Veronika Šimralová: Spolok stratených hračiek

prózarozprávkaVeronika Šimralová

„Jupí,“ zakričal malý Peťko, keď dostal na narodeniny šarkana. „Ďakujem ocko, je to presne ten model, ktorý som chcel. Pozri, aké má zahnuté krídla, pre lepšiu manipuláciu a červenú farbu draka. Kedy ho pôjdeme púšťať,“ opýtal sa natešený Peťko. Otec ho zobral na ruky a s úsmevom odpovedal: „Môžeme ísť aj hneď po obede, mamka sa vráti až večer, takže budeme mať dosť času.“ Peťko sa ale zamračí a prosí ocka. „Prosím, tak dlho som si želal šarkana, poďme aspoň na chvíľu na lúku za dom.“ „Ale Peťko, veď sme sa ešte nenajedli. Mamka ti upiekla tvoj obľúbený jablkový koláč. Vychladne, pokým sa vrátime.“ Radosť a nadšenie však nedovolí Peťkovi ustúpiť a pobehujúc po dome so svojím novým darčekom kričí: „Oci, pozri, šarkan nemôže lietať bez vetra. Poďme rýchlo von.“ Otec sa usmeje a zoberie bundu najprv sebe a potom druhú podá synovi. „Tak poď, ty neposedník.“  

Lúka je posiata rôznymi kvetmi a obilím. Ich názvy sa Peťko učil už keď bol maličký. Rád po nej behával a hrával sa na schovávačku so svojimi kamarátmi, keď sa mohli skrývať za kotúče sena. Za lúkou sa nachádza strašidelný les, do ktorého mal Peťko od malička zákaz vstúpiť. Jeho rodičia sa báli, že sa tam stratí, a preto mu povedali historku o strašidlách, ktoré v ňom bývajú.

„Peťko, dávaj pozor. Zdvíha sa vietor. Musíš byť silný, aby ti šarkan neuletel.“ Peťko sa so šarkanom rozbehne a začne behať po lúke. „Neboj sa oci, dávam pozor.“ „Pozri, pozri ako je vysoko!“ Natešený Peťko beží sem a tam a užíva si pohľad na svoju obľúbenú hračku. „Oci, je to super.“ Zrazu však Peťko začne kričať. „Oci, včela. Pomoc. Au. Au.“ Včela pichla Peťka do ruky a on v bolesti pustil jeho šarkana. Vietor ho odnáša ďalej a ďalej, až sa stratil za lúkou v lese. Otec hneď pribehol k synovi. „Peťko, si v poriadku? Ukáž. To vyzerá, že nemáš alergiu. Poď, dáme ti na to ocot.“ Berie ho na ruky, ale Peťko sa vzpiera. „Ale čo šarkan, musíme ísť poňho. Oci, veď on uletel. Poďme ho nájsť.“ Peťkovi stekali slzy po lícach a snažil sa vzoprieť otcovmu zovretiu. „Peťko, neboj sa. Pôjdem do lesa hľadať tvojho šarkana hneď ako sa mamka vráti.“

Otecko dodržal svoj sľub a išiel večer do lesa. Šarkana však nenašiel, aj napriek jeho snaženiu. Peťko mohol len ťažko zabudnúť na jeho vysnívanú hračku a celé dni plakal. Nedokázal pochopiť, prečo mu šarkan uletel tak ďaleko do lesa, do ktorého nemôže vstúpiť.

     „Och, kde to som? Kde je Peťko? Nerozumiem, ako ma mohol pustiť, veď sme boli kamaráti a ja som bol jeho hračka. Začal kričať a pustil ma preč. Musím zistiť prečo. Musím ho nájsť. Ale čo to je? Veď ja mám poškodené krídlo konárom. Ako sa dostanem preč z tohto vysokého stromu? Veď tu ma už nikto nenájde. Pomóc. Pomóc. Je tu niekto?“ Úbohý šarkan zostal zaseknutý na strome celú noc. Nepohol sa ani lístoček pod námahou jemného vánku, nieto ešte veľký šarkan ako on. Bolo mu smutno a ľúto za Peťkom. Dokonca sa aj trochu bál byť takto sám prvýkrát v jeho krátkom živote. Nastalo ráno a slniečko vykuklo spoza mrakov.

