Baletná sukňa

poviedkyBaletná sukňaMiroslava Košťálová

Na začiatok by som sa mala predstaviť. A možno ma máš na sebe a žiadne predstavovanie nebude potrebné! Ak si si dnes predsa len obliekol džínsy, dovoľ, aby som na teba skočila a obkrútila sa okolo tvojho pása. Čo keby si sa zatočil? Inak ma nebudeš počuť… Volám sa Baletná sukňa a tento kúsok látky, ktorý si našiel v zošite, patrí mne. Ale pozor, nie som len taká hocijaká! Patrím Adele, vysokej a štíhlej dievčine, ktorá chodí na umeleckú školu. Momentálne odpočívam v koši na bielizeň – Adela na mňa vyliala po minulotýždňovej tanečnej skúške pomarančový džús. Neurobila to naschvál, ale veľmi som sa hanbila za oranžový odtieň, ktorý som nadobudla. Hoci ma moja majiteľka uložila do tašky (aby ma bezpečne ukryla pred pohľadmi okoloidúcich), v električke som strašne vysmädla a túžiac po vode som vypadla z tašky. Omylom som dopadla na čierne mokasíny akéhosi vysokého pána v atramentovom obleku, ktorý mi pripomínal veľkú škvrnu na...» pokračovať v čítaní

Želé

ŽeléKatarína Krokošová

Rada si kupujem gumových medvedíkov Lebo viem, že nehryzú Nebojím sa podať im ruku a prstom stlačiť brušká Aj keď viem, že by mohli vracať Mäkkosť tvrdých dní Dúfam že žiadny medvedík nie je nepárny Aby už nikdy neplakal citrónové slzy, ktorých kyslosť by sa vrátila do mojich úst Lebo by mi chcela poddať ruku No ja som si práve zaviazala rany A preto nemám rada želé Lebo viem, že dokáže tvarovať život Katarína Krokošová, 3. Bc KDŠ» pokračovať v čítaní

Sušené slivky

minipoviedkaKatarína Krokošová

Otočím kohútikom a prudko zakikiríkam. Namiesto studenej horúca. To sa mi stáva bežne. Dali ma má rád, keď nezabudne, že by ma mal mať rád. Aspoň tak ako ja jeho. Pri otázke na svadbu zmeravie. Pri odpovedi zas ja. Chcela by som mať svadbu. Závidím totiž kamoške. V sobotu sa vydáva. Štvrtýkrát. Hovorí, že možno aj na mesiac, ale Daliho to netrápi. Povedal, že pokiaľ máme spotené telá, svadba musí počkať. No ja si myslím, že čas by sme si našli. Čakám, kým príde on. Vždy, keď začnem usádzať svadobných hostí, strašne sa nahnevá. Na čele sa mu vytvorí hlboká vráska. Rozbíja taniere. Nerozprávame sa. Desať letných dní sme strávili v Bulharsku. Ponáhľali sme sa. Zbalila som si len spodný diel plaviek. Vrchný som našla pohodený medzi sušeným ovocím. V prvom supermarkete. Kúpila som si ho. Dali sa ponoril do neutíchajúceho smiechu. Mala som ho raz. Slnko pálilo najviac na chrbát. Sčervenená koža si pochutnávala na faktore 25. My na sušených slivkách z vrchného...» pokračovať v čítaní

Veronika Šimralová: Spolok stratených hračiek

prózarozprávkaVeronika Šimralová

„Jupí,“ zakričal malý Peťko, keď dostal na narodeniny šarkana. „Ďakujem ocko, je to presne ten model, ktorý som chcel. Pozri, aké má zahnuté krídla, pre lepšiu manipuláciu a červenú farbu draka. Kedy ho pôjdeme púšťať,“ opýtal sa natešený Peťko. Otec ho zobral na ruky a s úsmevom odpovedal: „Môžeme ísť aj hneď po obede, mamka sa vráti až večer, takže budeme mať dosť času.“ Peťko sa ale zamračí a prosí ocka. „Prosím, tak dlho som si želal šarkana, poďme aspoň na chvíľu na lúku za dom.“ „Ale Peťko, veď sme sa ešte nenajedli. Mamka ti upiekla tvoj obľúbený jablkový koláč. Vychladne, pokým sa vrátime.“ Radosť a nadšenie však nedovolí Peťkovi ustúpiť a pobehujúc po dome so svojím novým darčekom kričí: „Oci, pozri, šarkan nemôže lietať bez vetra. Poďme rýchlo von.“ Otec sa usmeje a zoberie bundu najprv sebe a potom druhú podá synovi. „Tak poď, ty neposedník.“   Lúka je posiata rôznymi kvetmi a obilím. Ich názvy sa Peťko učil už keď bol maličký....» pokračovať v čítaní

