Chaos dnešnej doby

prozaickýKamila Halámková

Ford Prefect, muž z planéty Beltelgeuze, bol ubytovaný na planéte Zem približne 2 roky. Počas svojho pobytu pozorne sledoval túto družicu a jej zvláštnych obyvateľov. Nerozumel množstvu nezmyselných vecí, ale preto tu bol - aby ich vysvetlil a objasnil v novšom vydaní elektronickej knihy Stopárov sprievodca galaxiou . Prišiel s mnohými teóriami, no niektoré musel po dlhšom pozorovaní pozmeniť. Medzi ne patrí aj vysvetliť čudný zvyk ľudí opakovať úplne obyčajné vety, ako napríklad: „Dnes je ale krásne“, „Ste veľmi vysoký“ a podobne.   Na začiatku poukázal na to, že keby si ľudia prestali neustále precvičovať ústa, zasekli by sa im. Po niekoľkých mesiacoch však prišiel s lepšou teóriou: keby si ľudia prestali precvičovať ústa, mohol by im začať fungovať mozog.  Bol si istý tým, že ľudia veľa rozprávajú. Poznal len málo planét, ktorých obyvatelia by boli takí zaľúbení do...» pokračovať v čítaní

POÉZIA rinčiaca z vysokoškolských brán

poéziabásneKarolína KolcúnováBarbora Suchanová

VOJNA A MIER Živočíšne pudy Strachy Kde si? Rozliata krv, núti nás sa zamyslieť Kto je vlastne vinníkom? A chuť vlastných roztrieštených zubov v hrdle je len predzvesť niečoho zlého Výbuchy Paľba Slová tvrdé ako črepiny sa zaboria do srdca Nepotrebujeme vojnu, aby sme sa zabíjali A nepotrebujeme mier, aby sme sa vedeli vzájomne milovať City prehadzované na vojnovom poli Končia v zabudnutí A na príbuzných si spomíname len na sviatky Je to naša občianska povinnosť A na vojne je najodpornejšia tá strata citov Bojíme sa spomínať Bojíme sa zabúdať a bojíme sa pocitov, ktoré s tým prichádzajú Ak sú slová zbrane a srdci sú vojaci tak potom krv sú len obyčajné slzy a plakať je predsa ľudské... » pokračovať v čítaní

RYBA NA VIANOCE NIE JE KLIŠÉ

prozaickýMiroslava Košťálová

Keď sa pred sviatkami vracala domov z práce, myšlienky jej sústavne odbiehali ku kapustnici, kaprovi, zemiakovému šalátu a kofole. Nielen Vianoce boli na spadnutie, ale aj jej myšlienky na obrovské množstvo jedla, ktoré sa s týmto sviatkom spájalo. Nečudovala by sa, ak by sa zmenila na kapra navlečeného v červenom svetri. Keby bola ryba, aspoň by nemala starosti s make-upom a každé ráno by ušetrila čas. Svoje myšlienky o kaprej budúcnosti však nestihla rozviť kvôli zvončeku na dverách. Bol 23. december a kuriér čakal pred vchodom. Nikdy nenakupovala darčeky v predstihu, pretože pri pohľade na prázdne darčekové tašky zažívala adrenalínové pocity. Ak si ľudia sviatky spájali s pokojom, harmóniou a spomalením, ona deň pred Štedrým večerom čakala na SMS od kuriéra, ktorý jej opäť raz zachráni kožu a zabezpečí tak ďalšiu vlnu lásky od rodiny. Inak to nebolo ani tento rok. Vyšla von pred vchod, kde už kuriér čakal so štyrmi...» pokračovať v čítaní

