Bratislava frankofónne alebo Čo sa zmenilo?

riportrozhovorExterný redaktor

Pri príležitosti Medzinárodného dňa frankofónie zorganizovala v dňoch 18. do 21. marca 2013 Katedra románskych jazykov a literatúr v spolupráci s Francúzskym inštitútom Bratislavský týždeň frankofónie. Milovníci „všetkého francúzskeho“ si tak v uliciach hlavného mesta mohli vychutnať krásu nielen samotného románskeho jazyka, ale i rôznych foriem francúzskej kultúry.

Týždeň frankofónie prebiehal na rôznych miestach Bratislavy. Hlavný program sa odohrával na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Mlynskej doline, kde bol každý deň od 10. hodiny pripravený program v podobe premietania krátkych francúzskych filmov. Sprevádzali ho aj ochutnávky skvelých palaciniek so slaným karamelom od Chez Amelie, ktoré pripravovali priamo pred vašimi očami a zároveň prezentácie o výrobe, histórií a kvalite čokolády. Súčasťou programu bol po celý čas informačný stánok Francúzskeho inštitútu a organizácie Campus France (informácie o štúdiu vo Francúzsku), kde ste v rámci ukážkovej hodiny francúzskeho inštitútu, mohli dostať aj základy francúzskeho jazyka.

Ďalším miestom, kde to žilo frankofónne (a kde to frankofónne žije stále!) bol samozrejme Francúzsky inštitút. Tu sa uskutočnila vernisáž výstavy fotografií s názvom „Dis -moi dix-moths“ (Moje najkrajšie vyznanie lásky). O pár hodín neskôr sa v divadle Arteatro, konalo frankofónne  predstavenie divadelného súboru „Ateliers francais“, kde študenti katedry románskych jazykov a literatúry s dôvtipom ukázali precíznosť a šarm samotného francúzskeho jazyka. Zaujímavou akciou v rámci týždňa frankofónie bola aj súťaž Spievam po francúzsky, ktorá prebiehala v KC Dunaj. Súťažiaci mohli spievať piesne súčasných francúzskych interpretov. Mesiac Frankofónie prebiehal tiež v Košiciach a Žiline, no v porovnaní s Bratislavou bol ich program, dlhší a zaujímavejší (keďže išlo o mesiac a nie len týždeň). Čo dodať, možno nabudúce aj Bratislava bude mať svoj Mesiac frankofónie!


Ako vnímajú samotnú frankofóniu a jej oslavy na Slovensku naše profesorky francúzštiny Mgr. Mária Vargová, a doc. Elena Flašková sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

1. Čo pre vás ako francúzsky hovoriaceho človeka znamená deň frankofónie, ako ho vnímate?

  • Elena Flašková: Predovšetkým si uvedomím, že francúzština sa neučí len vo Francúzsku, ale tých frankofónnych krajín je oveľa viac. V minulosti som sa tešila na filmový frankofónny festival, ktorý sa tento rok z finančných alebo z nejakých iných dôvodov nekonal. To bola tiež celkom slušná príležitosť pripomenúť si tento deň. Tento rok to bolo dosť veľké fiasko, v podstate sa tam nič veľké nedialo, robili to na prírodovedeckej fakulte a bolo to také veľmi amatérske. Mám pocit, že sa tomu nikto špeciálne nevenoval. Tohtoročný týždeň frankofónie bol dosť slabý. Ale možno ho vnímam tak len ja, možno som nevedela o všetkých akciách, ale mám z neho taký dojem.
  • Mária Vargová: Aktuálne k tomu nemôžem povedať nič. Všetko, čo môžem povedať o týždni frankofónie sa paradoxne viaže na moje spomienky.

2. Tak nám prezraďte niečo z vašich spomienok.

  • Mária Vargová: Ako študentka na romanistike som bola zvyknutá, že francúzština bola minoritným jazykom. Bolo nás málo, vždy sme sa všetci poznali. Keď prišiel týždeň frankofónie, francúzština sa naozaj zviditeľnila. Bola všade v meste, aj u nás na katedre sme robili výnimočné veci, ktoré sa inokedy nerobili - premietania, nacvičovali sme si rôzne pesničky pre našich profesorov... Bola to veľmi milá udalosť, pretože sa francúzština prejavila s celou svojou klišéovitou stereotypnou žoviálnosťou. A patril k tomu aj filmový festival, ktorý sa neviazal len k tomuto dňu, kde boli premietania, prednášky, kultúrne aktivity, na ktoré sa oplatilo zobrať aj študentov. Tohto roku som videla krásny plagát o akciách, ktoré organizuje francúzsky inštitút, bola som nadšená, keď som videla aké rôzne možnosti sú, len keď som sa podrobnejšie pýtala či tá a tá akcia stojí za to, dostala som rozpačité odpovede.

3. Navštívili ste aj niektoré konkrétne podujatia, ktoré ponúkal bratislavský program?  

  • Mária Vargová: Počula som, že veľmi dobrá z tohto ročníka bola súťaž Spievam po francúzsky. Na tú som aj chcela ísť, ale bolo to v takom neobvyklom čase – v pracovný deň o dvanástej hodine, čo bolo pre mňa nemožné stihnúť.
  • Elena Flašková: Ja som sa so študentmi vybrala na dokument La France bouge (Francúzsko sa hýbe). Mysleli sme si, že tam bude nejaké premietanie mimoriadne zaujímavého dokumentu, v ktorom sa dozvieme nejaké novinky z Francúzska. Prišli sme tam (bolo to vo foyeri prírodovedeckej fakulty) a napokon to bolo len také premietanie, ako keď si mi premietame v škole cez data projektor. Okrem mojej študentky tam nikto nebol. No bola som z toho mimoriadne sklamaná. Odradilo ma to natoľko, že som potom už ani nepátrala po ďalších programoch.

