Deväťdesiat rokov zberu ochotníckych plodov

Milo Juráni

Bez divadla ochotníckeho, by dnes to profesionálne možno ani neexistovalo. Samozrejme, ide o odvážne tvrdenie, ale ak sa pozrieme na hypotetické Slovensko bez ochotníkov, no podľa historickej skutočnosti plné politických a spoločenských zmien, kto vie či by sa vôbec na vznik profesionálneho divadla našiel čas. Bez Scénickej žatvy by dnes nebolo ochotnícke divadlo. Aj toto tvrdenie je odvážne a minimálne rovnako zavádzajúce ako to predošlé. Predsa je však možné postaviť ich vedľa seba. Ochotnícke divadlo naštartovalo divadelný vývoj na Slovensku a súťažná prehliadka toho najlepšieho z ochotníckeho divadla realizovaná v Martine, tradíciu ochotníctva naďalej udržuje. Stará sa o jeho kontinuitu a každoročne motivuje amatérskych divadelníkov vytvárať diela, ktoré sa budú divadlu profesionálnemu podobať v čo najvyššej možnej miere.

Ochutnávka úrody

Spomínaná dlhovekosť martinského festivalu, ktorá sa nedá porovnať so žiadnou akciou podobného druhu v Európe, však nie je žiadnou zárukou pokračovania. Bez tímu organizátorov z Národného osvetového centra (spomedzi mnohých menujem Michala Ditteho) ochotných obetovať myšlienke každým rokom nejakú tú stresovú bunku navyše, by zrejme Scénická žatva zmizla z divadiel rýchlejšie ako steblo pšenice pod kombajnom. Za všetko hovorí už samotný podtitul festivalu: „Deväťdesiat? A čo!“ Predsa len, v povedomí niektorých nezainteresovaných je Scénická žatva vnímaná ako „meeting point“, na ktorom sa hŕstka amatérov oddáva folklórnemu divadlu v krojoch a navyše s malými valaškami. Ten, kto však za snahou ochotníkov vidí len nezdarilé prejavy insitného rázu je na veľkom omyle. Inscenácie na Scénickej žatve majú síce každoročne kolísavú kvalitu, v ročníku deväťdesiatom (a teda prudko jubilejnom), sa tu ale stretli súbory, ktoré zaujali po všetkých divadelných stránkach. Videli sme odvážnu dramaturgiu, kreatívne režijné vedenie, ale aj herecké výkony, ktoré hraničili s profesionalitou. To všetko za päť dní, bez prekročenia hranice mesta Martin a navyše v špecifickej festivalovej atmosfére. Práve tú sprostredkujú (samozrejme okrem divadelných výkonov) hudobne ladené večery v prístreší festivalového stanu, ktorý noc čo noc otvára svoje brány pre dav nadšených ochotníkov a návštevníkov.

Zábava a sprievodný program k deväťdesiatemu výročiu, ktoré slávnostne otvárala site specific performancia na tému oživenia histórie „žatvy“ sú samozrejme dôležitými prvkami festivalu. U autora článku však dostali prednosť samotné inscenácie. Poďme nahliadnuť, čo sa počas tohtoročnej divadelnej sezóny u ochotníkov urodilo a čo bolo možné v auguste s chuťou zožať.

Dramaturgické „chilli“

Prvé, čo na tohtoročnej prehliadke udrelo do očí a čo stojí za ocenenie aj v kontexte profesionálneho divadla bol dramaturgický výber predlôh u väčšiny inscenácii. Súbory priniesli zaujímavú štipľavú zmes súčasných, nedávno či dávno minulých, zahraničných aj slovenských textov. Neobmedzovali sa pritom len na tie dramatické, ale pracovali aj s dramatizáciami či dokonca divadlom poézie. Tento súhrn by sám o sebe nebol prekvapivý, veď ide o súbory z celého Slovenska. Čo však prekvapí sú konkrétne tituly, v ktorých ochotníci svoje sily skutočne nešetrili. : Na „žatve“ sa vďaka tomu uskutočnila Slovenská premiéra stále kontroverznej Psychózy od Sarah Kane v podaní súboru Zasesmelendve z Nitry. Elvíru „nedivadelníka“ a právnika Fazekasa priniesol súbor ÉS! z Novej Stráže, a pod drobnohľad sa tak dostal sociálno-spoločenský aspekt a problematika existencie jednej rómskej rodiny. Autorský námet v pohybovom divadle s názvom Čas predstavil DDS Prvosienka zo Zákamenného, ktorý pútavým performatívnym spôsobom, aj keď možno v príliš abstraktnej rovine, nazeral na globálne problémy sveta. Dramaturgickou výzvou bol aj Koltésov Boj Černocha so psami v naštudovaní divadla Gasparego z Liptovského Mikuláša, poskytujúci zaujímavý africký exkurz s veľmi ťaživou atmosférou, kde sa do opozície dostáva domorodec a civilizovaný človek bez toho aby nakoniec bolo jasné, kto je väčším divochom.

