Anna Korenina, plachta na prirodzení a veľa piesku

riportfestivalneprofesionálnyBelopotockého MikulášMiroslava Košťálová
Belopotockého Mikuláš
Redakcia festivalového spravodaja (foto M. Lašut)

Deň po skončení festivalu divadiel a divadelných škôl V4 Stretnutie – Setkání – Spotkanie – Találkozás 2018 v Nitre som sa presunula do Liptovského Mikuláša na ďalší divadelný maratón. Verím, že meno Gašpara Fejérpataky – Belopotockého vám aspoň niečo hovorí (ak nie, zalistujte si v poznámkach z Dejín slovenského divadla), pretože práve po ňom je pomenovaná celoštátna divadelná prehliadka ochotníckych divadiel. Belopotockého Mikuláš má v meste svoju tradíciu, čo sa odzrkadlilo nielen v počte plagátov v meste, ale aj v diváckom záujme. Na predstavenia chodili všetky vekové kategórie (samozrejme, okrem batoliat), vďaka čomu som nadobudla pocit, že ľudí v Mikuláši divadlo veľmi baví. A čo je pre divadelníka väčšou poctou?

Redakcia, v ktorej by si chcel/a byť aj ty

Po príchode do Kultúrneho domu v Liptovskom Mikuláši, kde sa odohrávala väčšina predstavení, som sa pustila do hľadania festivalovej redakcie. Vo foyer ma čakala látková taška s logom festivalu, visačka s menom, programová brožúra festivalu, a to najpodstatnejšie, čo potrebuje redaktor – bagetu. Teda pardón, zápisník s perom. Počiatočný chaos v mojej hlave, vyplývajúci z veľkého množstva nových impulzov, vystriedal záujem a úsmev na tvári. Redakciu prevažne v mužskom zložení (Matej Moško, Miro Zwiefelhofer, Matej Feldbauer) dopĺňali lupeňmi ruží dve šuhajky pisateľky (moja maličkosť a Soňa Uriková) a jedna grafička (Viki Bittnerová). Každý deň sme vydávali festivalový denník pod názvom GAŠPAROV TRUBAČ, ktorý po každom vydaní veľmi rýchlo poputoval do rúk divákov a tvorcov. Našou úlohou bolo písať reportáže, robiť rozhovory a obohacovať ,,festník“ vtipnými poznámkami a úvahami. Hra so slovami ma nesmierne bavila a cítila som, že to, čo robím, ma skutočne teší. Prvotný ostych sa veľmi rýchlo premenil na spontánne žonglovanie s písmenami. Nechcem hovoriť za ostatných, ale mne tento spôsob práce veľmi vyhovoval – aj napriek tomu, že nikto z nás nešiel spať skôr, než o pol tretej v noci.

Urobila som si výlet na Faerské ostrovy

Počas troch festivalových dní som videla 8 produkcií: z Trnavy (DISK), Trebišova (Divadlo ,,G“), Pruského (súbor Hugo), Ružomberka (RosaThea), Tlmačov (Divadlo Hľadanie), Levíc (Teáter Komika), Veľkého Krtíša (Divadlo Štefana Kvietika) a Rimavskej Soboty (súbor DIVOSUD). Pri niektorých predstaveniach som pociťovala intenzívnu bolesť v kolenách a modlila sa, nech zhasnú reflektory, pri iných som nevychádzala z príjemného prekvapenia nad spôsobom inscenačného stvárnenia. Ružomberské neprofesionálne divadlo RosaThea prinieslo do Mikuláša veľmi zaujímavý inscenačný koncept psychiatrickej liečebne – uprostred javiska vo veľkej sále vytvorila režisérka Marianna Stančoková kruh z piesku, ktorý som vnímala nielen ako vymedzený priestor pacientov, ale aj ako spôsob presýpania času, či hľadania nezodpovedaných otázok. Inscenácia Jestvuje krajina menom víkend? predstavila metaforu vlastného strachu, stvárnenú prostredníctvom prízraku faerského národného hrdinu a básnika – Sedliaka. V inscenácii sa presun do inej geografickej oblasti realizoval prostredníctvom zmeny javiskového osvetlenia na modré, vďaka čomu som sa veľmi rýchlo preniesla na ostrov ležiaci medzi Škótskom a Islandom. Pocit tajomna navyše umocňovala aj voda stekajúca na jednu z postáv, Dia (Juraj Matula) v záverečnom monológu. Neprekvapilo ma, keď táto inscenácia získala 2. miesto v kategórii ,,A“ (súčasné prúdy európskeho a svetového divadla) a zároveň odporúčanie na Scénickú žatvu, najstarší festival neprofesionálneho divadla v Európe.

Ochotníci vedia prekvapiť

Niektoré súborov mi spôsobili takmer infarktové stavy – Divadlo Štefana Kvietika z Rimavskej Soboty v inscenácii Pinďúr prinieslo okrem vreskotu a sexuálnej túžby aj úpravy názvov diel svetovej klasiky. Z Romea a Júlie sa stal Ródeo a Júlia, Anna Karenina bola prekrstená na Annu Koreninu, no a Salinger sa musí zmieriť s tým, že uspeje jedine ten, Kto chytá v byte. Divadlo Hľadanie z mesta Tlmače ma síce skoro uspalo štvornásobným striptízom, no kvitujem im jeden režijný nápad, a to navlečenie plachty na prirodzenie jednej z postáv. Aby som nezabudla – dojem vo mne zanechalo aj Objatie levického Teáter Komika. Diváci sa spolu s dvoma hercami – Petrom Podolským a Romanom Poliakom (náš študent divadelnej réžie, potlesk!) pohybovali vo voľnom priestore javiska. Prečo sa ľudia potrebujú objímať? Aké druhy objatia existujú? Inscenácia vytvorená na základe osobného výskumu priniesla nielen pokusy o objatia medzi protagonistami, ale aj medzi divákmi. Bola som jedna z troch divákov, ktorým Peter Podolský nastavil náruč. A ja som do nej ochotne išla. Nie preto, že by sa to odo mňa vyžadovalo, ako sa to spomenulo na rozborovom seminári, ale preto, že som mala potrebu objať, zdieľať pocity. A vrelo to odporúčam každému. A nielen na Belopotockom Mikuláši.

Miroslava Košťálová, 1. bc KDŠ


iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com