Divadlo a miesto Rómov v ňom

Rómska kultúraRómske divadloKarel AdamDominika Badžová
Zdroj: Žaneta Štipaková

Rómom bol aj na základe lingvistických výskumom pripísaný indický pôvod. Napriek tomu, že sú súčasťou európskej kultúry už viac ako 7 storočí, spoločnosť ich stále vníma ako exotický prvok v našom kultúrnom priestore. Možno je to z toho dôvodu, že sa rómska literatúra šírila orálnym spôsobom, ale ako je to so vzťahom k divadlu?  

Známa indologička a zakladateľka odboru romistika na Karlovej univerzite v Prahe, Milena Hübchmannová, radí Rómov do skupiny Dómov. V indickej spoločnosti predstavovali nízku kastu, ale podľa Hübschmannovej mali Dómovia pred príchodom árijcov postavenie samostatného etnika s politickým zázemím a sociálnou štruktúrou. Uvádza tiež, že tieto skupiny ľudí sa živili rôznymi profesiami „... a to boli kováči, artisti predvádzajúci cvičené zvieratá predovšetkým hady a medvede.“ (Magdolenová, s. 12) V byzantských prameňoch1 je možné nájsť aj zmienku o Rómoch ako o hudobníkoch.  

Pôvodné divadelné umenie Rómov sa rokmi putovania do Európy prispôsobilo podmienkam, v ktorých tieto skupiny obyvateľstva žili. Menilo sa tak, aby mohlo poskytovať obživu. Známe sú teda profesie ako veštci, artisti so zvieratami ap. Najstarším známym záznamom o prítomnosti Cigánov/Rómov na území Byzancie je záznam napísaný na hore Atos okolo roku 1068 známy ako Život sv. Juraja Athonského. V texte sa nachádza informácia o tom, že cisár Konstantinos Monochamos (1042-55) „chcel v roku 1050 vyhubiť divokú zver, ktorá ničila cisársky park. Za týmto účelom povolal ,potomkov Šimona Kúzelníka - samaritánsky ľud zvaný Adsincami,2 známych kúzelníkov a šarlatánovʹ, ktorí túto zver vyhubili.“(Tamtiež s. 12) Podobnú zmienku nachádzame v 12. storočí o Athiganoch v Byzantskej ríši v kánone trullského koncilu: „Iní, ktorí sa nazývajú Athiganoi, majú okolo seba omotaných hadov a ľuďom nahovárajú, že sa narodili pod zlou hviezdou a inému, že pod šťastnou hviezdou.“ (Tamtiež s. 13) V historických prameňoch nachádzame informácie v súvislosti s Athiganmi o bruchomluvectve, kúzelníkoch a iných zabávačoch. V 14. storočí už boli usadení na Balkáne a postupne smerovali na sever. 

Migrujúci Rómovia stratili možnosť prezentovať divadlo v takej podobe, ako ho predvádzali v Indii. Museli sa prispôsobovať rôznym vplyvom či už kultúrnym, alebo politickým. Umenie bolo prispôsobené prostrediu, v ktorom sa Rómovia nachádzali. Postupne sa zjednodušovalo a menilo na pouličné umenie. „Tu niekde vznikala tradícia cirkusovej produkcie. Nebolo to síce divadlo aké produkovali vo svojej domovine, ale obsahovalo v sebe isté prvky divadelnosti.“ (Tamtiež, s. 14) V orálnej histórii možno nájsť rôzne divadelné prvky. V kultúrnej tradícii Rómov sa v komunite prezentovali príbehy (paramisy), ktoré boli prístupné verejnosti. Boli považované za vrcholnú kultúrnu udalosť, pri ktorej sa ľudia stretávali vždy v najväčšom dome v osade. O tomto stretnutí Rómovia hovorievali: „Avka sar o gadže phiren andro ďivadlos, o Roma phiren pro paramisa.“3 Stretnutie trvalo aj niekoľko hodín a podľa Milleny Hübschmannovej zohrávali veľkú úlohu vo vzdelávaní detí, keď „učili deti rozoznávať dobro a zlo v kontexte hodnôt komunity.“ (Tamtiež s. 15) Počas aktu nesmel nikto vyrušovať, pretože komunita dbala na atmosféru. Bola prítomná počas rozprávania príbehov a umožňovala prežiť katarziu divákom. Je dôležité zdôrazniť, že „v rómskej komunite bol rozprávačom výlučne muž, ktorý sa tešil veľkej úcte. Ženy rozprávali len v užšom kruhu a ich doménou bol spev.“ (Tamtiež s. 16) Všetky príbehy boli prezentované spamäti, niekedy sa aj improvizovalo, preto ho možno označiť za autorské divadlo.  

