Keď sa ľudia spýtajú, čo študujem, nasledujú tri fázy reakcií. Po slabikách „VŠMU“ sa väčšina poslucháčov rozžiari ako vianočný stromček. Následne im pri slove „kritika“ zmrzne úsmev na tvári a keď sa tam pripletie ešte slovo „opera“, pohroma je na svete! Umelecká duša pri honbe za divadelnými perlami znesie naozaj mnoho – lacnú komédiu, pôvodný slovenský muzikál na Novej scéne či pohybovú performance, v ktorej je viac nahoty ako v priemernom filme pre dospelých. Opera – to je však iná káva. Pre niekoho až príliš silná. V podstate by sa dalo povedať, že existujú len dva typy ľudí – tí, čo operu milujú a tí, čo ju neznášajú. Tí, čo by dali aj posledné euro za to vidieť naživo Plácida Dominga, Jonasa Kaufmanna či René Fleming a tí, pre ktorých sú tieto mená len náhodným zhlukom písmen. Pre mnohých ľudí je opera „snobskou, predraženou zábavou“, pre iných dávno zašlou slávou niekdajšieho umenia... a niektorí skrátka len nevedia, ako jej porozumieť. Pre poslednú menovanú skupinu som si pripravila súbor článkov, v ktorých sa pokúsim poskytnúť zopár tipov, aby sa opera stala pôžitkom aj pre „bežného smrteľníka“.

Prvým dôvodom, prečo operu nedokážeme oceniť, je fakt, že sme hluchí. Áno, dobre čítate. Hluchí. Naše uši síce fungujú fantasticky, ale schopnosť vnímať zvukové podnety sa vytráca. Prečo? Nuž... za čias Mozarta a Beethovena neexistoval YouTube či Spotify. Nebolo možné pustiť si hudbu kedykoľvek a kdekoľvek. Bolo nutné kúpiť si drahú vstupenku a prísť na pár hodín do divadla. To bol dôvod, prečo boli ľudské uši pripravené počúvať veľmi pozorne i tri – štyri hodiny vkuse. V dnešnej dobe však už používame hudbu väčšmi ako kulisu, na spríjemnenie atmosféry či jednoducho na prehlušenie ticha. Náš mozog je od detstva zásobený prívalom melódií z každej strany – výťahy, hromadná doprava, rádio, televízia, internet... Niet divu, že sme sa naučili tieto zvuky filtrovať. Jednoducho ich prestaneme vnímať. Iste, stále sme si vedomí, že čosi kdesi hrá... Ale naše vedomie tento fakt potláča a neanalyzuje prichádzajúce sluchové podnety. To je jeden z dôvodov, prečo ľudia nie sú schopní porozumieť opere – nevieme ju počúvať. Myslím tým, SKUTOČNE počúvať. Vyžaduje si to cvik aj veľkú mieru sústredenia a treba podotknúť, že nie každý človek je takej koncentrácie schopný.

Keď sa už odhodláte navštíviť operné predstavenie, kľúčovú úlohu zohrá Váš úvodný postoj k tomuto typu umenia.  Ak prichádzate do opery ako na klasické činoherné predstavenie, pravdepodobne odídete sklamaní. Hlavný rozdiel spočíva už v samotnej podstate týchto druhov. Cieľom činohry je sprostredkovať dej a posolstvo prostredníctvom slov, priniesť na javisko osudy dramatických postáv. Najväčšej obľube u väčšiny divákov i tvorcov sa tešia najmä hry s výrazným príbehom a realistickým stvárnením. Ešte aj do pôvodne antiiluzívnych hier Shakespearea či Molièra sa v dnešnej dobe snažíme „prepašovať“ hlbokú psychológiu a približovať ich súčasnému divákovi tak, aby boli tieto diela pre neho zrozumiteľné a adresné. A keď človek odchádza z predstavenia, najčastejšou výčitkou voči hercom býva tradičné: „Neveril som im ani slovo“. Naopak cieľom opery je priniesť na javisko v prvom rade hudbu a prostredníctvom nej vyjadriť príbeh, ktorý napísal libretista. Zatiaľ čo v činohre sú slová prvoradé (najmä pokiaľ ide o „klasickú“ činohru), v opere text slúži skôr informačne, aby sa vedelo, o čom inscenácia je. Libreto je na rozdiel od dramatického textu naivnejšie, často popisné (postavy komentujú svoju činnosť, napr. „Prichádzam“, „Odchádzam“, „Umieram“...). Niet divu, do partitúry len tak ľahko nevložíte didaskálie ohľadom hereckej akcie. Kombinácia textu a hudby dáva predovšetkým príležitosť sólistom predviesť svoje vokálne majstrovstvo. Operné libreto navyše väčšmi popisuje emócie a pocity než dej. Preto mnohým divákom prídu opery nerealistické a neprirodzené. Ale pozor, opera nie je realistická záležitosť!!! (Veď uznajte – kto v reálnom svete spieva od rána do večera?) To, čo by človeku trvalo päť sekúnd (napr. povedať niekomu, že ho miluje), to spevákovi v opere trvá päť minút. A skúste stáť na javisku, päť minút spievať o svojich pocitoch a pritom stále pôsobiť prirodzene! To sa nedá – rozhodne nie, ak to budete porovnávať s činohrou. Isteže, i v opere sa v posledných desaťročiach kladie stále väčší dôraz stále väčší dôraz na realistické, takmer až činoherné herectvo, avšak jeho zvládnutie nie je základným hodnotiacim kritériom. Ak sa vyberiete do opery, treba mať na pamäti, že hlavným cieľom nie je zistiť, o čom je Eugen Onegin či La Traviata. Ak chcete spoznať dej, prečítajte si knihu alebo choďte radšej do činohry. V prípade, že si vyberiete operné spracovanie, musíte byť pripravení, že neuvidíte nijakú telenovelu. Kým v činohre za tri hodiny stihnete odsledovať zaľúbenie, sklamanie, prerod z dieťaťa na zrelú ženu a vytriezvenie nenapraviteľného bonvivána, v opere sú tieto hlboké psychologické procesy zúžené na skratky a náznaky. Spevák nestihne vyrozprávať celý svoj bôľny osud slovami (to by musela každá opera trvať 16 hodín, ako legendárny Wagnerov Prsteň Nibelungov), no všetko zaňho vyrozpráva hudba. Práve ona je nositeľom emócie, deja, zvratov i posolstva. Nie text, nie herecké výkony – ale hudba! Ona je hlavným režisérom celej inscenácie. Musíte sa ju naučiť počúvať, dovoliť jej ovládnuť vašu predstavivosť a emócie. Potom bez ohľadu na samotnú inscenáciu odídete z predstavenia obohatení o výrazný umelecký zážitok.