Barbora Nitschová: FELDPOŠTA

rozhlasová hraBarbora Nitschová

úryvok z rozhlasovej hry z korešpondencie rodiny Jurčovej Postavy: JANO Jurčo, kováč-vojak (40+) HANA Jurčová, Janova žena (40+) PETERKO, ich syn, (11-14) MUŽ, Janov veliteľ, (55+) SPRAVODAJCA, anglicky hovoriaci historiograf dediny Východná pán Koreň HANA 20. 2. 1916 SPRAVODAJCA Aeroplane raid on east coast; one killed, one injured. HANA Idete za infantingov ďalej a to mi nenapíšeš? Greš dopísal, že bol už 2 razy na odbere, ale za to nič, veď aj tam šetci nepopadajú. JANO 25. 2. 1916 Hana moja drahá, ty mi píšeš, že ti nepíšem. Čože ti mám písať. Uvidím v sobotu, či pôjdeme lebo nie. Tí, čo boli na urlaube, tí pojdu, vraveli stražmester Gutman, že kováče by nemali. Aj sa mi snívalo, duša moja, že si len tak zďaleka lahla ku mne, celý deň mi ten sen bol ume, už mi do plaču šlo, duša moja drahá, veď ja by som radšej o hlade bol medzi vami, ako tu. Bože moj, bála si sa ma sprvu, keď sme mali najkrajší mladý život viesť a teraz, čo by sme aj radi, nemožeme, ale...» pokračovať v čítaní

Tomáš Hájek: Hranie sa

minidrámaTomáš Hájek

Postavy: ON ONA 1. Ona: Nemyslím si, že je to dobrý nápad. On: Nič iné by som ani nečakal. Ona: Tým chceš akože čo povedať. On: Nič. Ona: Nie, ak niečo chceš povedať, tak prosím, pokojne. Len povedz, čo ťa zas trápi. On: Vážne si sa práve nechala vytočiť takouto kravinou? Ona: Pri tebe už neviem, čo je a čo nie je len jedna kravina. Načo sa ma vlastne pýtaš na názor, keď si nakoniec aj tak urobíš po svojom? On: Vieš, že ani ja neviem? Ona: A to má akože čo znamenať? On: Zlatko, nechajme to tak. Nemám chuť sa stále hádať. 2. On: Je podstatné, aby sa podstatné stalo naozaj podstatným. Ona: Chceš povedať, že sa tu nezaoberáme podstatnými vecami? On: Nie, pretože stále robíme dookola tie isté pokusy, akoby sme očakávali iný výsledok! Ona: Dobre vieš, že pri takomto výskume musíme mať zdokumentovaný každý detail! Nemôžeme sa len tak hrať, ak chceme aby naše výsledky za niečo stáli. On: Áno, ale my sledujeme hlúposti! Skúšame, či dokážu udržať monogamný...» pokračovať v čítaní

Pokračovanie príbehu

poviedkaKristína Stankovičová

Nemám rád takéto počasie. Keď prší, musím trčať doma. Mama je na mňa hnusná a sestra nedokáže pochopiť môj zmysel pre humor. Minule som jej dal do školskej tašky gumeného pavúka a vôbec sa nezasmiala. Aj predminule, keď som jej na zubnú kefku nasypal sódu bikarbónu, ktorá je v podstate jedlá, nevidela v tom moju bratskú lásku. Ale kvapky sú iné. Smejú sa na mňa spoza druhej strany okna. A ja ich obkresľujem čiernou fixkou. No musím sa ponáhľať, aby sa neskotúľali dolu do kvapkového mora. Áno, kvapkového mora. Keby som mal mladšieho súrodenca, naučil by som ho toľko vecí a necítil by som sa tak... sám na všetko. Dnes je sobota a mám v pláne, teda mal som v pláne, zahrať sa na indiánov. Začal som celkom pekne. Modrou temperkou som si najprv namaľoval tvár a potom – mi mama zhabala farby. Len skríkla: „Jurko, si celý modrý!“ Ale doteraz neviem, čo jej na tej modrej farbe tak prekážalo. „Juróóó,“ počul som cez našu tenkú stenu...» pokračovať v čítaní

