Zem Pamätáš, keď si chcela zapáliť senník? Už by to bol rok. Vidím ťa, ako si češeš čierne husté vlasy a ako premýšľaš nad tým, prečo musíme mať na raňajky včerajší chlieb. Pamätáš sa, keď sa minulé leto strhla búrka a ty si nechala počas celej noci otvorené okná? Myslela si si, že sa o teba bojím, ale v skutočnosti ma fascinovalo to, ako ťa prepaľujú blesky svojimi žiarivými farbami. Dobrý Bože. A ja som vtedy zabudol na kuchynskej doske nôž… Prepáč. Každý riadok, ktorým vypĺňam tento biely priestor, ma zachraňuje od prehĺtania črepín na špinavej zemi. Predvčerom som si dal na obed niekoľko váz, ale dnes som si povedal, že to musím obmedziť. A ty mi na to nič nepovieš, čo je zvláštne, keďže máš tendenciu okomentovať aj počet vrabcov na strome. Teraz síce sedíš pri okne, no nerozumiem tomu, prečo máš pohľad zapichnutý do zeme. Počuješ vôbec, ako sa pod nami trasie naša láska? Povedz mi, prečo mlčíš? V tom môj pohľad upúta čierna farba vytekajúca...» pokračovať v čítaní