Šikovní tvorcovia však dokážu dielo pozdvihnúť ešte o niekoľko úrovní vyššie svojím výkladom. Niektorí sa snažia ostať verní skladateľovej vízii a vizuálne pôsobivo vyrozprávajú príbeh mladej Violetty Valéry či Carmen. Zdôraznia každú psychologickú pohnútku, vypichnú pointu a v podstate vám „vysvetlia“, čo mal autor na mysli a prečo túto operu napísal tak, ako ju napísal. Odvážnejší tvorcovia sa naopak neštítia nového, agilnejšieho čítania predlohy. Nezaujímajú sa o to, čo si myslel autor v 19. storočí, keď písal Trubadúra či Rigoletta. Tieto diela sa snažia interpretovať v duchu, ktorý je dnešnému divákovi blízky. Agitujú, vyzývajú, atakujú svojím videním sveta, a to prostredníctvom týchto opier. Typické je vytváranie kontrastov (napr. ľúbostná ária vyznieva skôr ako psychologické vydieranie, duet o čistej láske je plný živočíšnej príťažlivosti, z cudnej kvetinky je odrazu koketa a z mužného toreadora homosexuál). Avšak ako to už býva, sto ľudí – sto chutí. Niekomu je väčšmi po chuti pôvodné dielo a režisérske divadlo sa mu protiví, takže radšej vidí stokrát „tú istú“ La Traviatu v historických kostýmoch a krinolínach. Iní naopak zastávajú názor, že i v starých, dobre známych dielach sa dá nájsť kus životnej pravdy pre dnešného, moderného človeka a že i v Mozartovi možno nájsť problémy ako napríklad globálne otepľovanie.

Jednoznačná odpoveď na to, čo je v opere správne, zrejme neexistuje. Ja osobne som zástancom toho, že dobré je to, čo má hlavu a pätu, čo chce svetu niečo povedať, odovzdať nejaké posolstvo, poukázať na nejaký spoločenský problém, alebo to, čo sa snaží svojho diváka pobaviť bez zbytočného podceňovania a urážania publika, spevákov alebo skladateľa. No v konečnom dôsledku si vlastné preferencie musí nájsť každý sám .

Len, prosím, neobchádzajte operu preto, že sa v nej nevyznáte alebo že vám pripadá naivná, nepravdepodobná, nerealistická... Ona taká predsa vôbec nemá byť! Sme zvyknutí z treťotriednych filmov na jednoduchý, dvomi vetami opísateľný dej, ktorý podľa možností zaujme, pobaví, pri ktorom sa dá oddýchnuť a pri ktorom netreba priveľmi rozmýšľať. No opera skutočne nie je z tejto sorty umení. Opera vždy bola a vždy bude umenie vysoké, náročné a krásne. Opera vie byť vtipná, poučná, príťažlivá, dojemná... Vie potešiť, nahnevať, prekvapiť, šokovať... Dokáže prebudiť množstvo emócií – ale len v človeku, ktorý jej to dovolí.

Klára Madunická, 2. mgr. KDŠ