Víťaz minulého ročníka súťaže REFLEKTOR DRÁMA

Kamil Malý: Žiarovka (rýchla jednoaktovka)

Postavy

Dvaja muži, politici

Obaja verní svojej práci...

Ivan

Starší. Prototyp pasívneho politika, ktorý sa necháva strhávať okolím. Zväčša sa nebúri, prijíma príkazy svojej strany. Ťažko povedať,  či ním manipuluje celá strana, alebo iba Peter. Do styku prichádza len s ním. Všetci ostatní sú za dverami.

Ivan je predstaviteľ človeka, ktorý  premýšľa vlastným rozumom a na základe toho robí závery. Verí v človeka, ktorý preňho predstavuje viac ako len predpokladateľný uzlík mäsa a kostí. Nedokáže však konať. Vo vlastný prospech, v cudzí prospech, ani v prospech všeobecný.  

Peter

 Mladý, ambiciózny, ktorý vždy vie,  čo je najlepšie. Manipuluje s Petrom. Je rodený líder, ktorý vie odhadnúť človeka. Riadi sa heslom: Vedieť už dnes, čo bude zajtra. Pod svoju masku nepúšťa nikoho, nikto nemôže tušiť, aký je Peter v skutočnosti. Jeho slabosť sa prejaví iba vtedy, keď všetko nejde podľa stanoveného plánu, alebo predpokladaných dát. Aspoň do chvíle, kým sa tieto okolnosti nestanú súčasťou plánu.

Peter je predstaviteľ človeka, ktorý premýšľa pomocou tabuliek, výpočtov, predpokladov. Ľudí považuje za sériu psychologických profilov, ktorých činy a chovanie môže predpovedať. Nevidí individualitu, vidí ľud ako masu. Je to populista, ktorého ciele však nikdy nie sú jasné.

Prostredie

Vkusne zariadený priestor. Teplé hniezdočko jedného z politikov, ktoré slúži aj ako kancelária. V miestnosti je rozkladacia pohovka rozložená na posteľ a stôl. Na stole sú rozhádzané papiere. Po miestnosti sú porozkladané aj nejaké prázdne fľaše. Zrejme od alkoholu. Miestnosť je osvetlená len slabo.

HRA SA ZAČÍNA

Miestny údržbár dokrúti žiarovku na jednej z lámp a miestnosť zaleje silné biele svetlo. Na chvíľu sa zamyslí, žiarovku vykrúti a zakrúti namiesto nej inú, konkrétne šporivku. Po miestnosti sa razom rozlieha mäkké, oku lahodiace svetlo. Spokojný so svojou prácou si zbalí kufrík a mizne zo scény. Vo dverách sa zrazí s Petrom, Peter si opráši oblek a pre seba mrmle.

Peter:  Tretíkrát. Tento týždeň tretíkrát. Neschopnosť človeka sa pozná na prvý pohľad. Zakrúti žiarovku, tá chvíľu svieti a zrazu... Buch.  Všade je hneď rovnaká tma. Takáto neschopnosť sa pri niektorých povolaniach pozná veľmi ľahko. Ak má človek trénované oko, nemá s tým vôbec problém. Človek sa len takto postaví a z daného objektu sa číta reč tela – mimika, pohyby, gestá a všelijaké iné detaily. V tej chvíli človek hneď vie, že pozerá na niekoho, kto je absolútne neschopný.

(Na pohovke sa prebúdza Ivan.  Vstáva rovno do zorného poľa Petra.)

Peter: No nevravím.... Ivan, Ivan, Ivan. Srdečne ťa zdravím. Pracuješ?

Ivan: Trénujem prejav. Prosto, zajtra mám veľmi dôležitú tlačovku ohľadom... prosto ohľadom... 

Peter: Viem, viem. Už som počul.  

Ivan: Informácie sa rozpínajú rýchlejšie, než ich stihnú pochopiť tí, ktorých sa týkajú.

Peter: Všetko sa týka strany.

Ivan: To bol tvoj návrh?

