Tanec Butó a Prášok a zlato Sumako Koseki

Externý redaktor

Slovo butó sa v japonskom jazyku skladá z dvoch slov. „Bu“ znamená tancovať, fyzicky sa prejaviť. „Toh“ v sebe skrýva viac významov ako napr. dupať, šliapať, z niečoho pochádzať, vychádzať, mať v niečom svoje korene. Butó, alebo Tanec Butó, v sebe nezahŕňa špecifickú pohybovú či výrazovú formu ako napríklad klasický tanec. Podstata Butó spočíva v miešaní esencií ľudského bytia, kedy aj interpret aj divák mentálne a emocionálne prechádza kolobehom života a jeho prapodstatou.[1]  Napriek tomu Butó pracuje aj s rozkolísaním, posúvaním hraníc, ktoré ruší a manipuluje s nimi.

Vizuálne interpreta definuje priestor, prostredníctvom ktorého interpret ohraničuje diváka a volí si formu kontaktu v rámci vymedzenia svojho scénického priestoru a tým pádom aj života. Druhým vizuálnym bodom je biela maska, ktorá zaručuje anonymitu a interpret sa za ňu môže „skryť“ ale rovnako aj nemusí. Butó podlieha osobnosti a s ňou spojeným prejavom tanečníka. Druhov Butó je toľko, koľko tanečníkov sa mu venuje.

Butó sa začalo formovať ako umelecké hnutie v 50. rokoch 20. storočia v Japonsku. Vzniklo ako reakcia na druhú svetovú vojnu a s ňou spojené útoky na Nagasaki a Hirošimu. Vzniklo ako forma vzbury a hľadania novej identity. Vychádza z podvedomia a býva označované aj ako tanec temnoty, alebo forma tichého výkriku.[2] Napriek Japonskému pôvodu je tanec Butó výrazne prepojený s Európskym tancom a divadlom. Butó sa i dnes nachádza na pomedzí tanca a divadla.

Zakladateľom tanca Butó bol Tatsumi Hijikatu, ktorého inšpirovali spisy Jeanna Geneta, markíza de Sade a divadlo krutosti Antonina Artauda. Hijakata spolupracoval s Kazuom Ohnom, ktorého spolupracovníkom bol Takaja Eguši. Eguši študoval u Marie Wigman, ktorá bola predstaviteľka nemeckého tanečného expresionizmu. Inšpiráciou preňho teda bol aj nemecký Neuer Tanz. Práve Ohno sa neskôr stal najvýraznejšou hnacou silou tanca Butó. Práca Kazua Ohno v sebe akosi spontánne zahŕňala schopnosť milovať a súcitiť s ľuďmi. Ohno bol kresťanom. Spolu s Hijikatom sa teda dopĺňali i v životnom pohľade a v otázkach viery.

Hijakatova prvá premiéra bola škandálom. Na inscenácii pracoval s Juki Mishma. Témou inscenácie bola homosexualita, ktorá bola v tom čase v Japonsku tabu. Butó a Hijikata sa teda na dlhší čas dostali do nemilosti kultúrneho sveta. Pričinili sa o to i japonskí taneční modernisti, ktorí označovali Butó za pohoršujúce. Z tanca Butó sa teda stala komunitná, menšinová záležitosť, jeho primárnym zámerom  zostalo riešenie tabuizovaných tém, akou bola i gendrová otázka a  postavenie ženy v povojnovej spoločnosti.

Prvou nasledovníčkou Hijakatovej tradície bola jedna z jeho študentiek Yoko Ashikawa. Po jeho smrti v roku 1986 sa stala právoplatnou nositeľkou jeho tradície, spôsobu práce a choreografie, ku ktorým prispela vlastnou tvorbou. Práve ona začala prezentovať názor, že Butó nie je len umeleckou tvorbou, ale životným štýlom, kedy prostredníctvom „zen“ pracujeme so svojím vnútrom a s našou podstatou.[3] Verejným prezentáciám tanca Butó sa však Yoko Ashikawa nevenuje. Študentom Hijakatu bol taktiež Yukio Waguri, ktorý sa dodnes tancu Butó venuje na profesionálnej úrovni a vystupuje po celom svete, čím prenáša pôvodnú vlnu japonskej tradície. Do Ameriky sa Butó dostalo prostredníctvom ďalšieho Hijakatovho žiaka Koichi Tamana, ktorý debutoval v Spojených štátoch v roku 1976 na exhibícii, ktorá niesla názov „Japonsko teraz“ v Múzeu moderného umenia v San Franciscu. Butó sa teda dostávalo do Európy a Ameriky od 70. rokov 20. storočia. Príkladom toho je Ko Murobushi, ktorý práve v 70. rokoch priniesol japonské Butó do Paríža so svojou skupinou Dairakudakan.

