V prvom článku tohto cyklu ste sa mohli dočítať o tom, ako (ne)pristupovať k opere, aby ste z nej neboli sklamaní či nedajbože znechutení. Ak ste sa rozhodli zúročiť tieto tipy a dať hudobnému divadlu šancu, srdečne vám blahoželám! Urobili ste skvelý prvý krok k rozšíreniu si svojich (nie len umeleckých) obzorov. Aktuálne, žiaľ, nie je možné fyzicky navštíviť divadlo, vychutnať si atmosféru preplneného hľadiska, šialene dlhý rad na dámske toalety a predražené deci prosecca za tri eurá. Avšak, ak vás počiatočné odhodlanie neopustí ani do čias, keď stánky umenia opäť otvoria svoje brány umeleckým fajnšmekrom, pravdepodobne sa stretnete s problémom, ktorý môže mať na vaše prvotné nadšenie fatálny vplyv.

V správach sa konečne objaví tá radostná novina o znovuotvorení kultúrnych inštitúcií. S nadšením sa vrhnete k počítaču, mobilu či tabletu a horlivo začnete scrollovať v programe divadiel. Poviete si, že by to chcelo skutočne grandiózny a neobvyklý štart po ročnom období „umeleckého sucha“, a tak v duchu hesla „čo nás nezabije, to nás posilní“ rozkliknete záložku OPERA. Tu natrafíte na kameň úrazu. Výber titulu! Odrazu sa ocitnete v džungli skladateľov, diel, režijných poetík a nič nehovoriacich mien spevákov. Tí menej skúsení zavrhnú myšlienku na operu do piatich minút. Tí odhodlanejší si poctivo prečítajú anotáciu k dielam, ktoré ich zaujali názvom alebo fotografiami a náhodne kúpia vstupenky. Snaha sa síce cení, ale šanca na divácku spokojnosť (tú ozajstnú, ktorá by vás opätovne priviedla do opery) je skutočne malá.

Ako môže človek nájsť v tomto žánri záľubu? Vyzerá tak zložito, nezáživne a nudne... Ako to má niekoho baviť? Nuž... Kľúč k úspechu tkvie v tom, aký titul si zvolíte a ako k nemu pristúpite. Milovať operu môžete začať kedykoľvek počas života. Vonkoncom nezáleží na tom, či ste ju už niekedy predtým videli alebo či k nej máte z hĺbky duše odpor. Základom je dobrá voľba inscenácie a správny počiatočný prístup. Žiaľ, neexistuje tá JEDINÁ univerzálna a správna. Každému sa páči niečo iné. Niekto má rád ľúbostné príbehy, iný komédie a ďalší dáva prednosť filozofickej dráme, rozprávke či historickej revue. Avšak nezáleží na tom, či ste operou nepobozkaní alebo s ňou máte veľmi zlé skúsenosti, nasledujúce tipy sú ozaj pre každého.

Rada číslo jeden: Stanovte si preferencie.

Ste skôr na divadlo v obrovských historizujúcich kostýmoch alebo sa nebojíte modernejšej koncepcie? Mohlo by sa zdať, že operný nováčik by si mal automaticky vybrať klasickú inscenáciu. To však môže byť dvojsečný meč. Musíte voliť podľa vlastnej preferencie. Najmä, ak už máte akú-takú skúsenosť s divadlom (nemusí to byť nutne opera). V takom prípade je dosť možné, že vás patetické divadlo v krinolínach skôr odradí. Ale pozor, je len vzácne málo režisérov, ktorí dokážu urobiť skutočne dobrú aktualizovanú opernú inscenáciu. Máte v tom teraz ešte väčší guláš?

Rada číslo dva: Dôležitý je výber titulu.