Peter: Aby si prehovoril? Samozrejme, že môj.  Ale veď ty to vieš najlepšie, Peter. Doba je rýchla, rýchla, rýchla a my musíme zrýchľovať spolu s ňou. Už dnes viem, čo bude highlightom v správach zajtra. Rozumieš?! To je ten princíp. Preto ťa prosím, aby si mi povedal, o čom budeš zajtra hovoriť. Nech sa môžeme pripraviť, čo sa po tlačovke strhne. (Mieri smerom k jeho stolu.)

Ivan: Moment. Nie tak rýchlo.

Peter: (Hrabe sa v papieroch na jeho stole.) Ivan. Nemám čas na zbytočné reči. Potrebné je konať, konať, konať. A nie sedieť na zadku a hrať sa slovné hry.

Ivan: (Odstrčí Petra od stola a začne si zapravovať rozhádzané papiere do úhľadných stĺpikov.)

Peter: Ty si už zase zabudol, čo je pre ľudí najlepšie. Zabudol si, čo je najlepšie pre nás. Ty si opäť zabudol... ale čo ti budem hovoriť.

Ivan: Ale ja... Prosto ten prejav nemám, zatiaľ som nič nenapísal. Neviem, čo im poviem.

Peter:  Je 24 hodín do tlačovky a ty nemáš pripravený prejav?

Ivan: Pochop. Väčšinou, keď hovorím tak hľadám slová v sebe, ponáram sa do svojej hĺbky, tápem v nej, skúmam sa,  a keď to nájdem tak...

Peter: (Iba sa díva.)

Ivan: (Odmlčí sa.)

Peter: Sadni si. Ideme písať.

Ivan: Ideme?

Peter: Pomôžem ti a pokúsim sa tvoje myšlienky naviesť, samozrejme s citom, istým želaným smerom.

(Ivan začína písať.)

Ivan: Nie, takto to nejde.

Peter: Toto je politika, politika, politika! My máme byť na jednej lodi. Musíš preto občas aj niečo urobiť a nie stále vŕtať diery v podpalubí.

 (Ivan mlčí a chytá si spánky. Vzďaľuje sa od Petra, líha si na posteľ a prikryje sa až po uši.)

(Peter si sadá za notebook a vytrvale ťuká. Tep prstov sa spomalí a postupne začne vytvárať pravidelný rytmus.)

(Ivan sa na posteli prevaľuje. Hemží sa v kŕčovitých pohyboch. V jednej z póz zamrzne. Z reproduktorov sa ozve zvuk dýchania, ktorý rytmicky korešponduje so slučkou ťukania klávesnice. Ivan sa posadí, Peter sa nehýbe. Ivan sníva. Vstáva a začína presúvať veci v izbe.)

Ivan: Čakal som to. Súdny deň. Všetko sa to skončí tým, že najväčšie myšlienky stratia cenu. Nikto si ich nevšimne. Na cene však získa schéma. Jednoduché poradie vecí, ktoré určí úspech. Ak je poradie správne, ak je zachovaný zákon, všetko funguje. Aspoň kým nesklamú ľudia. Tí, ale v mašinérii nezradia nikdy. Vedia byť až diabolsky verní. Majú svoje miesto a svoju spokojnosť. Ako je tým ľuďom dobre.

(Ivan popri replikách pretvára rozloženú pohovku na miesto na sedenie. Odstráni z nej plachtu a tú roztiahne po zemi pred pohovkou. Sadne si na ňu.)

Ivan: Kam sa podela myšlienka? Moja myšlienka... Vždy pripravená úžasná myšlienôčka, ktorá príde vtedy, keď má. Dnes je mi akosi nanič.

(Nastáva koniec Petrovho zmrazenia.  Slučka ťukania a dýchania sa končí.)

Peter: Čo si vravel?

Ivan: Že mi je dnes akosi nanič.

