Čo (ne)prezradil hlavný program Divadelnej Nitry

Katarína Cvečková

Festivalu Divadelná Nitra sa za dvadsať rokov fungovania podarilo vytvoriť platformu medzinárodnej divadelnej výmeny. Rok čo rok úspešne spája tradičné s alternatívnym, významných divadelníkov i nových perspektívnych tvorcov. A práve tento ročník mal byť oslavou výročia i pomyselným nahliadnutím do minulosti. Mal priniesť spytovanie svedomia, odhaľovanie i skrývanie rokmi zakonzervovaných a zavarených tajomstiev.

Hlavný program sa niesol v rovnakých motívoch a riaditeľka festivalu Darina Kárová, v úspešne rozbehnutej kampani sľubovala návraty veľkých mien a neobyčajné divadelné zážitky. Nakoľko však obsahy konzerv a zaváraninových pohárov naplnili očakávania „konzumentov“? Na mieste je tu i otázka, kto vlastne tvorí „konzumentov“, resp. publikum Divadelnej Nitry? Jednou z devíz festivalu bola jeho schopnosť osloviť odbornú divadelnú verejnosť i bežného diváka. Naplniť však očakávania všetkých je, ako sa zdá, z roka na rok ťažšie.

Výber zo zahraničných zaváranín

Veľkým očakávaním festivalu malo byť Moskovské divadlo mladého diváka s inscenáciou Médea. Režisér Kama Ginkas vytvoril spojením textov Senecu, Jeana Anouilha a básní Josifa Brodského, intímny príbeh vzťahu ženy a muža. Pohľad upriamil nielen na samotnú Médeu, ale v novom svetle ukázal aj Iásona, ktorý v hereckom podaní Igora Gordina zrazu nevyvolával u diváka nenávisť, ale skôr ľútosť a súcit. Režisérovi sa podarilo vymaniť z archetypu ženy – trpiteľky a pomstiteľky, naďalej však zachoval veľmi dôležitý motív živočíšnosti, ktorý sa stával v predstavení ústredným. Médea ako predstaviteľka barbarského, necivilizovaného sveta, sa pohybovala na hranici racionality a pudovosti, až napokon jej jedinou možnosťou na vykúpenie sa stal akt pomsty a následný „katarzný vzlet do výšok“.  Celé predstavenie (vrátane scénografie) oscilovalo medzi reálnym a abstraktným, medzi súčasným a antickým. Režisér sa svojou koncepciou nepriamo vysmieval zo žánru tragédie, čím istým spôsobom umocňoval jej pôsobenie na diváka. Režijnú koncepciu dopĺňala, azda miestami i prevyšovala, sugestívna a autentická Jekaterina Karpušina (ako Médea). Herečka sa pohybovala na tenkej čiare medzi expresivitou a intimitou a - i vďaka precíznej práci s hlasom – udržiavala rytmus predstavenia a postupne budovala charakter postavy. Ginkasova Médea bola nielen tragédiou veľkej lásky, ale tragédiou samotného bytia v spojení s banalitou ľudského života. Pre niekoho spojenie, ktoré umocňuje tragický pocit z predstavenia, možno prináša až katarziu. Pre iného, práve naopak, zostáva len pocit akejsi banality či prázdna, spojený s dobrým herectvom…

Výrazné herectvo sa stalo ústredným aj v predstavení Na dne, Mestského divadla Viľňus z Litvy. Režisér Oskaras Koršunovas použil text z Gorkého rovnomennej hry, aby vytvoril inscenáciu o samotnom „dne“ ľudskej duše. O krajnostiach ľudskej psychiky, spolupatričnosti a schopnosti načúvať. Jeden podlhovastý stôl a za ním ľudia – každý so svojim vlastným príbehom, so svojou bolesťou. Sugestívne, avšak nie expresívne herectvo (ako v prípade Médei), udržiava diváka v neustálom napätí a stiera hranice medzi javiskom a hľadiskom. Režisér nevyužil kompletný Gorkého text, ale cielene vybral jednotlivé scény. Absentujúci príbeh a nie príliš jasné vzťahy medzi postavami však neprekážali, skôr umocňovali silu autentického zážitku a pocitu z predstavenia.