Samozrejme, že ešte neviete, či voliť modernú alebo klasickú koncepciu! Tú musíte vyberať vždy v kombinácii s konkrétnym titulom. Verte mi... Ani prehnaná tradičnosť, ani modernizácia za každú cenu nepristanú rovnako každému titulu. Sú diela, ktoré dovoľujú väčšiu mieru experimentovania a sú také, ktoré sa pri najmenšej úprave úplne rozsypú. Ale vy asi chcete konkrétne mená a tituly, však? Nuž tak pamätajte, že MOZART je vždy dobrým začiatkom! Tým rozhodne nič nepokazíte. Jeho hudba je skvelá na počúvanie, je ľahko zapamätateľná... a čo je hlavné – je to veľmi „divadelný“ skladateľ. Priam núti spevákov k herectvu. Pri jeho operách nestačí rozhadzovať rukami a chodiť po javisku sprava doľava. Naopak, vyžaduje veľmi húževnatého režiséra, vynikajúcich spevákov s ľahkými, čistými hlasmi a zmyslom pre akciu. Na vašom mieste by som vyberala niektoré z jeho vrcholných diel – Dona Giovanniho, Figarovu svadbu, Čarovnú flautu, Cosi fan tutte či Únos zo serailu. Samozrejme, i Mozartove rané diela majú svoje neopakovateľné čaro, ale skôr pre skúseného poslucháča. A čo sa týka režijnej koncepcie... Mozartovi neuškodí ani klasika, ani modernizácia. Isteže, všetkého priveľa škodí, no dôležité je hlavne to, aby režisér dodržal hudobné zákonitosti partitúry a základnú dejovú líniu (teda aby napríklad dramma giocoso – doslova vtipná/veselá dráma – bola skutočne aj dramatická, aj komická). Ak sa toto dodrží, všetko ostatné už dopadne dobre.

Okrem Mozarta sú skvelým začiatkom i komédie Gioachina Rossiniho, napríklad Barbier zo Sevilly či Talianka v Alžíri. Komédie Jacquesa Offenbacha vedia tiež pohladiť na duši. Ja osobne holdujem najmä jeho Orfeovi v podsvetí či Krásnej Helene. Týmito dielami nemáte veľmi čo pokaziť, nech už by ste si zvolili akékoľvek režijné spracovanie. V prípade, že vám nie je cudzí lokalpatriotizmus, pokojne môžete vyhľadať predstavenia Antonína Dvořáka. Na začiatok odporúčam Predanú nevestu alebo Rusalku, pri ktorej si ale dávajte si pozor na režijné spracovanie. Ľahko sa totiž môžete ocitnúť v dvoch protichodných extrémoch: v absurdnej modernizácii alebo naivnej rozprávke pre deti. Hranica vkusnosti a štýlovosti pri tejto opere je mimoriadne tenká. No nebojte sa a spomeňte si na radu číslo jeden - riaďte sa vlastnými preferenciami a istotne neodídete z divadla sklamaní. Ak túžite po skutočne veľkolepom hudobnom zážitku, siahnite po Verdim či Puccinim. Nie, nenechajte sa mýliť – i Mozart je veľký skladateľ. No jeho hudobný rukopis je iný, harmóniu jeho melódií ovplyvňovali iné dobové konvencie. Verdi je vrcholným skladateľom 19. storočia a jeho opery vždy nadväzovali na hlavné trendy. Ja osobne mám veľmi rada Rigoletta, La Traviatu, Otella, Macbetha či Dona Carlosa. Sú to veľkolepé a náročné diela, ak si však trúfate, som si istá, že vás chytia za srdce. Výhodou všetkých týchto opier je, že mnohé ich melódie sú priam notoricky známe. Závisí len na vás, či preferujete romantiku, veľkú tragédiu, príbeh priateľstva, zrady, žiarlivosti... V tomto prípade je však veľmi dôležitá réžia. Mne sa pri Verdim najväčšmi osvedčila „zlatá stredná cesta“. Ak vidíte neónové nápisy, autá na scéne či smokingy a tmavé okuliare... nechcem byť generalizujúca, ale skúsenosť ma naučila, že vtedy treba utekať kade ľahšie. Keď si už vybudujete silný vzťah k opere, ktorý len tak niečo nepoloží na lopatky, tak istotne i tieto produkcie budú obohatením a rozšírením vašich obzorov, ale ako prvý zážitok to rozhodne neodporúčam. Málokedy totiž takéto excesy dopadnú dobre. Rovnako ak uvidíte veľmi tradičné spracovanie, historizujúce kostýmy a veľké maľované kulisy... treba rýchlo zatvoriť okno webového prehliadača (POZOR: táto rada neplatí pre milovníkov klasických divadelných spracovaní. Ak patríte k tejto skupine, tak ste našli to pravé orechové). To, čo som napísala pri Verdim platí dvojnásobne u Pucciniho. Jeho opery majú veľmi silný, svojský rukopis – ak je dej zasadený do Japonska alebo Číny, je v podstate nemožné preniesť ho niekam inam. A je úplne jedno, ako veľmi sa režisér snaží byť moderný, oblečenie princeznej Turandot do riflí jednoducho nedopadne dobre. Rovnako Toscu nemôžete inscenovať v súčasných kostýmoch, keď sa tam spieva o povstaní v Taliansku a o panovníkovi. Môžete sa rozhodnúť tento fakt ignorovať a prižmúriť nad ním oči (koniec koncov, v divadle to nie je nič nezvyčajné), avšak diela tohto typu budú pri aktualizovaní vždy problematické. Šikovní režiséri pri týchto operách uplatňujú skôr nové čítanie partitúry, dobovú neutralizáciu či zovšeobecnenie (teda že Tosca je prototypom žiarlivých, milujúcich žien vo všeobecnosti, nie jednou konkrétnou amazonkou). Ale koniec koncov, je len na vás ako na platiacom divákovi, či sa rozhodnete tento režijný výklad prijať, alebo ho odmietnete a ostanete verní tradícii. Sú totiž opery, ktoré aktualizácia jednoznačne väčšmi poškodí, než by im pomohla.