Peter: Mal by si ešte stihnúť napísať životopis, alebo ho aspoň nahovoriť na diktafón. To by sa predávalo. Ivan, možno by si potreboval pár dní dovolenky. Niekde v exotike. Lepšie by sa premýšľalo nad závetom.

Ivan: Budem v poriadku. Je to len počasím. Posledné dni sú sparné a mne sa vtedy ťažšie dýcha.  

Peter: Tak. Hotovo, hotovo, hotovo. Bola to trošíčku náročnejšia prácička, ale myslím, že som presne vystihol to, čo by si povedal ty. Počkaj, počkaj, počkaj, prečítam ti aspoň vetu. (Napodobňuje Ivana.) Dnes, v tejto chvíli, sa prosto zaväzujeme k tomu, že každý predošlý omyl bol omyl, ktorý sme prosto schopní si uvedomiť, a ktorý síce už zmazať nemôžeme, ale rovnako nedopustíme, aby sa jeho škvrna vpíjala do vás, drahí občania. (zase ako Peter) No čo? Husté! Husté! Husté...

Ivan: To by som asi nikdy nepovedal, aj keď sa mi tá veta páči...

Peter: To je jedno. Hlavné je, že to znie ako ty... je v tom tvoja duša. Za tých pár mesiacov spolupráce ju poznám veľmi dobre. Preto ti teraz vravím: Vzchop sa Ivan. Spolupracuj. (Postaví sa do stredu bielej plachty.) Predstav si, že ja som ty... Stojím tu a koniec tej plachty ohraničuje miesto, pokiaľ ma ľudia počujú. Mal by si vedieť, že ak budeš dnes vravieť svoje bežné omáčky, ostane to všetko len v tejto plachte. (Postupne ju začne baliť, akoby na nej boli nejaké otrusinky.) S mojou pomocou. S pomocou našich ľudí, teda odborníkov, ktorí vedia, čo treba povedať , a čo chcú počuť ľudia tam vonku. (Plachtu prudko rozprestrie akoby ju prášil.) S touto pomocou sa to rozptýli, rozptýli a rozptýli. To je politika Ivan! Nie klamstvo. Je to sled krokov k dosiahnutiu želaného stavu!

Ivan: Ale čo keď tým, prosto, čo keď tým slovám neverím.

Peter: Potom tu nemáš čo robiť.

Ivan: Verím, že mám. To, čo sme začali je predsa správne. Stáli sme na tribúnach a každý burácajúcim hlasom deklamoval svoj názor. Boli sme rozdielni a predsa sme sa spoločne akosi dopĺňali. Fungovalo to prosto bez toho, aby sme sa dohodli. Ľudia to cítili.

Peter:  Ľudia cítia to, čo im pripravíme. Jeden jediný raz to bolo spontánne. Áno, vtedy sa to podarilo, ale myslieť si, že to tak bude vždy... Si hlúpy Ivan.

Ivan: Mlč. Nemáš právo. Nevieš nič!

Peter: Viem aspoň to, kde stojím. (Zhužve plachtu a hodí ju do Ivana) A ty? (Prudko odíde.)

Ivan (Mačká plachtu v rukách a mĺkvo pochoduje po izbe... Po chvíli vezme prejav do rúk, behá v ňom očami a otvára ústa, akoby sa ho pokúšal v mysli hovoriť. Z úst mu sem tam vyletí nejaká slabika, ktorá sa však viac ako na niečo z prejavu ponáša na stav mysle a ducha. Slabiky pripomínajú vzdychy, výkriky, zvolania, či beznádejné pazvuky. Dočíta prejav a odhodí ho. Zadíva sa na diktafón. Pristúpi opatrne k nemu a zapne ho.)