Svetovo najznámejšou interpretkou Butó je Carlotta Ikeda (Sanaé Ikeda). Narodila sa v Tokiu (1941) a stále je aktívnou interpretkou a choreografkou tanca Butó. Je úzko spojená s Butó skupinou Dairakaduka, s ktorou v 70. rokoch debutovala v Paríži. O štyri roky neskôr spolupracovala s Ko Murobushi. Carlotta Ikeda, bola mnohými teoretikmi definovaná ako interpretka, ktorá je v rámci podstaty Butó akýmsi vzorom. Len telo Carlotty Ikedy vraj dokáže prejsť skutočnou transformáciou a rovnako aj „tanec Butó je špecifický práve tým, že od interpreta vyžaduje schopnosť transformovať svoje vnútorné obrazy a pocity do vonkajšej fyzickej podoby.“

„Butó je hľadaním samotného človeka, ktoré ale nakoniec vedie k tomu stať sa anonymným, spojiť sa s pamäťou predkov a kolektívnym podvedomím, takže vyprázdniť sa a svojím spôsobom vypustiť svoju osobnosť, je súčasť mojej choreografickej práce.   Sumako Koseki “[4]

Sumako Koseki pochádza z Japonska. Už dlhé roky je interpretkou a choreografkou japonského tanca Butó, ktorá pôsobí po celom svete.  Študovala v Japonsku u renomovaných pedagógov ako Tadashi Suzuki či Isso Miury a v divadle Elledanse hosťovala so svojou choreografiou Prášok a zlato, 10. februára 2013.

Butó v jej podaní v sebe zahŕňa  prvky samurajského bojového umenia a moderný – súčasný tanec. Jej podanie na mňa i tak takmer nijako nezapôsobilo. Sumako Koseki si zvolila ako hudobný sprievod tretiu časť (presto-agitato) sonáty pre klavír cis mol od Ludwiga van Beethovena. Táto časť sa začínala tým, že Koseki sedela na stoličke v statickej póze. Táto póza postupne prešla do striedania výrazov tváre. Pôsobilo to akoby tvárou interpretovala hudbu. Táto interpretácia jej pocitov sa následne preniesla do priestoru. Pracovala so striedaním temporytmu pohybov a mimiky. Na mňa táto póza pôsobila dojmom ako keď sa dieťa „učí“ ovládať mimické svaly, ako postupne dokáže používať „tvár“ tak, že sa na nej odrážajú pocity, ktoré sa s mentálnym vývojom zintenzívňujú a stávajú sa „obsiahlejšími“ a „zhustenejšími“.

V druhej časti bol hudobný sprievod úplne odlišný -pre túto časť si zvolila tradičnú ázijskú ľudovú hudbu, ktorej predchádzalo šumenie mora. Počas tejto časti sa „zanonymnila“ prostredníctvom pokrývky hlavy, ktorú tvoril kovový krúžok a sieťka cez tvár. Medzi divákmi a interpretkou teda nastal určitý vizuálny odstup, ktorý vyvolal dojem ilúzie. Napriek tomu sa však choreografia niesla stále v príliš „preestetizovanom“ štýle. Rušivo pôsobili aj prevleky, ktoré sa z určitej časti odohrávali priamo na scéne pred očami divákov. Časť, v ktorej  pracovala s veľkým zlatým celofánom a len vtedy sa dostala do kontaktnej blízkosti s divákmi, bola príjemná.  Pre mňa to bol najsilnejší moment. I keď som bola schopná odčítať určité prvky z techniky Marty Graham, ktorým dala priestor v závere choreografie, neprekvapili a nezasiahli, napriek tomu, že si interpretka zvolila prvky, ktoré síce pôsobia jednoducho, ale sú fyzicky pomerne náročné. Mala som pocit, že Koseki interpretuje vývoj ľudského života, od zrodenia až po smrť, možno i svojho vlastného, ale akosi sa mi nedarilo sa s jej interpretáciou spojiť. Inscenácii akosi chýbala tá sila, ktorá bola obsiahnutá v choreografiách iných Butó tanečníkov. Práve zmiešané pocity z tohto predstavenia, ktoré vo mne vyvolalo veľa otázok, ma inšpirovali k malému „Butó prieskumu“, ktorý v sebe zahŕňal aj iné „výtvory“ z dielne Sumako Koseki. Jej predstavenie Chateau de seine je presne tým čo si pod pojmom Butó predstavujem a čo od neho očakávam. Niečo čo  vás prekvapí, šokuje, vyvolá zmätok a ďalšie pocity, ktoré sa ťažko definujú a pomenovávajú. Nechcem tým však povedať, že by v sebe Butó nieslo len hnus a negatívne pocity. Práve naopak, choreografia o láske od Carlotty Ikeda je dokonalým príkladom toho, že Butó má potenciál v sebe niesť silu, realitu, pravdivosť rovnako ako rozporuplnosť ľudského citu a chápania. Nemusí byť len abstraktné, hoci sa o Butó hovorí, že nie je povinnosťou diváka odčítať zmysel, ale prežiť zážitok.   

Natália Jabůrková, (Teória a kritika divadelného umenia, 1. roč. Mgr)

Poznámka redakcie: Sumako Koseki v rámci svojho pobytu v Bratislave robila workshop s hercami 3. ročníka a tanečníkmi HTF k inscenácii Divadla Lab Macbeth: Hra o bastardoch. Inscenácia vznikla za podpory projektu Synergia je super!


[1] www.ariadone.fr/ikeda/suite1eng.html

[2] IN HOFFMAN,E. Butoh: The dance of the dark soul,str. 128

[3]IN.http://books.google.sk/books?id=_qHCuccAE9EC&printsec=frontcover&dq=butoh&hl=sk&sa=X&ei=8t81UdyHDYGAtAbJo4H4BQ&redir_esc=y

[4] buto.webnode.cz/buto-butoh/

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com