Réžia upečená do „zlatova“

Že na ochotníckom políčku sa dá zasiať naozaj dobre, potvrdila aj réžia a súbory túto sezónu ponúkli naozaj chrumkavo upečenú kôrku. Pri Zakuťanskej Štuchni ma!, čo je v kontexte súčasnosti zaujímavý text, z istej časti zložený z facebookových statusov (prišli s ním DDS Zarambarimburáci z Prešova), siahla réžisérka Mária Kuderjava po hravej a nápaditej forme. Dievčatá – herečky, poprepájané jednotlivými externými súčiastkami počítača, tvorili akúsi javiskovú sociálnu sieť. Tento princíp vydržal funkčný značnú časť inscenácie a ukázal sa ako vtipný, poskytujúci priestor pre mnohé javiskové gagy.

Snehulienka v réžii Jozefa Kolejáka (mimochodom prednášajúceho aj na VŠMU), ktorý zveril svoje služby súboru „M“ z Púchova, bola režijným exkurzom k odkazu moderných režisérov. Hororová atmosféra budovaná hneď od počiatku okolo Matky, Macochy a Snehulienky, sa tu stretla s ľudovosťou Trpaslíkov a viedla k vzniku silných výtvarných obrazov. Efektne ich zavŕšil obraz záverečný so zomierajúcimi trpaslíkmi, ktorým sa krompáče zmenili na cintorínske kríže. Skrátka jednoduchý recept  ako Snehulienku „upiecť“ nanovo a ponúknuť deťom (i dospelým) jej modernú divadelnú „cover“ verziu.

Autorskou improvizáciou vytvorený Tím Biľding, režijne zastrešený Zuzanou Ferenczovou v spolupráci s divadlom Pictus z Rimavskej soboty, priniesol divadelne netradičný (aj keď nie neobjavený) systém, v ktorom sa diváci stali bezprostrednými účastníkmi inscenácie. Sediaci v kruhu presvetlenej miestnosti sa mohli voľne zapájať, interaktívne reagovať a vstupovať do jednotlivých hereckých výstupov. Herci, najmä Stanislava Pazmányová a Marcel Laczko, predviedli vo svojom civilnom, hereckom prejave archetypálne postavy zamestnancov. Zo vzájomnej opozície postáv často vznikali konflikty, ktoré dráždili emócie divákov a viedli ich k verbálnym zásahom do predstavenia. Improvizačné časti herci ustáli a preto možno konštatovať, že tento experiment pre diváckych „gurmánov“ bol svojou formou nápaditý, aj keď možno pokrivkával v konkrétnej výpovedi.

Boj černocha so psami, ktorý má na svedomí režisér „profesionál“ Ján Hanzel Mikuš, ponúkol veľmi čistú a skúsenú réžijnú výpoveď. Inscenácia sa niesla v ponurej, temnej africkej atmosfére. Diváci sedeli na javisku nasmerovaní do vyprázdneného hľadiska. Režisér hercov dokázal priviesť k hereckej expresii, ktorá takmer nikdy nepresahovala medze únosnosti. Zámerom mieril k zdôrazneniu výmeny rolí medzi divochom a bielym mužom. Myšlienkové pochody afrického černocha boli divákom blízke a ľahko pochopiteľné, zatiaľ čo divošské správanie belošských kolonistov bolo často za jeho hranicou. Sila inscenácie sa ukázala práve vo vydarenej syntéze jednotlivých divadelných zložiek. Scénografia, herectvo, hudba tvorili silnú zmes korenín, ktorá divákov zasiahla v tom najlepšom zmysle.