„Zaspal som na chvíľku. Slniečko príjemne hreje, ale vetrík nikde. Snívalo sa mi o niečom. Tuším nejaké hlasy volali na mňa. Kiežby to tak bolo a prišiel ma zachrániť môj malý majiteľ.“ Šarkan sa na chvíľku zasnil, keď ho zo zamyslenia prebralo nejaké šklbnutie. „Au! To je moje krídlo. Au! Niečo ma ťahá dolu!“ Zrazu sa vyslobodil z konárov a dopadol na studenú zablatenú zem. Keď otvoril oči, stáli pred ním tri hračky. Rušeň, rubiková kocka a hojdací koník s lanom v ústach. „Dobrý deň, priateľu,“ pozdravili sa hračky. „Je nám ľúto, že si sa zašpinil.“ Šarkan nerozumel, čo robia tri hračky opustené v lese a hlavne žiadne iné hračky okrem šarkanov nikdy nevidel. Rozhodol sa, že bude slušný a odzdraví sa. „Ahojte všetci. Ďakujem pekne za záchranu. Veď ja už som strácal nádej. Povedzte, čo tu robíte? A ako ste ma našli?“ Šarkan sa inštinktívne pozrel na lokomotívu, pretože stála najďalej s kamenným výrazom. Myslel si, že je z nich najstaršia. „Drahý šarkan. Ja sa volám Loko od slova lokomotíva, toto je Rubi, pretože je rubiková kocka a toto je Pony ako poník. Sme stratené hračky. Naši majitelia sa o nás nestarali alebo nás vyhodili. Sú nás stovky po celom svete. My bývame tu v lese a sledujeme deti v dedine, ako sa hrajú so svojimi hračkami. Občas im stihneme prísť na pomoc, ak sa stane nejaké nešťastie. Videli sme toho neschopného chlapca, ako ťa pustil. Bolo to barbarské. My ľudom neveríme, pretože si nič nevážia.“ Šarkan sedel na zablatenej zemi a nerozumel, prečo ide z Loka toľko hnevu, keď hovorí o ľuďoch. „Loko, ale môj majiteľ ma nemohol pustiť naschvál. Veľmi sa zo mňa tešil hneď ako ma dostal. Smial sa, keď som letel po oblohe, no zrazu začal kričať a pustil ma. Musím ho nájsť a zistiť čo sa stalo.“ Rubi sa naňho usmiala. „Šarkaník, ale veď s nami ti bude lepšie. Aj tak by si o pár dní skončil na povale sám a opustený. Takto môžeš putovať s nami a ochraňovať všetky hračky sveta. Ak ťa bude chcieť tvoj majiteľ nájsť, tak to urobí.“ Šarkanovi sa predstava nových kamarátov zapáčila. Veď to boli tiež hračky, ale úplne iné. Mohol by spoznať všetky hračky sveta a byť s nimi kamarát. Rozhodol sa, že s nimi chvíľku pobudne, kým sa mu uzdraví krídlo, a potom nájde svojho priateľa Peťka.

