Trochu nestíham, tak bežím dolu do suterénu na Zochovej. Som tam správne, usudzujem, keď už zo schodov zbadám nedočkavú skupinu ľudí stojacich na chodbe. Pridávam sa k nim a na radu spolučakajúcej osoby sa predieram dopredu po lístok – na takéto udalosti sa rezervácie predsa nerobia. Dostávam na výber: prízemie alebo lóža? Skromne vyberám prízemie a dostávam lístok v podobe kusu kartónu. Ešte chvíľu čakáme. Keď dorazia aj poslední diváci, všetko sa začne prológom. Katarína Aulitisová uvádza predstavenie, z papiera číta posplietané slová, nezachytím to celé, no spomínala sa tam KAMUCHLÁŽ... Dvere sa otvárajú, spolu s nadšenou skupinkou odvážnych divákov dychtivo vchádzam do chodby lemovanej živými bustami – z bieleho plátna trčia nabielené ľudské hlavy hercov. Pomaly prechádzame popri nich. Každá vytrvalo opakuje svoj vlastný text: čo vravia je čudné, opäť je to však niečo s tou záhadnou KAMUCHLÁŽOU... Dostávame sa do ďalšej miestnosti, kde sa už bude konať zvyšok predstavenia. Každý si sadá na svoje miesto – kto má miesto v lóži, sedí na lavičke, my, čo sme volili prízemie, použijeme veľké kartónové lístky ako podložku na sedenie na zemi. Priestory v pivnici sú biele, okná dokorán otvorené, začíname.

Celé predstavenie prebieha bez slov, tie nahrádza skvelo ovládnutá mimika, významotvorné gestá a pohyby. Na hereckých výkonoch badať pohybové schopnosti na vysokej úrovni, ale aj hravosť, tvorivosť a chuť prekračovať hranice reálneho, normálneho. Pracuje sa, ako napovedá názov, s KAMUCHLÁŽOU, čo by sme mohli chápať ako spojenie kamufláže, machlenia (vo význame spontánneho čarbania?), miešania pojmov, akúsi koláž vystavanú z malých črepov každodennosti, v ktorých sa odráža realita v celej farebnej škále, je trochu pokrivená, no o to rozmanitejšia a zaujímavejšia. Slovo kamufláž podľa slovníka cudzích slov znamená „zakrývať niečo maskou“. V prípade tohto predstavenia by som skôr použila definíciu nasadiť niečomu masku – tvorcov viedla tendencia vytvárať masku, ktorá je akousi nadstavbou a núti nás vidieť pôvodnú tvár vecí v inom uhle.

Herecké výstupy sú striedané videozáznamami, projektovanými na jednej zo stien. Herci a herečky tretieho ročníka Katedry bábkarskej tvorby priestor nedivadla využívajú naozaj rôznorodo. Nepovšimnutá nezostane žiadna stena, dvere, radiátor, okná, ani potrubie. Napríklad, zjaví sa skupinka pripomínajúca duchov dávneho storočia, ktorí pomocou nápaditých zvukových efektov (ktoré vytvárajú sami herci) vnímajú a osvojujú si priestor (dlaňou napríklad olemujú okno a tomuto tvaru prisúdia zvuk), načo uznanlivo prikyvujú. V inom výstupe zapoja herci do svojej hry aj samotné okná, ktoré otvárajú, aby ich mohli hneď zabuchnúť, používajú ich ako pomyselné predmety či osoby, alebo ako prostriedok pre náhľad do iných svetov. V niekoľkých kratších sekvenciách, sólových, aj skupinových, herci interpretujú rôzne situácie zo života reálneho, ale aj metafyzického.

Samotné výstupy sa prelínajú aj s videozáznamami, v ktorých napríklad vidíme jedného z hercov opakovať svoju „etudu“ z pivnice (ako sa hodí na zem, na čo s absolútne serióznym výrazom vstáva, oprašuje sa a odchádza) v uliciach Bratislavy. Badáme tak presahy medzi touto „pivničnou“ realitou a ozajstným svetom. Okrem toho na videu zväčša sledujeme čudné, no zároveň smiešne postavy, ktoré majú namiesto hláv balóny a pohybujú sa v reálnom prostredí, v meste. Vtipne tak vyznieva „balónová hlava“ čítajúca noviny, nastupujúca do električky, či skupinka týchto bizarných postavičiek tancujúcich v podchode do hudby pouličných umelcov. V poslednom zázname postavám hlavy pri nešťastných náhodách praskajú... a prichádza na rad publikum. Štvrtá stena tu nikomu nič nehovorí a tvorcovia s divákmi vedome pracujú. Postavy z videa, ktoré zrazu stoja pred nami, bažia po nových hlavách... tentokrát je presah opačný – z videa k nám. Zvláštne veci sa teda dejú tu i tam, alebo vlastne neexistuje „tu“, ani „tam“ a je to proste iba jedno miesto a záleží na tom ako sa naň pozeráme? Tak tomu by sa oplatilo venovať nejednu myšlienku...

Ani jedna hlava nakoniec nie je odňatá (aj keď pokus bol..), hercom stačia odtlačky tvárí v alobale, ktoré im ochotne urobí niekoľko divákov. Postavy sú tak kompletné, ako je aj samotné predstavenie.

Kto nevidel, nech ľutuje a spytuje si svedomie, či to, čo robil v stredu 30. apríla o 16.00 naozaj stálo za premeškanie tak jedinečného diela a inšpiratívnej atmosféry!

Barbora Forkovičová                                                                                 

Predstavenie KAMUCHLÁŽ (Divadlo v nedivadle) vzniklo kolektívnou tvorbou hercov a herečiek tretieho ročníka Katedry bábkarskej tvorby, pod režijným vedením Kataríny Aulitisovej a v spolupráci so študentmi scénografie tretieho ročníka KBT, pod vedením Markéty Plachej.