Ivan: Keď som bol dieťa, veľmi som túžil byť hercom. Stáť na javisku, rozprávať svoje repliky, vžívať sa do osudov mocných, slabých aj najslabších. Trochu neskôr som si uvedomil, že vžívať sa do slabých mi robí istý problém. Začal som na sebe pracovať. Snažil som sa ich uchopiť cez psychológiu, pocit, pohyb, charakter... vyčerpal som všetky možnosti, ktoré som poznal. Nešlo to. Vtedy som sa zľakol a zistil som, že hercom nikdy nebudem. Čo však spraviť s talentom? Kam sa teraz podieť? Začal som  teda pracovať ako hovorca istej firmy. Žiadali odo mňa aby som komunikoval s médiami a rozdával im všeobecné rozumy, ktoré som si mohol vymýšľať,  ako som chcel. Bavilo ma to, improvizoval som, ale nestačilo to. Čakal som na niečo iné a dúfal v niečo lepšie. Po pár rokoch som sa náhodou dostal k staršiemu politikovi, ktorý vo mne vycítil potenciál. Povedal: „Z teba raz niečo bude,“ a zatiahol ma po prvýkrát do niečoho, čo volal straníckou štruktúrou. O rok na to ma pretiahli do druhej strany. Vraveli: „Poď sem, tu je to pre ľudí...“. Ja som uveril. Dostal som možnosť rečniť pred davom. Dav mlčal, potom tlieskal, na záver kričal a ako apokalyptický had sa začal plaziť ulicami a vykrikovať heslá, ktoré som hlásal na tribúne. Bol som prekvapený, šťastný, spokojný... ale čo to obnáša,  som si nikdy dostatočne neuvedomoval. Zameraný na seba, som ďalej rečnil a vravel krásne slová, ktoré chceli všetci počuť. Vždy som potom čakal na potlesk... bol som herec na tribúne, ktorý hral sám seba. Môj sen sa teda konečne splnil.

Peter: (Prestrašene vbehne do miestnosti.) Do riti, do riti, do riti.

Ivan: (Vypne diktafón.)Čo je?

Peter: Ja tomu neverím. Klesli nám preferencie... neviem ako je to možné, veď všetko ide podľa plánu. Robíme presne to, čo sme si vytýčili. Do riti! Ako je to možné?!

Ivan: Pamätám si, že to bývalo bežné. V piatok sme mali osemnásť, v sobotu len dvanásť a pol, v nedeľu sme mali zase osemnásť. Vysvitlo potom, že tú agentúru, čo nám ten výskum robila podplácali obe strany. Myslím, že ju na základe toho aj zavreli. Otvorili novú a tej potom platili všetci, tak mal chvíľu každý po desať. Krásna remíza... Príklady z minulosti jasne hovoria, že sa niet čoho báť.

Peter: Je iná doba. Dnes už musíme všetko predpokladať. Už včera malo ležať u mňa na stole, čo sa asi stane. Kto to mohol tušiť? Ako teraz reagovať? Čo spraviť? (Splašené pobehovanie vymení za pád na pohovku. Vychmatne Ivanovi z rúk plachtu a celý sa ňou prikryje.) Ja to nevydržím, nevydržím, nevydržím.

Ivan: Nevydržíš čo?

Peter: Takéto nečakané správy. To predsa nie je normálne. Mám slabú psychoagilitu. Psychológ ma varoval. Ako sa to len mohlo...

Ivan: Peter, upokoj sa... vyzeráš strašne. Vodu?

Peter: Treba niečo urobiť. Áno, treba niečo urobiť. Konať, konať, konať. Treba prepísať prejav.

Ivan: (Nesie mu pohárik.) Prejav? Dnes ráno si s ním bol spokojný...

Peter: Ráno som nemal aktuálne správy. Ivan, ty to musíš povedať. Počuješ... musíš! Ty si jediný, koho slová by mohli situáciu zlepšiť. (Vyprázdni pohár.)

Ivan: Ale to nie sú moje slová.

Peter: Napíšem nový, lepší, silnejší, jasnejší a ty ho budeš hovoriť. A nebude to tlačovka, vystúpiš pred celým národom.

Ivan: Ale to nie sú moje slová.

Peter: A celý národ sa opäť rozochveje, spoločné srdce začne biť.

Ivan: Nie sú to moje slová.

Peter: Ivan. Ty to povieš!