Básne

poetickýViktória Anna Lesayová

Srny moje srny boli vždy krivé kostrbaté moje srny, také krotké stádo na poliach často stálo moje srny, zvykli zbehnúť po lúkach pokrčiť steblá trávy moje srny pri behu sa vždy spotili z ich kože teplo sálalo moje srny, tie mali podmanivý pohľad keď stáli jak na kopcoch skaly moje srny mali mapy na nohách a zvony v kopytách moje srny aj keď boli párnokopytníky vždy v stáde nepárnu mali moja srna tá v nepáre, čaká postáva na poľnej ceste hľadá, komu by sa v štronze kukla do očí v tele kŕč ako napätie z elektro stĺpu moja srna, leží vo svojom lehne a zatvorenými viečkami cíti celý svet pod nočnou oblohou  jej, mojej srne, rastie v srdci kvet moja srna, taký prenikavo biely satén moja srna, ju zvykne v horúčkach  oblievať chlad noci moja srna, má na zadku biele bodky ako hviezdy oblohy moja srna, vylízala hrudku soli vo vyprahnutých ústach sa jej lepí presušená slama od horára už viac...» pokračovať v čítaní

post prúd

poetickýIvana Topitkalová

prečo pijem brandy whiskey naliate do mačacej misky a nemám ani jeden dolár čo by som v kasíne podal žil som v Paríži poznal som bohémov život pri kríži nemenej problémov mal som, keď žil som  keď pil som kým dýcham stále tie problémy  stále ich mám keď nevieš, čo ďalej ideš do baru vidíš ženu peknú, no primalú kúpiš jej drink a pochváliš vlasy spolu už objavujete tie sveta krásy ktoré sa skrývajú v dotykoch vo vzdychoch ráno je každému trápne za obidvoch a keď nevieš ako ďalej ani po tej noci stále môžeš siahnuť po inej pomoci ktorou je fľaša tentokrát ginu vyskúšaš slobodu len trochu inú omámiš zmysly opojíš dušu  problémy nezmizli už len trochu kušú prechádzaš mestom a vnímaš ho inak Paríž je niečo čo dá sa len vnímať nie je to Miláno a ani Rím nepovieš ti amo a nejdeš s hocikým tam piješ alkohol a máš svoje dievčatá maľuješ obrazy no nikdy ich tvár nemaľuješ im oči pokiaľ im neveríš Modigliani to vedel a už to...» pokračovať v čítaní

Adventy

poviedkyAgáta Brozová

Eva nemala rada adventy, pretože boli ako pivnica. Tmavé a studené. A navyše páchli ako zhasnutá sviečka, doma aj v kostole.   Prvú nedeľu sa cez kázeň ošívala, babička sa k nej naklonila a zašepkala, že dlhá klobása, krátka kázeň, to miluje každý blázen. Eva sa večer zakradla k vencu na kuchynskom stole a sfúkla jedinú horiacu sviečku. Knôt vypustil pokrčený prúžok čierneho dymu a naplnil jej pľúca. Mstil sa, potvora. Vosk stiekol na pogumovaný obrus a vytvoril fľak v tvare srdca. Jediné, čo Eve na advente neprekážalo, boli pomaranče, ktoré vždy v pondelok a štvrtok kupovala babička.  S hrubou kôrou a mäkkým sladkým vnútrom. Eva si prikladala kôru k nosu a zhlboka dýchala. Potom zhrnula šupky do koša a utrela obrus handrou, aby sa oň nelepili poháre. Babička ho potom vždy utrela ešte raz. Potom obe pozerali telenovelu a navzájom si ukazovali, aké majú žlté nechty. Babička chcela, aby sa Maria vydala za Miguela a Eva chcela, aby babička prepla program.  Babička...» pokračovať v čítaní

Baletná sukňa

poviedkyBaletná sukňaMiroslava Košťálová

Na začiatok by som sa mala predstaviť. A možno ma máš na sebe a žiadne predstavovanie nebude potrebné! Ak si si dnes predsa len obliekol džínsy, dovoľ, aby som na teba skočila a obkrútila sa okolo tvojho pása. Čo keby si sa zatočil? Inak ma nebudeš počuť… Volám sa Baletná sukňa a tento kúsok látky, ktorý si našiel v zošite, patrí mne. Ale pozor, nie som len taká hocijaká! Patrím Adele, vysokej a štíhlej dievčine, ktorá chodí na umeleckú školu. Momentálne odpočívam v koši na bielizeň – Adela na mňa vyliala po minulotýždňovej tanečnej skúške pomarančový džús. Neurobila to naschvál, ale veľmi som sa hanbila za oranžový odtieň, ktorý som nadobudla. Hoci ma moja majiteľka uložila do tašky (aby ma bezpečne ukryla pred pohľadmi okoloidúcich), v električke som strašne vysmädla a túžiac po vode som vypadla z tašky. Omylom som dopadla na čierne mokasíny akéhosi vysokého pána v atramentovom obleku, ktorý mi pripomínal veľkú škvrnu na...» pokračovať v čítaní