Podľa poznámok k dejinám rómskej kultúry na Slovensku sa isté teatrálne prvky nachádzali aj v hudobnej produkcii. „Keď pri bašaviben4 pristúpila žena k cimbalu a povedala: Zahrajte mi tú moju pesničku!“, pričom v nej vyspievala svoje aktuálne problémy s násilníckym manželom. “ (Tamtiež s. 16). Podľa prvej rómskej dramatičky Eleny Lackovej, to bol moment, kedy sa pre ženu vytvoril priestor, aby mohla vyjadriť svoje myšlienky. Na druhej strane miestnosti však stál jej manžel, pre ktorého to znamenalo, že sa ocitol vo verejnej hanbe. Takto si Rómovia prostredníctvom piesní povedali to, čo chceli a bez akýchkoľvek následkov. Lacková prináša svedectvo o prítomnosti rôznych rituálov5. Východisková situácia je osobná dráma, ale jej vyvrcholenie končí vtipne. Ďalším z aspektov, ktoré spomína Lacková vo svojom diele Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, sú napríklad rôzne obrady. V literárnej tvorbe nachádzame presné opisy svadieb, pytačiek, krstov ap. Za jeden z najväčších obradov sa v rómskej komunite považuje pohreb, ktorý vyjadruje úctu k mŕtvemu.  

Divadelných aktivít v období prvej Republiky je zaznamenaných veľmi málo. Rozdiel medzi Českom a Slovenskom bol ten, že zatiaľ čo v Košiciach majorita realizovala rôzne aktivity na osvetu v komunite, v Česku začali písať prví rómsky autori. „Hoci obdobie prvej ČSR nedalo Rómom možnosť rozvíjať svoju identitu v rozsahu, ako sa tejto možnosti dostalo iným menšinám, je možné povedať, že štát venoval zvýšenú pozornosť vzdelávaniu detí... “. (Tamtiež s. 18) Na území východného Slovenska a v Podkarpatskej Rusi začali vznikať siete cigánskych škôl a tried. Ich cieľom bolo vytvoriť podmienky pre vzdelávanie detí, ktoré by sa neskôr mali zapojiť do verejného života. Ďalším dôvodom ich vzniku bola snaha orozvoj rómskej kultúry a jazyka. Štát tak venoval pozornosť vzdelávaniu rómskych detí zo znevýhodneného prostredia.  

Za najznámejšie miesto podľa histórie slovenských Rómov sa považujú Košice. „Už krátko po vzniku ČSR žilo v Košiciach 771 Cigánov, a to podľa policajného súpisu z roku 1924. 131 ľudí sa hlásilo k povolaniu hudobníka.“ (Tamtiež s. 19) Neskôr v tridsiatych rokoch 20. storočia sa počet zo 771 obyvateľov zvýšil na 2 000. V Košiciach vznikla cigánska škola určená pre komunitu, ktorá žila v tzv. Tábore.6 Pre rómske deti boli vyčlenené osobitné triedy a samostatný dvor v budove štátnej školy. Bola to prvá vzdelávacia inštitúcia podľa užhorodského vzoru, v centre mesta, na dnešnej Žižkovej a Kukučínovej ulici v Košiciach. Škola pracovala na rôznych voľnočasových aktivitách pre deti a jednou z aktivít boli aj divadelné inscenácie. 

Úspešná divadelná inscenácia s názvom Cigánska svadba vznikla v roku 1934 spojením členov dramatickej družiny Kultúrneho spolku a Kultúrneho a sociálneho spolku Cigánov pri mestskom osvetovom zbore7. Dôležitú úlohu v ňom zohral aj školský orchester. Bola to veselohra so spevmi a tancami. Autorom hry bol Gabriel Kríž. V roku 2004 sa v článku Štefana Staviarského z Korzára objavuje zmienka o jednom predstavení tejto inscenácie. „V roku 1938 sa 2. marca udiala v Košiciach veľkolepá oslava príchodu Rómov pred 500 rokmi na územie Slovenska. Na čele oslavy stáli také osobnosti ako hlavný tajomník Koloman Župník, predseda spolku Cigánov Jozef Pačay. Jeho pomocníkmi pri organizovaní podujatia boli Gabriel Kríž a Koloman Pačenovský. Podľa plagátu a ostatných propagačných materiálov program osláv bol veľmi pestrý a pozostával z jedenástich bodov. Z toho tri body zaberali obrazy z divadelnej hry od Gabriela Kríža pod názvom Cigánska svadba. Hru s členmi kultúrneho a sociálneho spolku Cigánov z Košíc naštudoval autor hry. V nej sa veselou formou hovorí o živote kočovných Cigánov.“ (STAVIARSKY, 2004)  

Podľa Staviarského článku mala hra veľký úspech. Vystúpilo tam 101 cigánskych hudobníkov, medzi nimi aj kapela, ktorú viedli známi košickí primáši ako Štefan Bundzik, Vojtech Illeš a Aladár Danyi. Predstavenia sa opakovali v rôznych mestách a pre celú spoločnosť. Dôležité však boli aj kontakty medzi školami v Užhorode a v Košiciach.  

