Divák sa občas v divadle upriami na nejaký detail. Hereckú emóciu, od ktorej nedokáže odtrhnúť oči, výrazný kus extravagantného kostýmu alebo naleštenú plešinu pána z prvého radu. Už chvíľková nepozornosť však môže predstavovať veľké nebezpečenstvo. Publiku tak môže ľahko ujsť niečo, čo je pre vývoj deja nesmierne dôležité. Zaujímavý dejový zvrat, kľúčová myšlienka hry, prípadne maličkosť, ktorá dala hre názov.

Veď čo ak sa napríklad návštevník divadla zadíva na dekolt Treplevovej Niny práve vo chvíli, keď jej on prinesie k nohám mŕtvu čajku? Čajka je odovzdaná, Nina bezradná a podstata Čechovovej hry je zrazu fuč. Na konci môže divák len trúfalo hádať, prečo sa to predstavenie vlastne volalo Čajka a či to malo niečo spoločné s Čajkovským, prípadne kto mal byť akože tá neustále spomínaná „čaja“. Nina Zariečna, stará Arkadinová či nebodaj sám Trigorin?

Alebo! Čo ak miesto Hamletovho existenciálneho monológu sleduje divák dieru po prasknutom gombíku na kostýme, ktorý ešte nedávno hercovi tak skvelo pasoval? Hypnotizuje hercovo vypuklé brucho a miesto Hamletovho utrpenia, rieši v hlave jeho stravovacie návyky, prípadne denný režim a neskoré večere. Navyše takýto detail si môže dovyberať svoju daň ešte aj po skončení predstavenia. Je pár minút po premiére, divák si spokojne užíva možnosti recepcie a z ničoho nič – hlas podvedomia mu zakáže nakladať z chutných preplnených mís. Jedna drobná spomienka na herca,  jeho prasknutý gombík a vykúkajúci pupok (a to aj vtedy, keď nie je veľmi veľký) a je po špáse. Miesto katarzie sa dostaví katastrofa, namiesto hĺbavého premýšľania výčitky svedomia a recepcia sa rázom mení na redukčnú diétu.

Bohužiaľ, príkladov je ešte viac. Len si to predstavme. Divák sleduje antickú tragédiu a sústredí sa na antické fátum, ktoré postupne zapletá nitky krvismilného konfliktu. Jeho vnímavý zrak však nečakane odhalí nedostatočne ukrytého šepkára, ktorý riadok za riadkom diktuje hlavnému hrdinovi jeho osud. Spočiatku to veľmi nevadí, divák ďalej sleduje zložitú drámu a prežíva s postavami ich bolestivý údel. Ak však šepkár rýchlo nezmizne, divácky pohľad opäť a s chuťou vyhľadá svoj nový oporný bod a neodtrhne sa od neho až do konca. Osud sa naplní, herec majstrovsky odohrá kľúčový monológ plný mučivej bolesti, no pre diváka viac neexistuje. Počas klaňačky mu samozrejme všetci poslušne zatlieskajú, dokonca sa aj široko usmievajú (napriek tomu, že to po tragédii nemusí byť namieste), ale myslia už len na šepkára a jeho zelený štrikovaný sveter. Neskôr, keď kráčajú po schodoch divadla, nemajú hlavy plné útrap, pádov, zlyhaní a katarzie. Pred očami vidia iba obraz šepkára, ktorý by im diktoval život. Vybavia si antické fátum s  ústami a textom v ruke, ktoré im povie, čo si majú ráno obliecť, čo si dopriať na obed, prípadne nadiktuje ako zo šéfa vymámiť vyšší plat. Predstava ich pobaví, možno aj pookrejú a domov sa vezú s lepšou náladou, no na tragédiu, herca či režiséra si viac nespomenú.

Nedá sa zrátať koľko iných, menších či väčších detailov dokáže naštrbiť, dokonca zničiť divácku pozornosť. Sú to tisícky drobností, ktoré môžu zruinovať aj dokonalý divadelný gesamtkunstwerk. Veď stačí detail a hneď sa nájde nejaký kritik čo napíše: „Nepodarok! Herec mal čiapku červenú a červená je znakom agresie. Keďže bol herec dobrák, mal mať čiapku modrú. Keby mal herec modrý aspoň šál, dalo by sa možno baviť o majstrovskom diele. Podotýkam možno! Na recepcii boli totiž len dva druhy chlebíčkov. A to sa skrátka ľahko odpustiť nedá!“

Milo Juráni (Teória a kritika divadelného umenia, 3. Bc.)