Čerstvý vánok v priestoroch VŠMU

Rastislav Ballekinterviewdivadlo

Vo štvrtok 20.10.2016 sa uskutočnila na pôde VŠMU prednáška režiséra Rastislava Balleka. Prezentoval úvahy Dohnányho, Tolstého, či Orwella, ktorí odsudzovali, či velebili najväčšieho svetového dramatika Williama Shakespeara. Neskôr sa vo výklade venoval aj prezentácii a skúmaniu diela Vladár od Machiavelliho, či inscenáciám Hollyroth, či Mojmír II. alebo Súmrak ríše od Klimáčka.

Z pohľadu praktického divadelníka, ako aj teoretika bolo Ballekovo rozprávanie hutné a poučné. Fakty, ktoré poslucháčom prinášal, boli dôkazom veľkej sčítanosti prednášajúceho a dlhých hodín strávených bádaním.

Jeho cieľom, ako to sám to neskôr v rozhovore priznal, bolo sprístupniť a otvoriť Shakespearovo dielo novým výkladom. Osobne vraj Shakespeara vnímal ako doslova „nudného autora“. Až neskôr objavil divadelnú silu, ktorú jeho texty ponúkajú.

Bol som príjemne prekvapený z konfrontácie s pánom Ballekom. Jeho prejav bol inteligentný, rázny, no ľudský. Študentom ponúkol nové informácie, než aké majú možnosť vypočuť si na bežných prednáškach. Neviem, či je to tým, že tento režisér vyhral pred rokom ocenenie DOSKY, alebo to bolo iba z povinnosti, no prednášku navštívilo na pomery VŠMU naozaj rekordné množstvo poslucháčov. Niektorí dokonca zostali až do konca.

Nasleduje krátky rozhovor s pánom Ballekom o jeho tvorbe, ako aj o porovnaní českej a slovenskej diváckej a inteligenčnej platformy.

 

Prihliadnuc na dramaturgické okruhy, z ktorých ste pravidelnejšie vychádzali, ma zaujalo, že vo svojej režijno-dramaturgickej tvorbe sa nechávate inšpirovať slovenskými autormi, ktorí v povedomí diváka nie sú príliš známi. Mám na mysli práve spisovateľov 19. storočia – napr. Vajanského, Hollého, Royovú. V čom sú pre Vás atraktívni a prečo ich preferujete oproti iným ostrieľaným slovenským autorom 20. storočia, ktorých tvorba je tvárnejšia a divadelne vyspelejšia - ako Stodola, či Barč-Ivan, alebo aj prozaici – Švantner, Chrobák?

Tvorba slovenských autorov 19. storočia ma zaujíma najmä preto, že vznikala vo vzrušujúcej etape histórie – vo fáze zrodu národnej literatúry. Pri tvorbe Švantnera nemám úplne pocit, že by bolo potrebné jeho témy rozpitvávať v divadle. Niežeby som to odsudzoval, no po prečítaní diela človek nemá pocit, že ho na tom niečo znepokojuje. Silou divadla je, že to, čo znepokojuje tvorcu môže sám preniesť na divákov. Ťažko sa totiž inscenuje niečo, čo vás neznepokojuje. Aj keď forma daných autorov, ktorých tvorbu a úvahy som inscenoval, bola niekedy neobrúsená a ťažko tvarovateľná, mal som z čoho vychádzať, pretože ich obsah bol vždy v niečom rušivý. Neskorší dramatici sú poučený Čechovom, či Ibsenom. Ich forma je preto uhladenejšia, čiže  menej znepokojujúca.

Treba však povedať, že medzi Vašimi réžiami sú aj mnohé inscenácie klasických titulov, spomeňme napríklad Ibsenovu Noru v ND Brno, Aischylovu Oresteiu v SND, Ionescovho Nosorožca v DAD, či Molièrovho Dona Juana v ND Brno. Nakoľko autorsky pristupujete práve k obsahu a k forme textu, ktorá je pre Vás dôležitá?

Nejde mi o precízne zobrazenie, či uveriteľnosť. Z dobového pohľadu, trebárs v časoch Ibsena bolo lineárne rozprávanie deja s úvodom, jadrom a záverom tým najrýchlejším rozprávaním, ktoré mohol divák zažiť. Keď dnešný divák nezažije okamžitý skratkovitý prienik do témy, tak ho nemusí rozvíjajúci sa dej zaujať, nemusí mu byť blízky. Snažím sa preto zásadným a jednoduchým spôsobom umožniť, aby divák nevnímal len lineárne, ale aby sa točil dokola, až pokým nepríde k videniu iných svetov, čo je práve dispozíciou divadla.

 

Spomenul som inscenácie, ktoré ste vytvorili na javiskách v Česku. Cítite medzi našim divadelným prostredím, či zázemím ako inscenátor rozdiel, ktorý Vás motivuje tvoriť, či už na jednej alebo na druhej strane hraníc?

Všetko, čo sa v  našom kontexte nepovažuje za mainstream, je automaticky prezentované ako avantgarda (v pejoratívnom zafarbení s úškrnom a nadvihnutím obočia). Príkladom je Blaho Uhlár so svojim divadlom Stoka. To, čo je mainstream v ČR, je u nás stále okrajová avantgarda. Takže hoci sú naše divadelné kultúry veľmi podobné, je možné, aby napríklad v Brne vznikol Provázek (Divadlo Husa na provázku bolo založené v roku 1967– pozn. autora) a rovnako je možné, aby malo takéto divadlo inštitucionálnu podobu. Inými príkladmi sú aj Divadlo na Zábradlí, či režisér Petr Lébl, ktorý narozdiel od Uhlára nebol radený na okraj divadelného kontextu, ako príklad undergroudu, či atrakcie bez akýchkoľvek prostriedkov na rozvoj svojej poetiky. Každý „exot“ v českom prostredí dostal svoju nezávislosť a rebéliou zmiernil možnosť pôsobiť v mainstreame – uveďme napríklad Jana Nebeského (bývalý režisér Divadla Komedie v Prahe, dnes pedagóg na Katedre činoherného divadla DAMU – pozn. autora), či Daniel Špinar (umelecký riaditeľ Činohry Národního divadla v Prahe – pozn. autora). Ich poetiky tak ovplyvňujú mainstream, a tým aj vnímanie a nároky diváka.

Prešli ste mnohými divadlami. Ktoré vnímate ako svoje domáce,  kde máte pocit, že najviac rozvíjate vlastnú poetiku?

Určite divadlo Aréna. Nikdy tu nebol problém so škandalóznosťou spracovávanej témy a ako tvorca som mal plnú podporu, či už projekt skončil úspechom  alebo krachom. Keby nebolo Arény, bolo by na Slovensku smutnejšie.

Posledná otázka – priznám sa, gýčová, ako spomínate na štúdium na VŠMU?

To je ťažká otázka. (ticho) Môžete dať do zátvorky, že „vyhýbavá odpoveď“.

Za rozhovor ďakuje Pavol Viecha 

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com