Ivan: Koľký krát ma už takto nútiš.

Peter:  Chceš to. Chceš to. Chceš to. Predsa nechceš opustiť svoju vyhriatu kanceláriu, svoj krásny kanclíček. (Hladká pohovku.) Nechceš predsa stratiť tento rozkladací zázrak. Úžasné miestečko pre tvoje voľné chvíle. Ivan ty bujak... len sa na to pozri týmito očami a netvár sa ako svätuškár. Máš pozíciu, si pán... Pre ľudí vonku si niekto. Visíš na bilbordoch aj záchodoch. Tvoja tvár je na zastavkách, aj nad posteľami. Tvoja reč vychádza z televízie aj z vízií ľudí, ktorí ti dôverujú... Nesklam nás a nesklam ich, Ivan.

Ivan: Už viem prečo píšeš tie prejavy ty. Ale prečo tam aj nestojíš?

Peter: Nie som tvár.

Ivan: Takže som len tvár?

Peter: Nie. Ty si strana. Ty si my.

Ivan: A vy?

Peter: No my sme zase ty.

Ivan: Tak potom ten prejav čítať nechcem.

Peter: Ale my chceme, aby si ho čítal.

Ivan: To je riadna schizofrénia.

Peter: Ivan. Ivanko... Tá pohovka.

Ivan: (Mlčí.)

Peter: Ivan. Všetko  to, čo máš... len sa pozri okolo seba.

Ivan: (Mlčí.)

Peter: Ivan. Gauč, gaučík, gaučíček...

Ivan: (Mlčí, hypnotizuje pohovku.)

Peter:  Ako chceš. Nechám ťa tak. Mám, koniec koncov, kopec práce. Veď vieš, prejav. Musím napísať nový a lepší. (Odchádza.)

Ivan: (Začne upravovať veci na stole , dáva ich do súmerných kôpok a rozkladá po stole tak, aby tvorili poriadok. Chvíľu sa na ne díva a nakoniec ich všetky zhrnie na zem. Ľahne si na stôl do previsnutej polohy. Na zemi pred sebou zbadá kelímok a tak si ho priloží k uchu. Tvári sa, že chvíľu počúva a potom rozpráva.)

Peter ma sem pretiahol, lebo vo mne cítil vizionára. Človeka s veľkým Č. Našiel vo mne niekoho, kto bude pre stranu prínosom. Vravieval: „Ľudia ťa budú nosiť v hlave, srdci a napokon aj na tričku! Ľudia ti budú veriť a rozprávať o tebe. S nami to dosiahneš, zatiaľ čo inde budeš iba túžiť.“ Ja som sa pýtal, prečo práve s nimi a on mi odpovedal, že je to logické. Prosto, odvtedy som otázky nekládol. Prirodzene, veď som nechcel , aby ma považovali za hlupáka. Hneď som sa k ním pridal. Ľudia ma doteraz mali radi a teraz ma budú milovať. Prečo nie? Spočiatku som mal voľné ruky. Rozprával som, čo som chcel, vždy len to, čo mi napadlo. Peter ma chválil a vravel,  že to tak má byť. Prosto, že sa mu páči ako skladám vety do slov,  a akú mám na tribúne silu. Veľa sme sa v tej dobe rozprávali a ja som si nevedel uvedomiť, že každý môj prejav sú len Petrove pretlmočené slová. On sa usmieval, ja som bol spokojný. To bola, prosto, krásna doba. A potom mi dal tú rozkladaciu pohovku. Povedal: „Tu môžeš sedávať, spať, a...“ A bolo mi jasné, že tu ostanem.

(Ozve sa prudký zvonček. Ivan sa strhne a zo zákulisia sa ozve potlesk. Vbehne Peter .)

Peter: Počul si to? To je môj nový systém. Vždy,  keď má niekto dobrý nápad,  tak stlačí gombík. Ozve sa zvon a v tej chvíli mu všetci musia venovať pozornosť. Nie je to skvelý nápad? Hneď som to demonštroval, zazvonil a povedal:  „Myslím si,  že by bolo dobré, dobré, dobré,  keby sme zlepšili naše preferencie.“ Všetci do jedného zatlieskali. Som unavený,  Ivan.