Asi najexperimentálnejším predstavením tohtoročného programu Divadelnej Nitry bolo Void story (Prázdny príbeh). Projekt oscilujúci medzi divadlom, rozhlasovou hrou, filmom a komiksom, je autorským počinom britskej divadelnej skupiny Forced Entertainment. Zaujímavo spracovaná videoprojekcia, čierny humor, prítomnosť hercov, resp. narátorov a ich precízna práca nielen s hlasom, ale i s mimikou, vytvárali akúsi virtuálnu atmosféru. Divák dostával celkom absurdný a zábavný obraz apokalypsy, či blízkej budúcnosti a sledoval sériu nepríjemných (sci-fi až hororových) udalostí. Forced Entertainment tak vytvorili čosi menej a zároveň čosi viac ako divadlo. Príznačný názov vskutku vyjadruje i myšlienku inscenácie: je celkom jedno, o čom príbeh je alebo ako skončí. Dôležitá je forma a pocit deštrukcie.

České Divadlo Komedie je známe svojimi progresívnymi inscenáciami. Výnimkou nebol ani Weissenstein, inscenácia zobrazujúca reálnu postavu pražských dejín, spracovanú v diele expresionistického autora Johannesa Urzidila. Prekvapivým a efektným scénickým riešením bola trojica hercov s namaskovanými obrovskými hlavami predstavujúca Weissensteina. Každý iný a predsa jeden. Hercom (Jiří Černý, Martin Finger, Stanislav Majer) sa podarilo s postavou natoľko stotožniť, že divák považoval za samozrejmosť, keď na javisku nestál jeden, ale traja Weissensteinovia. Každý z nás má niekedy pocit, že v jeho tele prebýva viacej osobností a občas sami seba prekvapujeme tým, čo urobíme alebo povieme, a Weissenstein s takým pocitom prežil celý život. Herci dokázali  svojím citlivým herectvom navodiť emocionálne nabitú atmosféru, ktorú umocňovali živé spevácke vstupy Jany Šrajerovej Vébrovej a práca so svetlom na scéne. Režisér David Jařab vytvoril poetický obraz citlivého intelektuála, pohybujúceho sa v dvoch póloch lásky, postupne zničeného pocitom nešťastia a viny.

Slovenské zaváraniny

Slovenskú sekciu hlavného programu mal tento rok na starosti jediný kurátor – divadelník Rastislav Ballek. Výber bol podľa jeho slov subjektívny a zameraný najmä na zaujímavé produkcie a slobodné režijné koncepcie. V tomto prípade išlo o štvoricu v rámci slovenskej scény nekonvenčných inscenácií: Absolvent (Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra), Kuchyňa (Divadlo Andreja Bagara, Nitra), Kubo (remake) (Komorné divadlo, Martin) a Napichovači a lízači (Divadlo SKrat, Bratislava).

Zaujímavý pohľad na súčasné slovenské divadlo priniesla martinská inscenácia Kubo (remake) v réžií Doda Gombára. Netradičné spracovanie Hollého Kuba, doplnené o príbeh samotných hercov. Posledná skúška a jeden ročník konzervatória s túžbou vrátiť sa po 15 rokoch na dosky divadla. Kubo (remake) tak dopĺňa režisérovu líniu inscenácií zobrazujúcich isté fázy divadelného procesu. Divadlo v divadle a príbeh v príbehu umocňovali pocit rozkladu medziľudských vzťahov a akýchkoľvek morálnych a etických zásad. Svet ako králikáreň, v ktorej sa ľudia menia na zvieratká ovládané pudmi a túžbou po uspokojení základných potrieb. Premyslená režijná koncepcia ponúkala stále nové a nové interpretácie a bola doplnená presným a disciplinovaným herectvom, striedajúcim štylizáciu s expresivitou a civilnosťou. Predstavenie Kubo (remake) prinieslo všetko: dvojitý dej, detailné výtvarné riešenie, presné herectvo, prácu s bábkou i Radiohead. Niekedy je však menej možno viac… Inscenácii sa však nedá uprieť jej špecifickosť a progresívny prístup režiséra Doda Gombára.

