Bakchantky (Impresia nekritika)

Bakchantkymax sobek

Som študentom divadelnej réžie (činohernej) v treťom ročníku. Na Bakchantkách som bol z čistého záujmu, vždy sa teším, čím nás bábkari prekvapia, škoda, že nie je väčšie prepojenie medzi jednotlivými katedrami. Tento ,,úvod” píšem hlavne kvôli tomu, aby moje subjektívne názory neboli brané ako recenzia, ale ako postreh diváka.

Euripidove Bakchantky som pred tým poznal len podľa názvu. Hru som nečítal, áno, hanbím sa. Smerujem ale k samotnej inscenácii. Napriek mojej neznalosti predlohy bola inscenácia čitateľná, až som sa miestami pýtal, či tam toho nie je viac.

Mladé tvorkyne si vzali Euripidovu tragédiu ako predlohu, čo mohli upresniť v názve inscenácie, keďže odklon od pôvodnej hry bol výrazný. Na začiatku nám bol rozdaný list písaný matkou, venovaný dcére, v obálke so znakom Slovenskej republiky. Bola presne taká, akú dostávame pri štátnych voľbách, s tým rozdielom, že na nej bolo napísané ,,Pre Teba”. Hneď som sa potešil, že inscenácia bude zameraná na politickú situáciu, ale pravdepodobne išlo len o najdostupnejšie obálky. Na druhej strane, ak by som sa na to díval cez ,,politickú” optiku, tiež by som vedel nájsť odpovede. Na scéne sa nachádzala kocka, symbolizujúca vlastný svet protagonistky (Paulína Belická), ktorá z nej vyliezala a rozohrávala príbeh dievčaťa z listu. Matka jej po x rokoch napísala, ako ju mrzí všetko, čo sa stalo a žiada ju o odpustenie. Dievča nevie ako reagovať a koná ako bežný mladý človek, ide sa zabaviť, zresetovať hlavu. Počas celej inscenácie sa zapája do príbehu Bakchantiek, snaží sa nájsť správne riešenie. Definitívne rozhodnutie sa však nedozvieme.

Druhá línia inscenácie vychádza z Euripidovho textu. Tu možno badať politickú líniu. Vidíme masu ľudí, ktorá je podvolená vládcovi - Kráľovi (Jakub Malota). Chór, zastúpený štyrmi dievčatami - štylizovane vytváral robotické pohyby. Nad ním stojí Kráľ, pripomínajúci antickú sochu. Socha panovníka na mňa pôsobila ako symbol politika, ktorý je pri moci už veľmi dlho, má zabehnutý systém, ktorý funguje, ale jeho správanie je skostnatelé, archaické. Zrazu sa zjaví Boh (Viera Farbiaková), ktorý ľudu prináša niečo nové, dosiaľ nepoznané, veľmi lákavé. Pôsobí v absolútnom kontraste ku Kráľovi, je viac človekom ako on. Používa husle, ktoré narušia mechanickú hudbu, starý systém. Chór sa ale bojí opustiť zabehnuté koľaje, má rešpekt pred Kráľom. Boh použije vyššiu moc v podobe streleného šípu a chór ho nasleduje. Boh si postavenie upevní ,,darčekmi” - topánky a bundy, vďaka ktorým sa herečky správajú oveľa uvoľnenejšie, strácajú robotické pohyby, prechádzajú na novú vieru, prejavujú vzdor voči predošlému zriadeniu.

Nastáva šachová partička medzi Bohom a Kráľom, v ktorej Boh otočí aj Kráľa na svoju stranu. Vyhrá. Kráľovo postavenie je v momente rovnocenné s chórom, ktorý mu odplatí jeho krutovládu realistickým odťatím hlavy. Po tomto čine prichádza vytriezvenie, chór sa snaží vrátiť na svoje pôvodné miesta, ale nič už nie je, ako bolo. Ako hovorí bulletin ,,Tragédiou je, keď nevedomý človek robí veľké rozhodnutia.”

Prepojenie príbehu dievčaťa a Bakchantiek bolo čitateľné až pri spätnej analýze. Dievča a matka sú tiež jednými z Bakchantiek, ktoré si neuvedomia svoje veľké rozhodnutie v danom momente a potom ho ľutujú.

Treba oceniť veľmi nápaditú prácu s atmosférou, ktorá bola miestami až desivá, v momente sa však dokázala zmeniť. Scénografia, kostýmy a svetelný dizajn Márie Bačovej boli veľmi sugestívnou zložkou inscnenácie. Pri kostýmoch si dovolím podotknúť, že nepôsobili úplne jednotne, v čom by problém nebol, ale tiež nebolo zjavné, že je to zámer. Štylizované kostýmy chóru neladili s realistickejšími kostýmami Boha a Kráľa. Možno by bolo zaujímavé z vládcov spraviť politikov, inscenácia by mohla pôsobiť aktuálnejšie. (Nie tóga, ale oblek.)

Herecké výkony si netrúfam posudzovať jednotlivo, išlo o štylizované herectvo, ktoré bolo kompaktné a inscenácii určite pomáhalo.

Vidno, že režisérky a dramaturgičky - Paulína Belická a Zuzana Strnátová - majú cit pre poetické stvárnenie predlohy, avšak niekedy by neuškodila väčšia konkrétnosť. V každom prípade vzniklo dielo, ktorého výpoveď nie je ľahostajná a núti diváka zaujať postoj. Je správne, že je masa tak ľahko manipulovateľná? Prečo jednotlivec z ,,chóru” nemá väčšiu kompetenciu, ale len zodpovednosť?

Videl som vizuálne príťažlivú inscenáciu, ktorej obsah je v konečnom dôsledku v úzadí a sústredíme sa na obrazové divadlo, ktoré v nás vyvoláva nejakú emóciu. Som rád, že som bol účastný, prídem aj nabudúce.         

max sobek

iniciátor
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com