4. A čo pozoruhodná výstava Dis moi, dix-mots vo Francúzskom inštitúte?

  • Mária Vargová: Ja som ju navštívila. Bola veľmi milá a musím povedať, že brožúrka, na ktorej základe tú výstavu robili, sa mi tiež veľmi páčila. Vydalo ju ministerstvo kultúry Francúzska a zjavne dosť dopredu, aby sa dostala do škôl, kde sa učí francúzština. To bol pre mňa veľmi pekný estetický počin.
  • Elena Flašková: Ja som takú brožúrku nezohnala, kde si to ty zohnala?
  • Mária Vargová: Vo Francúzskom inštitúte ich mali zvyšné.
  • Elena Flašková: Aha zvyšné... Ja mám stále pocit, že teraz už veľmi málo vysielajú signály von. Kto tam zablúdi, na vrátnici si poberie nejaké brožúrky, ale kto tam nezablúdi, a kto netuší, že za tými žalúziami sa skrýva Francúzsky inštitút, tak sa to ani nedozvie. Majú veľmi málo kontaktu s verejnosťou.
  • Mária Vargová: To je pravda. Jediný taký zvláštny kontakt s verejnosťou majú 12. júla (oslava Dobytia Bastily), ktorý sa už neobmedzuje len na recepciu pozvaných hostí, ale aj na centrum mesta, ktoré okupuje francúzska kultúra. Vtedy sú tam zaujímavé skupiny, je to umelecké, rozmanité, kulinárske... Ale to je naozaj len v ten jeden deň, uprostred prázdnin, takže zásah verejnosti je mizivý.
  • Elena Flašková: Nostalgické spomienky... ja mám ešte nostalgickejšie, keďže som staršia. Pamätám si, ako sa otváral Francúzsky inštitút, samozrejme vtedy to boli iné časy, iný entuziazmus, aj oni boli voči nám ústretovejší. Boli to nádherné časy, pretože vďaka francúzskemu inštitútu sme mohli vidieť veci, ktoré napríklad ani mnoho Francúzov počas svojho života nevidelo. A my sme naozaj mali možnosť vidieť špičkové umenie, tanečníkov, mali sme k dispozícií úžasnú francúzsku knižnicu a mediatéku. Robilo sa tu veľké množstvo výborných podujatí, no bohužiaľ už to tak nie je.

5. Prečo si myslíte, že je to tak?

  • Elena Flašková: To nie je len u nás. Majú pocit, že Európa je natoľko otvorená, že keď chceme ísť za francúzskou kultúrou, tak máme za ňou vycestovať. Ale nemajú celkom pravdu, lebo ju treba udržiavať aj tu. Ja to vidím aj na študentoch, tým že ten Francúzsky inštitút už nie je tým, čím bol, je to cítiť aj na tom, že tam chodí menej francúzštinárov a aj s oveľa nižšou znalosťou francúzštiny.
  • Mária Vargová: To je jedna vec. Keď sem aj študenti prídu, snažíme sa ich nielen tu na škole učiť po francúzsky, ale dostať ich aj do Francúzskeho inštitútu. Problém ale nesúvisí s peniazmi. Skôr si myslím, že francúzska kultúra sa akoby uzatvárala do seba a to fyzicky vidieť aj na inštitúte. Všetky služby pre verejnosť sa čoraz väčšmi sťahujú do zadnej časti budovy. Pred tým to bolo tak, že keď niekto vošiel do inštitútu, tak ho privítal milý frankofónny študent, ktorý mal snahu aj rozprávať po francúzsky. Knižnica bola otvorená pre verejnosť naozaj v tom zmysle, že bola hneď na začiatku, a samozrejme to bola hneď iná atmosféra. Lebo teraz študent, ktorý je hanblivý síce vstúpi do jednej krásnej budovy, no z tej budovy musí prejsť ponurou vrátnicou, tam musí povedať kam ide, potom vojde do dvorčeka a potom sa malou chodbičkou presunie do mediatéky. To sú síce malé veci, no ťažšie vojde človek do priestoru, ktorý je pre neho neznámy a musí chodiť uličkami, ako keď vojde do krásnych svetlých dverí, do priestoru, kde sú časopisy a iné zaujímavé veci.
  • Elena Flašková: Okrem toho tam vždy boli krásne výklady, cez ktoré sa dalo  vidieť dnu – že sa tam dá sedieť a podobne. Dokonca ľudia, ktorí nič nemali s francúzštinou, tam nazerali a následne vošli dnu, lebo videli ľudí, ktorí si tam čítajú časopisy, a počúvala sa tam hudba...každého to zaujímalo. Teraz je ten priestor „zabednený“. Urobili tam kancelárie a tým sa odrezali od verejnosti. A to je veľká škoda.

Za rozhovor ďakuje Nora Nagyová (3. roč. Bc. Teória a kritika divadelného umenia)

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com