Inscenácia Kuchyňa v réžií Zoltána Balázsa mala ambíciu zaujať neobyčajnou výtvarnou zložkou a svojským režijným zámerom. (pozn. red.: Výtvarník Peter Polgár si za svoje netradičné scénické i kostýmové riešenie vyslúžil ocenenie DOSky 2011) Okrúhlu scénu tvoril biely piesok a zhora visiace činelové platne. Kuchyňa bola zobrazená ako uzavretá komunita ľudí a ich vzťahov, závislá na rozdelení práce a povinností. Ale i kruh ako stredobod všetkého, kuchyňa ako celý svet. Avšak vzhľadom na nevyrovnané a vo väčšine prípadov nezvládnuté herecké prevedenie nitrianskeho súboru, predstavenie strácalo rytmus a divákovi unikali i mnohé interpretácie a symboly. Multikultúrnosť postáv bola takmer nepatrná a herci menili premyslenú scénografiu na pieskovisko. Miesto estetického zážitku z neobyčajnej scénografie a režijnej koncepcie divákom tak zostal iba akýsi pocit chaosu a zmätku.

Nezávislú divadelnú scénu zastupovalo Divadlo SKrat so svojimi Napichovačmi a lízačmi. Inscenácia, ktorá prostredníctvom jednotlivých viac či menej humorných scén a mikropríbehov, rieši problematiku a tzv. „boom“ manažmentu firiem a „tímbildingu“. Tvorcovia pracujú aj s premyslenou videoprojekciou, ktorá je jednou z aktuálnych čŕt tvorby Divadla SKrat. Aj keď motívmi inscenácia celkom nezapadala do dramaturgie hlavného programu, ako sa vyjadrila hosťujúca členka súboru (a členka štábu DN) Romana Maliti, „podpora takýchto súborov, sledovanie ich tvorby a prezentácia na medzinárodnej platforme by mali patriť medzi priority tohto festivalu“.

Paranoidný záver

Festival pomyselne uzatvárala svojská inscenácia Paranoja, francúzskeho Théâtre des Lucioles. Zvláštny až nelogický sci-fi príbeh s prvkami telenovely a hororu. Štvorica hercov ako skupinka bizarných ľudí má za úlohu vymyslieť fiktívny príbeh, ktorý sledujeme aj prostredníctvom videoprojekcie. Krimi story o plastických operáciách a súťaži krásy, ktorej ústrednou hrdinkou je ešte bizarnejšia Brenda. Tvorcovia skúšali hranice vkusu a chápania divákov, využívaním estetiky hnusu a absurdnosti námetu. Súčasťou predstavenia bola teda i zaujímavo komponovaná videoprojekcia, ktorá však nedokázala prevýšiť problematickú predlohu, nevyrovnané herectvo a množstvo zdĺhavých scén. Sami tvorcovia (režisérska dvojica Marcial Di Fonzo Bo a Elise Vigier) sa priznávajú, že hra argentínskeho autora Rafaela Spregelburda je istým spôsobom neinscenovateľná, ale práve kvôli tomu inscenácia vyvolávala vopred zvedavosť a isté očakávania. Záver predstavenia bol otázny, napriek všetkému však zaujímavo výpovedný – svet ako spleť rôznych fikcií a príbehov, ktoré sú od seba navzájom závislé. A kto je vlastne prvým autorom? Skupinka ľudí, ktorí si vymysleli Brendu, alebo si Brenda vymyslela ich? A kto si vymyslel nás? Najprogresívnejšie očakávania však napokon prinášajú najväčšie sklamania. Paranoidný záver v znamení divadelného spánku či predčasného odchodu…

Štandardy zostali zachované, avšak „narodeninové“ ani žiadne iné prekvapenia sa nakoniec nekonali. Keď zoberieme do úvahy medzinárodný charakter Divadelnej Nitry, musíme v inscenáciách pripustiť i existenciu odlišných spoločenských a kultúrnych kontextov a súvislostí. A preto napriek tomu, že niektoré tohtoročné „zaváraniny“ nepatrili medzi najlepšie v histórií festivalu, svojím spôsobom nám každá z inscenácií ponúkla nové pohľady, interpretácie a inšpirácie….

Katarína Cvečková

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com