Ivan: Máš nový prejav?

Peter: Mám. Som unavený,  Ivan.

Ivan: Dáš mi ho prečítať?

Peter: Dám. Som unavený,  Ivan.

Ivan: Vyzeráš unavene.

Peter: Nie tak unavený. ... Tie preferencie ďalej klesajú. Robíme všetko ako treba, všetko sa zlepšuje, všetci sú šťastnejší, ale my stále klesáme. Idem sa z toho zblázniť. Ivan, ako je to možné? Ako je možné,  že nič nefunguje, nefunguje, nefunguje? Najmodernejšie metódy naštudované. A ľudia nič.

Ivan: Lebo ľudia sa menia tiež.

Peter: Ľudia sa menia tiež. Zaujímavá myšlienka. Myslíš, že sa menia rýchlejšie ako reagujeme?

Ivan: Myslím, že sú to ľudia,  a že ich nemožno predpokladať, vložiť do tabuliek a...

Peter: Menia sa rýchlejšie ako reagujeme, tým pádom musíme zrýchliť.

Ivan:... a prosto nemožno vytvoriť metódu,  ako ľudí ovládnuť.

Peter: Čo? Ovládnuť? Ivan, čo to rozprávaš?  Nikto tu predsa nechce ľudí ovládať. My im dávame to najlepšie. Chceme naspäť tak veľa?

Ivan: Čo im dávame?

Peter: Predsa ten pocit, že žijú. Obraciame sa na nich, aby sa cítili dôležití. Potriasame im rukami,  aby cítili, že sme na jednej lodi, dokonca tvoríme škandály,  aby na nás nezabúdali.  Sľubujeme, plníme, neplníme, ospravedlňujeme sa. Nie je to krásne? Ľudia majú pocit, že sú niekto... že svet sa stále mení a to len vďaka nim.

Ivan: To nie sú ľudia.

Peter: A ty o nich vieš čo?  

Ivan: Ľudia sú neistí a hľadajú istotu. Niečo pevné, čoho sa môžu chytiť a veriť tomu. To niečo ich môže sklamať, ale oni sú schopní vydržať dlho. Len im daj pevnú pôdu pod nohami a dovoľ  im,  aby cítili, že tu je aj niekto, kto im chce dobre.

Peter: Prosím ťa. Čo to vravíš? Oni potrebujú dynamiku a pohyb. Neustály pohyb vpred až kamsi...

Ivan: Potrebujú pokoj a stálosť.

Peter: Ak je to tak ako vravíš, tak nevedia , čo je dobré.

Ivan: Ale musia to nedobré žiť.

Peter: Budeš čítať ten prejav?

Ivan: (mlčí)

Peter: Budeš. Inak ťa skrátka zničíme. Vieš koľko ľudí čaká na tvoju pozíciu?

Ivan: Ja som tiež človek.

Peter: Býval si človek. Teraz? Teraz si obyčajný chudák... (odíde)

Ivan: Vždy sa vrátiš a ja vždy nakoniec poviem áno. (Na stôl pred seba postaví razítko strany a prihovára sa mu.) Kto z nás dvoch je ten lepší? Ty máš aspoň vízie, Peter a máš aj celú stranu. Ja mám len seba, svoje myšlienky a... Mám ešte teba, Peter. Koľko len je všetkých tých myšlienok a prečo ich prosto nedokážem usporiadať? Predstav si Peter. Vždy keď prídeš sem ku mne, chcem ti niečo povedať: „Robme to takto, takto a takto... uvidíš, bude to fungovať.“  Ty by si ma ale aj tak nepočúval. Ty si ma nikdy nepočúval, vždy som len ja počúval teba. A čo teraz? Nútiš ma hovoriť, lebo mňa počúvajú iní. Poviem im to, čo chcem ja. Vravím, poviem im to, čo chcem ja! Ja! Ja! Ja! Ja! Ja! Ja! Ja! Ja! (vyčerpane padne na zem). Poviem im,  čo mi povieš.