Klásky a klasy herecké

V úvode ďalšej kulinárskej state je nutné zdôrazniť, že herecké umenie na Slovensku rozhodne nevymiera. Na „žatve“ to každoročne dokladujú najmä mladšie súbory, ktoré pod svojimi krídlami držia množstvo talentov s veľkým potenciálom. Neexistuje predsa lepšia cesta k profesionalite ako účinkovanie v amatérskom súbore. V ohľade talentovom použijem len dva príklady za všetky, ktoré bolo možno v Martine vidieť. Dve herečky z DDS Trma Vrma, predviedli v miniatúre Susedky výbornú grotesku naplnenú jednoduchými gagmi. Dvojica „malých“ protagonistiek dokázala so svojsky detským šarmom predviesť širokú škálu výrazov a groteskných emócii, bez toho aby prepadla do nezmyselného prehrávania a preháňania. Miera, ktorú si dokázali herečky udržať po celý čas, dala vyniknúť komike situácií bežného sporu dvoch pretvarujúcich sa susediek. Druhým spomínaným príkladom je DDS Prvosienka. Súbor pracujúci pod vedením Zuzany Zemkovej predstavuje platformu pre ochotnícke divadlo pohybu s presahmi k súčasnému tancu. Vysoká pohybová pripravenosť sa prejavila v autorskej inscenácii Čas a veľmi dobre sa ukázalo, kam všade môže smerovať dôsledná ochotnícka práca. Zdôrazňujem však, že ide skutočne iba o príklady, pretože mladých talentov sa na „žatve“ naozaj predstavilo veľké množstvo.

Z kategórie súborov vekovo starších až najstarších už tradične vynikalo Divadlo Commedia z Popradu. Neprebudený, teda Ondráš Machuľa stvárnený Michalom Novákom, síce nebol prepracovaný po hĺbkovej psychologickej stránke, ale v škále pocitov a stavov, do ktorých sa počas predstavenia dostával, dokázal byť veľmi presvedčivý. Ondráš bol malým tvrdohlavým chlapcom v dospelom tele. Nemotorne náháňal húsky, aby sa neskôr pánsky postavil a povedal, že sa ide ženiť. Ostatní členovia súboru a zároveň tvorcovia Vlado Benko a Dušan Kubáň, vynikali najmä v postavách žien. Nepristúpili k lacnému „travesty“ humoru, práve naopak, hrali ich minimalisticky takmer bez výrazu, bez snahy o paródiu, akoby boli mužmi. Netradičný princíp tak nie len kopíroval personálne možnosti súboru, ale vnášal do hry ďalšiu rovinu. Celá dedina je prehnitá rovnako, každý je pokrytecký, plný falše, skrývajúci sa za masku sporiadanej identity. Ondráš je však čistý, odsúdený na hovorenie pravdy. Ostáva osamoteným, jediným pravým človekom a zákonite musí skončiť v plameňoch.

Oceniť treba aj herectvo v inscenácii Boj černocha so psami. Najmä dvojica mužských protagonistov predstavujúcich belochov predviedla herecký výkon, ktorý mal „našľapnuté“ smerom k profesionálnemu herectvu. Emočné výkyvy poskoka a zároveň stavbyvedúceho Cala (Ľubo Raši), len málokedy upadali do nechceného extrému a to najmä v interakcii so ženou (Eva Križanová). Štofčík predstavujúci postavu veliteľa Horna bol v mnohom úplným protikladom Cala. Večne pokojný a vyrovnaný, vo vnútri však rovnako zdivený a nakazený africkou izoláciou. V spoločných scénach obaja herci ťažili zo vzácnej hereckej rovnováhy. Štofčíkov Horn si robil zo svojho poskoka psa, alebo sa potreboval vyrozprávať a Raši ako Cal sa neustále snažil vyrovnať so svojou menejcennosťou. Viedlo to k herectvu plnému expresie, ktoré však, pri ich vzájomnej interakcii vždy malo správne gradovanie a mieru.

Symbióza chutí

Toľkokrát spomínané divadlo Gasparego s inscenáciou Boj Černocha so psami nakoniec podľa poroty, ku ktorej patril aj čerstvý absolvent réžie Lukáš Brutovský, upieklo ten najchutnejší tohtoročný divadelný chlebík. Vyváženú chuť jednotlivých ingrediencií porota ocenila a označila za Tvorivý čin roka. Cena pre ochotníkov sa teda vrátila tam, kde to všetko začalo – do Liptovského Mikuláša. Rovnako chutným a veľmi hutným obilným výrobkom bola však celá Scénická žatva. Vďaka vkladu dobrovoľníkov, špeciálnemu programu, festivalovému stanu a pretrvajúcemu entuziazmu organizátorov prežila ďalší rok, aby smelo vykročila ku svojej storočnici. Nič však nie je jasné. Žať raz za rok sa skrátka musí, no Scénická žatva, možno najstarší divadelný festival na Zemi, zápasí každý rok o prežitie. K tomu snáď možno dodať len: „Deväťdesiat? To je dosť. Dosť? A čo!“

Milo Juráni (Teória a kritika divadelného umenia, 3.roč. Bc)

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com