Želé

ŽeléKatarína Krokošová

Rada si kupujem gumových medvedíkov Lebo viem, že nehryzú Nebojím sa podať im ruku a prstom stlačiť brušká Aj keď viem, že by mohli vracať Mäkkosť tvrdých dní Dúfam že žiadny medvedík nie je nepárny Aby už nikdy neplakal citrónové slzy, ktorých kyslosť by sa vrátila do mojich úst Lebo by mi chcela poddať ruku No ja som si práve zaviazala rany A preto nemám rada želé Lebo viem, že dokáže tvarovať život Katarína Krokošová, 3. Bc KDŠ» pokračovať v čítaní

Sušené slivky

minipoviedkaKatarína Krokošová

Otočím kohútikom a prudko zakikiríkam. Namiesto studenej horúca. To sa mi stáva bežne. Dali ma má rád, keď nezabudne, že by ma mal mať rád. Aspoň tak ako ja jeho. Pri otázke na svadbu zmeravie. Pri odpovedi zas ja. Chcela by som mať svadbu. Závidím totiž kamoške. V sobotu sa vydáva. Štvrtýkrát. Hovorí, že možno aj na mesiac, ale Daliho to netrápi. Povedal, že pokiaľ máme spotené telá, svadba musí počkať. No ja si myslím, že čas by sme si našli. Čakám, kým príde on. Vždy, keď začnem usádzať svadobných hostí, strašne sa nahnevá. Na čele sa mu vytvorí hlboká vráska. Rozbíja taniere. Nerozprávame sa. Desať letných dní sme strávili v Bulharsku. Ponáhľali sme sa. Zbalila som si len spodný diel plaviek. Vrchný som našla pohodený medzi sušeným ovocím. V prvom supermarkete. Kúpila som si ho. Dali sa ponoril do neutíchajúceho smiechu. Mala som ho raz. Slnko pálilo najviac na chrbát. Sčervenená koža si pochutnávala na faktore 25. My na sušených slivkách z vrchného...» pokračovať v čítaní

Veronika Šimralová: Spolok stratených hračiek

prózarozprávkaVeronika Šimralová

„Jupí,“ zakričal malý Peťko, keď dostal na narodeniny šarkana. „Ďakujem ocko, je to presne ten model, ktorý som chcel. Pozri, aké má zahnuté krídla, pre lepšiu manipuláciu a červenú farbu draka. Kedy ho pôjdeme púšťať,“ opýtal sa natešený Peťko. Otec ho zobral na ruky a s úsmevom odpovedal: „Môžeme ísť aj hneď po obede, mamka sa vráti až večer, takže budeme mať dosť času.“ Peťko sa ale zamračí a prosí ocka. „Prosím, tak dlho som si želal šarkana, poďme aspoň na chvíľu na lúku za dom.“ „Ale Peťko, veď sme sa ešte nenajedli. Mamka ti upiekla tvoj obľúbený jablkový koláč. Vychladne, pokým sa vrátime.“ Radosť a nadšenie však nedovolí Peťkovi ustúpiť a pobehujúc po dome so svojím novým darčekom kričí: „Oci, pozri, šarkan nemôže lietať bez vetra. Poďme rýchlo von.“ Otec sa usmeje a zoberie bundu najprv sebe a potom druhú podá synovi. „Tak poď, ty neposedník.“   Lúka je posiata rôznymi kvetmi a obilím. Ich názvy sa Peťko učil už keď bol maličký....» pokračovať v čítaní

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com