Peter: (Vchádza a na zemi nájde ležať Ivana. Prekračuje ho a vymieňa pásku v diktafóne. Díva sa na bezvládne Ivanovo telo.) Zase si pil. Ty prasa... (Dvíha ho, hodí na mäkkú pohovku a vylieva mu na hlavu pohár vody. Ivan sa preberá.) Haló! Si tu, si prítomný?

Ivan: Peter. Peter.  Ty si tá najväčšia kurva na šírom svete. Nie, ty si hovädo najväčšie v galaxii. Hovno, v celom vesmírnom telese a ešte aj za ním.

Peter: Okay. Vidím, že si celkom pri zmysloch. Načo piješ? Vieš,  ako ťa to ničí. A nie len teba, ale aj tvoj štát.

Ivan: Nie je žiaden môj štát.... Myslíš si, že ma poznáš? Myslíš si, že ma poznáš. Že ma máš v hrsti. Čo?

Peter: Nie. O tom vôbec neuvažujem. Mám dosť práce aj bez toho, aby som sa hral tvoje opilecké hry. Nepotrebujem od teba nič iné, iba aby si si prečítal toto.

Ivan: Zase s tým začínaš?

Peter: Ivan. Dosť. Mám toho dosť a strana má dosť teba. Kým si spal zazvonil zvon. Niekto navrhol novú myšlienku. (Podá mu papier.)

Ivan: (Prezerá papier, v tvári sa mu postupne objaví výraz zhnusenia.)

Peter: Rozumieš tomu? Je to návrh pre tvoje okamžité odvolanie z funkcie. Opakované porušovanie morálnych a etických zásad.

Ivan: Ale ja som nič neporušil. Veď ani nevychádzam z kancelárie.

Peter: Pozri sa na to z našej strany. Máme len dve možnosti. Buď sa diskvalifikujeme sami, teda sa ťa rýchlo zbavíme a priznáme svoju chybu. Pričom sa následne oklepeme a budeme môcť ísť pekne krásne ďalej, alebo budeme čakať ako nás zničíš ty. Nie je dobré, že máš takú tvrdú hlavu.

Ivan: Vy, vy... som to predsa  JA, koho národ miluje.

Peter: Národ má rád tvoje slová! Ty sám si len....

Ivan: Čo som? Kto podľa teba som?  Ty si ma stvoril, tak mi teraz vysvetli, kto som.

Peter: Figúrka Ivan. Verný Ivanko, ktorý má svoje štyri steny. Má odhlučnenú kanceláriu s tupým svetlom, mrštný jazyk a jednu mäkkú pohovku. V našich službách si niekto a sám si iba Ivan. Ivan bez priezviska. Ivan bez príslušnosti. Prázdny Ivan.

Hej,  Ivan. Povedz mi nejakú rozprávočku. Veď som ťa ich naučil dosť.

(mlčia)

Ivan: Peter?

Peter: Čo?

Ivan: Môžem zazvoniť na zvon?

Peter: Nie.

Ivan: Dobre. V tom prípade podávam demisiu.

Peter: Nie.

Ivan: Odchádzam.

Peter: Nie. Podpíš to tu. Je to tvoj súhlas s tým, že si bol odvolaný zo spomenutých dôvodov.

Ivan:  Ale to je lož.

Peter: A čo tvoja mäkká pohovka?

Ivan: Čo je s ňou?

Peter: Prehýba sa od hanby, keď  zapieraš svoju vinu. Mám výpoveď desiatich svedkov, ktorí videli, ako si sem opakovane nosíš akési nevkusne oblečené, podozrivo vyzerajúce ženy. Zohnať výpovede od žien by tiež nemusel byť problém. Ten zvonček bol výborný nápad, predtým som si nevšimol,  koľko tvorivých síl máme v tíme.

