktorá sa prebudila s rybacou hlavou!

 

Žena a muž. Ona s hlavou kapra, on s hlavou lososa. Stáli v predsieni jej bytu a hľadeli na seba v nemom úžase.

„Prečo?“ spýtala sa žena a už jej bolo opäť do plaču. Zároveň však tušila, že si všetky zásoby sĺz v kaprej hlave vyplakala behom jedného doobedia.

„To by som aj ja rád vedel...Myslím, že tá naša premena súvisí so včerajším doručeným balíkom...pre vás.“

„Takže je to moja vina?“ začala sa rozčuľovať ryba, teda žena, teda polokapor, položena.

„To netvrdím. Len hľadám možnú príčinu toho, čo sa stalo. Čo ste si objednávali?“

„Prosím vás, vy si fakt myslíte, že kávovar, čierna lampa a kniha o histórii škandinávskych krajín sú príčinou toho, že sme dnešné večerné menu?“

„Prepáčte. Ja už naozaj neviem. Som zúfalý.“

„Tak si poďme sadnúť do kuchyne a poplačme si. Ako správne vianočné ryby.“

 

Napokon však slzy neboli potrebné. Situácia, do ktorej sa dostali, z nich urobila spojencov. V opare zúfalstva začali rozprávať o sebe a o svojich životoch. Zrazu zistili, že majú toho veľa spoločného – severskú mytológiu, bicyklovanie, čínsku ostrokyslú polievku. A rovnaký humor. Pri príhodách z detstva a strednej školy sa im rybie hlavy natriasali od smiechu.

„To je zvláštne, že sa z videnia poznáme už toľké roky a nikdy sme sa dlhšie neporozprávali,“ poznamenala polokaporníčka.

„Mňa to neprekvapuje, veď dnešná doba nepraje dlhým rozhovorom. Všetci sa niekam náhlime, chceme mať všetko hneď z krku. Žijeme budúcnosťou namiesto prítomnosti. A potom sa jedného dňa...“

„Zobudíme s rybacími hlavami.“

Obaja sa začali smiať. Zrazu svoju situáciu nevnímali ako boží trest, práve naopak – rybie hlavy im pripomenuli, že aj na tej najväčšej katastrofe je možné nájsť pozitívum. Aspoň chvíľkové.

„Dnes mám ísť k rodičom na obed. Neviem, čo urobím,“ povzdychla si poloryba, položena.

„Mňa čaká to isté. Radšej by som nevychádzal z domu. Nechcem byť večera.“

„Ani ja nechcem byť večera,“ priznala sa žena s kaprou hlavou.

„Ani som si nevšimol, že máte svetlohnedé vlasy. Ako myší kožúšok,“ poznamenal lososí muž.

„Počkajte...ako sa tak na vás dívam, tiež vidím pramene vlasov...rovnakých, ako mám ja...vlastne, možno o odtieň tmavších...“

Začali sa vzájomne skúmať: ona si všimla, že jemu začína rásť na rybej brade strnisko, zatiaľ čo jemu neunikli jej husté čierne mihalnice. Rybie hlavy sa im začali postupne roztápať – malé ústočká nahradili plné pery oboch zúčastnených, bledá pleť, výrazné lícne kosti.

Kam zmizli ich rybie hlavy? Žiabre? To nevedel nikto povedať. Obaja si nechali túto príhodu ako sladké tajomstvo, ktoré zároveň vytvorilo most medzi ich myšlienkami.

 

Miroslava Košťálová, 1. mgr. KDŠ

iniciátor
December - 2020
  01 02
03
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com