Putovali po dedine niekoľko dní. Žiadne iné opustené hračky však nenašli. Šarkaník bol už celkom vyliečený a za pomoci Ponyho skúsil vzlietnuť. „No tak Šarkaník, choď vyššie. Nemusíš sa báť, že ťa znovu odfúkne. To by odfúklo s tebou aj Ponyho, ktorý má tvoj špagát obmotaný okolo pása.“ Rubi a Loko sa začali smiať. „Veď dobre, nebuďte nedočkaví, už letím vyššie,“ povedal Šarkan a smeroval k oblohe. „Možno uvidím Peťkov dom, ak poletím poriadne vysoko,“ pomyslel si. Šarkan konečne lietal slobodne. Užíval si vietor, ktorý ho nadnášal. Vedľa neho preletel roj kačíc, ktoré smerovali k neďalekému jazierku. „Óóó, ahojte kačičky.“ Usmial sa na ne šarkan, ktorý sa cítil úplne slobodný a šťastný. Uvedomil si, že takýto život s kamarátmi hračkami by mu vôbec nevadil. Ak ho nenájde jeho majiteľ, tak bude celý život lietať po oblohe ako tento roj kačíc, smiať sa pri rozhovoroch s kamarátmi a hľadať nové hračky, ktoré ešte nespoznal. Tak sa zasnil, že si neuvedomil krik jeho kamarátov. „Šarkaník poď už dolu, nebudeš tam predsa celý deň poletovať.“ Zakričala Ruby. „Tak dobre, idem dolu.“ Keď Šarkan úspešne pristál, hračky odmotali jeho špagát z Ponyho a vybrali sa k jazierku pozrieť sa na kačice. „Aha, tam je káčer. Je krásne farebný. Úplne iný ako kačičky.“ Povedala Ruby. „Áno, je to zvláštne. Mohli by sme si tu sadnúť a založiť ohník. Budeme sa pozerať na jazierko celý deň,“ povedal Pony. „Výborný nápad,“ vykríkli hračky. A tak si pri jazierku hovorili príhody, smiali sa a hrali hry. Každej kačke dali meno a vymýšľali si, odkiaľ priletela. Ani nevedeli ako a bola noc. Všetci si ľahli k ohníku a zaspali. Zrazu Šarkaníka niečo zobudilo. „Kto je to,“ opýtal sa do tmy. „Neboj sa. Ja som múdra Sova. Kráľovná tohto lesa.“ „Ale to je zvláštne, ja som nevedel, že lesy majú kráľovné,“ povedal Šarkaník. „Ale samozrejme, že majú. Tak ako sú včelie kráľovné v úľoch, tak sú kráľovné aj v lesoch. Najprv bol kráľ môj otec, ale to už bolo dávno.“ „Ale Kráľovná Sova, ak sa môžem opýtať. Čo máte v lese na starosti? Prečo les potrebuje kráľovnú?“ „Nuž, les je plný zvierat, ktoré musia byť chránené. Niekedy ich chcú ľudia loviť, a na to som tu ja a moji pomocníci, aby sme im pomohli. Niekedy zas treba usmerniť nových obyvateľov lesa. A to ste práve vy,“ usmiala sa Sova na Šarkana. „A ako presne pomáhate tým zvieratkám?“ Sova pochopila, že bez nejakého pútavého príbehu z lesa sa so Šarkanom neporozpráva o tom, o čom najprv chcela, a tak si sadla k nemu a rozpovedala príbeh. „Keď sa našim novomanželom Srnke a Jeleňovi narodili Srnčiatka, vedeli sme, že čoskoro prídu poľovníci. Obaja rodičia sa veľmi báli, že im ich deti zabijú. Celé hodiny sme sa snažili vymyslieť spôsob, ako ich ukryť alebo zamaskovať. No pytliaci chodia do nášho lesa často a vedeli sme, že budú mať psov, ktorí ich určite vyňuchajú. Už keď sme sa začali vzdávať nádeje, začalo pršať. Vedeli sme, že máme pár hodín navyše. A mne napadol skvelý plán. Zavolala som celý les a mali sme poradu. Vysvetlila som im, že kým prší, musia udržať čo najviac vody v listoch na stromoch. A tak všetky vtáčiky, veveričky, húseničky, motýle boli pri listoch a držali ich tak, aby sa z nich voda nevyliala. Keď po daždi prišli poľovníci a blížili sa k mladej rodinke, spustili sme všetky zásoby na nich, aby si mysleli, že prší. Utekali ako o dušu, to mi ver,“ smiala sa Sova. „Ale veď to je geniálne,“ zasmial sa Šarkaník spolu s ňou. „Tak a teraz vieš prečo som tu. Ja som chcel ale vedieť, čo tu robíš ty, Šarkaník.“ „No, môj majiteľ ma nechtiac pustil, keď si ma púšťal a ja som si našiel nových kamarátov tu v lese. Je mi tu s nimi výborne. Ale dúfam, že nevadí, že sme tu vo vašom lese,“ opýtal sa bojazlivo Šarkan. „Ale to určite nie. Les je otvorený pre každého dobrého človeka, zvieratko, či hračku.“ Šarkaník sa s výdychom usmial na kráľovnú Sovu. „To mi odľahlo. Sme tu veľmi radi.“ „Áno, Šarkaník, to vidím. Ale to, že som ťa zobudila nie je náhoda. Vieš, dnes som ťa videla na oblohe ako poletuješ a videla som, ako postupne zabúdaš na svojho majiteľa.“ „To nie Sovička, tak to nie je. Nezabúdam. Ale je veľká možnosť, že ma tu nenájde. A možno ma ani nechce… vieš... kamaráti mi hovorili, že ich majitelia sa s nimi najprv hrali a potom ich už nechceli,“ povedal smutný Šarkan. „Áno, aj takéto veci sa stávajú. Ale teba Peťko nepustil zámerne. Uštipla ho včela. Povedala mi to včelia kráľovná. Bola to nehoda a preto si myslím, že by si na svojho majiteľa nemal zanevrieť. Vieš, prečo existujú hračky, Šarkaník,“ opýtala sa Sova. „Neviem Sovička.“ „Existujete pre ľudí. Aby ste im robili tú najväčšiu radosť na svete. Keď sú ľudia deťmi, zapamätajú si iba pár vecí. Jednou z nich je ich obľúbená hračka. A tou si pre Peťka bol a ešte budeš. Musíš bojovať, aby si ho našiel,“ pohladkala Sova Šarkana po krídle. „Sovička, ale to som netušil. Hneď ráno zobudím svojich priateľov, aby mi pomohli nájsť môjho Peťka,“ odhodlane povedal Šarkan. „Výborne. Som rada, že si to pochopil a teraz sa poriadne vyspi.“ Sova sa postavila a pomaly vzlietla do korún stromov. „Nebudeš ho musieť hľadať, Šarkaník. On si nájde teba,“ pomyslela si.