Alexandra Rychtarčíková: Supermarket

drámaskečAlexandra Rychtarčíková

Postavy: Brigádnička Pán Pani Laura Kamila Scéna 1: V supermarkete pri pokladni. Za pokladňou je mladá brigádnička. Niekoľko ľudí stojí v rade (PÁN a PANI – možno nahradiť inými, mladšími, nahradiť aj repliky). Na rad sa po chvíli dostane mladé dievča – Laura s kamoškou Kamilou. Obe môžu mať okolo 18-20, dievča je zanedbanejšie, voľne oblečené, nenamaľované, pokladníčka upravená, dlhé gélové nechty, volánová blúzka, vyčesané vlasy... KAMILA: Och, ešte som zabudla! Musím si kúpiť deodorant, už predvčerom mi došiel. Hneď som tu, Lauri! (pobúcha ju po pleci a ukáže smerom do potravín, odbehne preč, dievča ostane stáť pri páse) BRIGÁDNIČKA: Päť eur a šesťdesiat centov. A presne nebudete mať? Nech sa páči. Ďakujem, dovidenia, pekný deň. (dievča je na rade) Dobrý deň. LAURA: (kývne hlavou na pozdrav) BRIGÁDNIČKA: Rožkov máte? LAURA: (ticho.) BRIGÁDNIČKA: Šesť. (Blokuje, každý kus tovaru si so záujmom prezrie.) LAURA: (Vyberie si ešte...» pokračovať v čítaní

Miroslava Košťálová: Zem + Klára a Lukáš

poviedkyZemKlára a LukášMiroslava Košťálová

Zem Pamätáš, keď si chcela zapáliť senník? Už by to bol rok. Vidím ťa, ako si češeš čierne husté vlasy a ako premýšľaš nad tým, prečo musíme mať na raňajky včerajší chlieb. Pamätáš sa, keď sa minulé leto strhla búrka a ty si nechala počas celej noci otvorené okná? Myslela si si, že sa o teba bojím, ale v skutočnosti ma fascinovalo to, ako ťa prepaľujú blesky svojimi žiarivými farbami. Dobrý Bože. A ja som vtedy zabudol na kuchynskej doske nôž… Prepáč. Každý riadok, ktorým vypĺňam tento biely priestor, ma zachraňuje od prehĺtania črepín na špinavej zemi. Predvčerom som si dal na obed niekoľko váz, ale dnes som si povedal, že to musím obmedziť. A ty mi na to nič nepovieš, čo je zvláštne, keďže máš tendenciu okomentovať aj počet vrabcov na strome. Teraz síce sedíš pri okne, no nerozumiem tomu, prečo máš pohľad zapichnutý do zeme. Počuješ vôbec, ako sa pod nami trasie naša láska? Povedz mi, prečo mlčíš? V tom môj pohľad upúta čierna farba vytekajúca...» pokračovať v čítaní

Lenka Čepková: KDE JE HANKA?

rozhlasová hraúryvokAutor na javisko!Lenka Čepková

úryvok z rozhlasovej hry Postavy: Hanka (vek: 17) Ivan – Hankin otec (vek: 40+) Alena – Hankina matka (vek: 40+) Viera – učiteľka huslí (vek: 60+) Policajt (vek: 60+) Malá Hanka (vek: 4) Režisérka (vek: 30+) Hlas muža IVAN: Nič som v to ráno nevidel. Žiadneho diviaka. Žiadnu zver. Ani svoju dcéru... našu dcéru... Keby... keby som išiel z domu skôr, nedal si tú kávu, alebo tie dve cigarety... zastavil by som ju? ALENA: Rozviedli sme sa. Ani nie rok po tom. HLAS MUŽA: Máme hlásenie zo zóny tri. Nezvestná maloletá, rodičia ju naposledy videli okolo 19. hodiny, všetky hliadky... (strata frekvencie) POLICAJT: Boli sme poslední, ktorí ju videli. Jasné, že si to s Vladom... ehm... kolegom vyčítame. Nedáme si pokoj, kým ju nenájdeme. Kým nenájdeme... ehm... jej telo... Povedzte mi... Prečo by taký mladý človek páchal samovraždu? ZVUK: Husľový motív... VIERA: Nie, ja neverím, že by to urobila. Hanka nie. Poznám ju. Viete, môj svet to sú...» pokračovať v čítaní

iniciátor
November - 2019
  01 02 03
04 05 06 07 08 09
10
11 12 13 14 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com