Zážitky z OST-RA-VAR-u alebo „Bylo tady hezky, ale trochu česky“

reportfestivalOST-RA-VAR 2017Barbora Mináriková
Smíření (foto R. Polášek)
Vánoce u Ivanovových (foto Z. Václavík)
Vyrozumění (foto R. Polášek)

Ostrava je mesto doslova a do písmena presiaknuté továrenskými výparmi a ľahkým nádychom niekdajšej baníckej éry. Mesto s množstvom obchodov, zastávok MHD, ľudí, psov, ošúchaných, rozpadajúcich sa domov, áut, krčiem a mnohých ďalších pseudovýdobytkov priemerného všedného sveta.

Znie to ako opis industriálnej pracovnej cesty, opak je však pravdou. Medzi všetkými týmito neumeleckými artefaktmi sa totiž ukrýva silno umelecký duch. Akási vôňa, ktorá rozháňa výpary smogu a vnáša do ulíc glanc divadelnej elegancie. Istota, že nech už sa vyberiete ktorýmkoľvek smerom, vaše kroky určite kdesi zastaví otvorená brána niektorého z divadiel, ktoré milými úsmevmi zamestnancov a vkusnými plagátmi lákajú na miestne tituly.

A to sme zažili aj my. V plnej miere a výnimočnej koncentrácii.

O čom to vlastne ten OST-RA-VAR je? Veľmi zjednodušene: ide o prehliadku všetkých divadelných počinov, ktoré vznikli na ostravských profesionálnych scénach za uplynulý rok. Nápad v jednoduchosti veľkolepý. Samozrejme, jeho realizácia je možná len vďaka tomu, že divadiel a premiér je v Ostrave dostatok, teda je možné z nich vystavať kompletný festivalový program. A tak dochádza k úžasnej konfrontácii niekoľkých divadelných súborov, poetík, priestorov, tvorivých tímov...

Pre nás, študentov umeleckých odborov, bol festival zároveň nekonečnou studnicou inšpirácií a príležitosťou hľadať svoju vlastnú identitu na poli divadelnej tvorby. Naučiť sa vyjadriť vlastné postoje, postrehy, identifikovať sa v širokej škále možností umeleckého vyjadrenia, vyberať si to, čo považujeme za kvalitu, čo za predajnosť, uvedomiť si pozitíva aj negatíva uvedených inscenácií.

Dalo by sa povedať, že festival bol pre nás behom síce na krátke, no nikdy sa nekončiace trate. Pozrieť si totiž za deň tri či štyri trojhodinové inscenácie s prestávkami, ktoré stačia sotva na presun z jedného divadla do druhého, je trošku vyčerpávajúce. Ale dostali sme ponuku, aká sa neodmieta.

Osobne si okrem silných tém, s ktorými som sa tu stretla a boli pre mňa úžasnou dramaturgickou inšpiráciou, odnášam niekoľko významných zážitkov a poznaní, ktoré vo mne budú zrejme ešte dlho rezonovať.

Po prvé: ostravskí herci hrajú dobre.

Naozaj. Ak som aj mala pochybnosti o výbere titulu, o dramaturgii, o réžii, nikdy som nepochybovala o hercoch. Svoje postavy hrali naplno, s nasadením, s presvedčením a odovzdanosťou. Klobúk dole pred ich všestrannými schopnosťami.

Po druhé: v ostravských divadlách je zima.

Samozrejme, k tomuto faktu treba poznamenať aj to, že v čase festivalu bolo v celej Ostrave okolo 0°C, ale oproti vykúreným bratislavským sálam boli teplotné šoky stále veľmi výrazné. Bežne sa nám stávalo, že sme v hľadisku sedeli zakrútení v zimných bundách, zatiaľ čo domáci pozorovatelia s gráciou sledovali predstavenia v úhľadných tenkých svetríkoch či sakách.

Po tretie: divadlo a kaviareň sú význačným spojením.

Keďže sme sa nachádzali v cudzom meste, mimo domova, a neustále sme sa nechávali unášať bohatým programom, možnosť vypiť si dobrú kávu v divadelnej kaviarni mala skutočne veľký význam. Ak bola kaviareň navyše priamo v priestoroch divadla, akosi prirodzene sa nám vždy podarilo spustiť sa do veľkých kresiel so šálkou v ruke a vrátiť sa k predstaveniam vo forme vášnivých diskusií o našich dojmoch.

Po štvrté: Ostrave svedčia komornejšie scény.

Možnosť nechať sa uchvátiť toľkými priestormi v priebehu pár hodín je nielen povznášajúca, ale aj oči otvárajúca. Preto sme si veľmi prirodzene uvedomili, že miestni umelci vedia zručnejšie pracovať skôr s intímnymi javiskami a tie veľké nevedia zaplniť. Dôkazom tohto faktu sú obrovské schody zo scénografie inscenácie Hodina před svatbou, ktoré sa stali vďaka svojej nezmyselnosti tohtoročnou legendou. Komorné scény sú zas ukážkou presne opačnou. S tými sa tu pracuje natoľko zručne, že sa do nich zmestí celý svet.

Po piate: zastávka Elektra vyvoláva silné emócie.

Áno, ide skutočne o zastávku MHD. Každý z nás k nej mal iné asociácie, ale každý ju videl len cez antickú drámu.

Po šieste: zážitkov je tak veľa, že ich neviem v krátkosti zhrnúť a hierarchicky usporiadať.

Ešte teraz mi víri v hlave more spomienok a dojmov, ktoré som so sebou priviezla. A neviem im dať stručné a výstižné názvy. Viem o nich s nadšením rozprávať a zakaždým si spomenúť na niečo nové, čo som pri predošlých debatách nepovedala. Rozmýšľam nad všetkým, čo som videla, nad všetkým, čo som pochopila. Spomínam na to, ako sme sa so spolužiakmi, tak ako vždy, keď sa rozprávame o niečom kvalitnom, rozchádzali v názoroch a obohacovali sa svojimi rozličnými pohľadmi. Premietam si v hlave všetkých ľudí, ktorí ku mne boli neskutočne prívetiví a milí (čo pripisujem aj svojmu slovenskému pôvodu, ktorý v ČR vždy vyvoláva príliv dobroty a úsmevu), všetkých ľudí, ktorí ma na ulici zaujali, či už preto, že sa mi javili ako postavičky z panoptika, či preto, lebo svojím vystupovaním vybočovali z davu.

A ešte mnoho, mnoho ďalšieho. Skúste sa ma radšej spýtať.

Som naplnená. Dojmami a umením.

Snáď do ďalšieho OST-RA-VAR-u si v tej naplnenosti upracem.

Zatiaľ svoje pocity zhrniem do bonmotu, ktorý z úst vypustil v rámci 100-minútového čakania na vlak do BA môj spolužiak: „Bylo tady hezky, ale trochu česky.“ Prosím, berte to v tom najlepšom slova zmysle. Nám tam bolo skvele.

Barbora Mináriková

1. bc KRD

iniciátor
September - 2022
  01 02 03 04
05 06 07 08 09 10 11
12 13 14 15 16 17 18
19 20 21 22 23 24 25
26 27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com