Ivan: Ale to je predsa...

Peter: Lož. Prvá a zároveň posledná.

(Ivan zostarne o desať rokov priamo pred očami divákov.)

Ivan: Ten prejav teda poviem.

Peter: Je už neskoro.

Ivan: Nemám na výber?

Peter: Možno by si mohol poslúžiť... keby si spáchal samovraždu.

Ivan: Prosím?

Peter: Myslím politickú.

Ivan: To sa robí ako?

Peter: Postavil by si sa pred ľudí a povedal, že si ich klamal, a že neveríš ničomu čo si im doteraz povedal. Tváril by si sa, že si bol k tomu dotlačený a že už nedokážeš ďalej takto klamať. Že si bol vždy vo vnútri čestný, ale bál si sa. 

Ivan: Žartuješ?

Peter:  Vôbec nie.

Ivan: Stranu to zničí.

Peter: Tá už je aj tak stratená. Preferencie klesajú a pritom robíme všetko ako máme.

Ivan: A čo bude potom?

Peter: Potom povieš, že ja som jediný človek tvojej minulosti, s ktorým si vieš predstaviť ďalšiu spoluprácu.

Ivan: (Smeje sa.)Ty ma potrebuješ? To nemyslíš vážne.

Peter: Nie. Ty potrebuješ mňa. Založíme spolu novú stranu. Ja budem predseda a ty budeš mať funkciu Petra. Budeš mi vravieť myšlienky a ja ich budem dávať ľuďom.

Ivan: Ty si blázon.

Peter: Alebo len viac premýšľam. Vravel som ti, že som vždy chcel byť herec?

Ivan: Nie.

Peter: Áno, len som nikdy nevedel hrať chudobných.

Ivan: To sú predsa moje slová.

Peter: Už sú moje. Sú dokonalé. Myslím, že budú fungovať.

Ivan: Ja to nechcem...

Peter: Neskoro Ivan. Vieš, vlastne nebola to strana, ktorá podala návrh na odvolanie. Podal si ho ty sám a už si ho aj podpísal. Dokonca si stihol nahovoriť krátku správu.

Ivan: Ty si sa zbláznil. To je predsa nemožné. 

Peter: (Vloží kazetu do diktafónu a nechá ju prehrávať.  Počuť Ivanov lámaný hlas.) Žiadali odo mňa, aby som komunikoval s médiami a rozdával všeobecné rozumy, ktoré som si mohol vymýšľať,  ako som chcel. Dostal som možnosť rečniť pred davom.  Snažil som sa ich uchopiť cez psychológiu, pocit, pohyb, charakter... Vyčerpal som všetky možnosti, ktoré som poznal. Bol som herec na tribúne, ktorý hral sám seba.

Ivan: To som niekedy povedal?

Peter: Povedal si to inak. Vzal som ti to zo stola.

Ivan: Tak teda poďme. Je čas prehovoriť.

Peter: Tvoj posledný prejav pred tvojimi ľuďmi.

(Ivan prestaví nábytok kancelárie, a tá sa tým premení na malú tribúnu.)

Ivan: Vážení priatelia. Ja teraz... ja teraz... Prosto, ja teraz idem. (Uviaže si kravatu o roh stola, skočí a obesí sa.)

Peter: (Mlčí. Všade je tma. Bodové svetlo svieti len na Petra a Ivana. Dlho stojí, mlčí, možno plače.)Tak. A strana je opäť slobodná. Preferencie už istotne klesať nebudú. To len vďaka tebe Ivan.  Ivan, Ivanko. Sľubujem, že z teba spravím toho najväčšieho mučeníka. Budeš naďalej našou najväčšou tvárou... nech si už kdekoľvek. (Súcitne sa usmeje, zvesí Ivana z tribúny. Za zvuku zvončeka ho ťahá za kravatu do zákulisia. Keď zmizne preč, šporivka praskne. Údržbár prichádza a vymieňa ju za obyčajnú žiarovku.)

kONiec


Kamil Malý

iniciátor
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com