Rada číslo tri: Riaďte sa intuíciou. 

Rovnako ako všetko v umení, i opera je do veľkej miery záležitosťou intuitívnou. Možno vás veľmi milo prekvapí, i keď si vyberiete niečo, na čo práve nemáte chuť. Mojím prvým kontaktom s hudobným divadlom bola  Gounodova tragédia Romeo a Júlia v réžii Diega de Breu. Až s odstupom času vidím, že sa môj vzťah s operou nemohol začať lepšie, než počiatočným šokom. Dobrovoľne by som si tento titul totiž nikdy nevybrala. Pedagógovia v škole tvrdili, že ideme na činohru a že sa nám to k maturite bude hodiť. Akéže to len bolo prekvapenie (a pre niektorých sklamanie), keď ani po dvadsiatich minútach nezaznelo hovorené slovo! Ja som si však na hudbu postupne zvykla a kým padla záverečná opona, bola som absolútne nadšená a presvedčená, že operu musím študovať a robiť až do konca života, pretože nič iné ma už nikdy takto baviť nebude.  

Nuž tak vidíte... občas je lepšie ani nevedieť, na čo to vlastne kupujete vstupenky. Ale to je skôr výnimka, nie pravidlo! O tom sa porozprávame nabudúce. Dnes stačí, ak si zapamätáte tri veci: 1) operu treba aspoň raz v živote skúsiť predtým, než ju odsúdite a zavrhnete, 2) keď už sa ju rozhodnete skúsiť, je dôležitý výber inscenácie, na ktorom by ste si mali dať záležať, 3) výber titulu však nie je ako výber životného partnera. Ak sa neviete rozhodnúť, skúste o radu požiadať niekoho skúsenejšieho. A ak ani to nepomôže, vyberte si intuitívne. Často je práve náš vnútorný hlas ten najistejší.

Klára Madunická, 2. mgr. KDŠ