    Keď Peťko ležal v posteli piaty večer bez svojho šarkana, neodolal a postavil sa k oknu. Videl nočný les za lúkou a oči sa mu zaliali slzami. „Prečo ho tam mám nechať?“ povedal si šeptom. „Je tam sám a stratený. Nájdem ho. Zajtra ho pôjdem hľadať, keď pôjdu mamička s ockom na poobedňajší nákup.“ S pokojom na duši, že sa aspoň pokúsi niečo urobiť pre svojho priateľa, zaspal. Ráno vstal s lepšou náladou. Nevedel sa dočkať, kedy pôjde do lesa. Stačilo len vydržať, kým rodičia odídu. Po obede sa začali pripravovať, keď nečakane zazvonil zvonček. „Peťko? Máš tu kamarátov,“ zakričala mama. „My už ideme, tak si dávajte pozor a nerobte hlúposti dobre? Koláčiky máte na stole v kuchyni.“ Dala ešte Peťkovi pusu na čelo a utekala za otcom do auta. „Ahojte,“ pozdravil sa Peťko Ferkovi a Maťkovi. „Hmm tie koláčiky voňajú super,“ povedal Maťko. „Skúsme súťažiť, kto najrýchlejšie zje jeden celý koláčik,“ povedal Ferko. Začali sa smiať a už sa naťahovali za tanierom , keď sa ozval Peťko. „Mám pre nás pripravený iný program. Viete, že sa mi stratil šarkan. Chcem ho ísť nájsť.“ Ferko s Maťkom sa na seba pozreli a naraz povedali: „Ale veď on sa stratil v lese... Ty chceš ísť do lesa?“ Maťko bol ten odvážnejší a pochopil, že svojho kamaráta musia podporiť a možno zažijú aj mnoho dobrodružstva. Peťko sa potichu ozval: „Viete, nechcem tam ísť. Nahnevám mamičku, ak tam pôjdem, ale musím nájsť svojho Šarkaníka.“ Hneď ako to dopovedal, ozval sa Maťko. „Tak nestrácajme čas. Rýchlo, kým bude neskoro. Ferko, neboj sa. Ochránime sa navzájom.“ Vystrašený Ferko od hrôzy nevydal ani hláska. Nakoniec sa obliekli a vytiahli aj Ferka s veľkým ruksakom so sebou. „No tak, poď už.“ „Zobrali ste aj baterky? O chvíľku bude tma,“ prehovoril Ferko. „Áno, máme všetko, ty strachopud. O chvíľku sme doma aj so šarkanom. Neboj sa.“ Maťko ho ešte trošku postrčil a všetci utekali smerom k lesu.

    „Tak. Tu sú baterky. Všetci budeme pri sebe. Keby ste niečo počuli, len zastaňte a nekričte. A nie, že začnete utekať. Nesmieme sa stratiť,“ povedal Peťko a usmial sa na kamarátov. „Poďme.“ Všetci kamaráti vstúpili do lesa na chodníček pre hubárov. V lese bolo ticho, len sem tam sa ozval nejaký vtáčik. „Vidíte niečo?“ spýtal sa ustráchaný Ferko. Maťko mu neodpovedal, otočil sa na Peťka s otázkou, akej farby bol jeho šarkan. „Červený, Maťko. Poďme tadiaľto.“ Chodník sa rozdvojoval a v lese už bola úplná tma. „Vidím svetlo!“ Vykríkol zrazu Ferko.  „Kde?“ obzerali sa kamaráti. „Tam! Tam za tými kríkmi niečo svieti. Poďme!“ Ferko sa rozbehol cez les. „Ferko, nie! Nebež, musíme ísť spolu!“ Maťko s Peťkom sa ho snažili dohnať. No zrazu Ferko spadol. „Au! Niečo mi drží topánku, čo to je? Kde mám baterku? Peťko!“ začal kričať Ferko. „Tu sme. Ako si spadol? Bolí ťa niečo?“ Chlapci pozerali na prestrašeného Ferka, ktorý ukazoval na nohu. „Ale veď to je pasca na medvede. Môj dedko také odstraňoval z lesov celý svoj život. Najväčšie má doma,“ povedal Maťko s hrôzou. Peťko si zobral baterku a prišiel bližšie, aby sa lepšie pozrel. „Ale veď tam máš zacvaknutú iba šnúrku, Ferko. Vyzuj si topánku a pôjdeme ďalej,“ rozosmial sa Peťko. „Nie, veď stačí ak tu šnúrku vyvlečie,“ povedal so smiechom Maťko. Ferko sa konečne upokojil a tiež sa začal smiať. „Strašne som sa zľakol. Veď ma to zhodilo na zem. Vyvlečiem si šnúrku. Mamička sa menej nahnevá, keď prídem bez šnúrky ako bez topánky.“ Ferko sa postavil a ospravedlnil kamarátom, že začal tak zbrklo utekať. „Nič sa nedeje Ferko. Poďme už k tomu svetlu a pekne pomaly.“  

Šarkan sa zobudil, keď už bolo na oblohe Slnko. Rozpamätal sa na svoj rozhovor so Sovičkou a hneď budil kamarátov. „Hej, vstávajte. Musíte sa zobudiť. Musíme odísť.“ Všetci sa prebrali a pozreli na Šarkana. Prvý sa ozval Loko. „Ale prečo? Veď tu pri jazierku je nám dobre. Kam chceš ísť?“ „Musím nájsť svojho majiteľa Peťka.“ „Ty nás chceš opustiť, Šarkaník?“ opýtala sa Rubi. „Nie to nie. Len viem, že patrím k nemu. Nesmiem sa tak rýchlo vzdať. A môžete za mnou hocikedy prísť, uvidíte.“ „Myslím, že by sme mali Šarkaníkovi pomôcť. Je to náš kamarát. A kamaráti si musia pomáhať. Však Loko?“ opýtal sa Pony. „Myslím, že áno Pony. Je to tak.“

    Zrazu sa niečo v kroví pohlo. Všetci štyria sa zľakli. „Tam je to svetlo, poďte.“ „Kto to povedal?“ opýtal sa šarkan. Zrazu z kríkov vyšiel Peťko a jeho dvaja kamaráti. „Šarkaník môj! Ja som vedel, že ťa nájdem. Je mi ľúto, že si ma musel tak dlho čakať. Vidím, že máš zalepené krídlo, určite však budeš lietať ako predtým.“ Šarkan sa pozrel na svojich kamarátov a videl v ich očiach spomienky na prvých majiteľov, ktorí ich mali radi. Vtedy sa Peťkovi kamaráti rozutekali a zobrali si hračky do rúk. Veľmi sa im páčili a rozhodli sa, že si ich vezmú domov a budú sa s nimi hrať. „Áno, všetci si zoberieme hračky a každý deň po škole sa s nimi budeme hrať na lúke za domom. Čo poviete, kamaráti.“ Všetci prikývli a začali s hračkami utekať domov.  Šarkan žmurkol na svojich priateľov a potichu povedal:

„Tak vidíte, ľudia nie sú takí zlí.“

Veronika Šimralová,

3. bc. KDŠ

iniciátor
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com