Situácia rómskeho divadelníctva v Česku je spojená s juhovýchodnou Moravou, najmä oblasťou Strážnice. V medzivojnovom období nachádzame bohaté zmienky o divadelnej činnosti Rómov. Významnou osobnosťou bol Jozef Kýr, ktorý spolu s Janom Danielom napísal divadelnú hru Cigánkina veštba. „ Inscenáciu doplnenú tancami, hudbou a spevom naštudoval spolu s priateľmi a v rokoch 1931- 1937 ju hrávali okolo Hodonína, Břeclavu, Senice a Uherskho Hradišťa.“ (Tamtiež s. 20) Hrávali väčšinou v hostincoch alebo v okolí, kde sa vedeli dopraviť pešo alebo na bicykli. Hra mala 3 dejstvá, odohrávala sa v lese a vystupovalo v nej 13 hercov. Mnohí z nich neskôr zahynuli v Osvienčime a prežil iba jeden z hercov, Ján Daniel. 

Divadelný spolok s názvom Cigánska omladina založil Josef Kýr8 spolu s bratrancom Františkom Kýrom v štyridsiatych rokoch 20. storočia. Bratranci uvádzali autorské hry s 10 až 15 členmi spolku. Témy sa väčšinou viazali na kočovný život Rómov. Pôsobili dokonca roka 1942 v okolí Strážnice, neskôr bola ich činnosť prerušená násilnými nacistickými perzekúciami. V roku 1942 prináša protektorátna tlač informáciu o divadelnej činnosti: „sú cigánskou pýchou a kde hrajú, stávajú sa senzáciou, ale pred koncentračným táborom sa neuchránili.“ (Tamtiež, s. 21). Všetci členovia zahynuli v Osvienčime.  

Po druhej svetovej vojne prišlo nepriaznivé obdobie pre dejiny rómskeho divadelníctva, pretože, rómska inteligencia potrebovala riešiť otázku integrácie Rómov do spoločnosti. Napriek tomu, už v povojnovom období Rómovia rozmýšľali o vlastnom etnickom divadle. Známe je Prvé kočovné rómske divadlo a jeho zakladateľkou bola Elena Lacková. Lacková bola najvýznamnejšou rómskou spisovateľkou na Slovensku, zakladateľkou rómskej drámy i rómskej literatúry. Bola jednou z prvých Rómiek zo Slovenska a Čiech, ktorá ukončila vysokoškolské štúdium a obhájila magisterský titul. Pravdepodobne bola jedinou rómskou spisovateľkou, ktorá sa stala členkou Spolku slovenských spisovateľov.  

Lacková sa venovala tvorbe divadelných hier po druhej svetovej vojne. Jej prvé divadelné dielo s názvom Cigánsky horiaci tábor malo premiéru 16. Apríla 1948 v kultúrnom dome vo Veľkom Šariši. V inscenácii vystupovalo 14 postáv a mala veľký úspech. Dielo na jednej strane zachytáva ponižovanie Rómov v období druhej svetovej vojny a na druhej strane v hre nachádzame vzburu Rómov v pracovnom tábore. Divadelnú hru Cigánsky horiaci tábor v roku 1956 vydala Dilia. Lacková ju neskôr inscenovala s Rómami z Prešova a podarilo sa jej ju uviesť v Divadle J. Záborského v Prešove. V roku 1972 ju naskúšala na základnej škole v Drienove. V roku 1975 škola dostala čestné uznanie na okresnej súťaži v Revúcej. Lacková chcela, aby jej hru uviedlo aj vtedy novovzniknuté profesionálne rómske divadlo – Divadlo Romathan. „Stalo sa tak 52 rokov po jej napísaní. Pod názvom Cigánsky tábor/ Romano lagros (v úprave Štefana Kasandru) Romathan uviedol hru 19. Mája 2000. Dielo režíroval umelecký šéf divadla Romathan Ján Šilan“. (Tamtiež s. 26) Majoritná spoločnosť mala o hru záujem, no najmä z hľadiska obsahu, nie z hľadiska umeleckého. Túto skutočnosť dokladá aj Lacková v dobovej tlači: „V hre CIGÁNSKY HORIACI TÁBOR som chcela zvýrazniť, že aj Rómovia bojovali proti fašizmu a za svoju slobodu po boku slovenských partizánov v Slovenskom národnom povstaní.“ (ROMANO NEVO ĽIL, 2005) Lacková sa okrem písania divadelných hier zaoberala aj písaním prozaických textov. Najznámejšie sú Veľký primáš Baro či Hrbatý Baren, neskôr ich sama pre Divadlo Romathan zdramatizovala. 

Divadlo Romathan9 vzniklo odsúhlasením návrhu Anny Koptovej, ktorá bola v rokoch 1990- 1992 poslankyňou Národnej rady Slovenskej Republiky za VPN. Ministerstvo kultúry Slovenskej Republiky s rozhodnutím č. 1140/1992-1 z 24.4.1992 s účinnosťou od 1. 5. 1992 vtedy vyčlenilo 10 miliónov korún na zriadenie rómskeho profesionálneho divadla. Pozíciu riaditeľky zastávala 5 rokov Anna Koptová. Počas tohto obdobia Romathan oslovil širokú verejnosť. Vošlo do povedomia nielen minoritnej, ale aj majoritnej spoločnosti. V tom čase v ňom pracovalo vyše 100 pracovníkov. Patrilo pod ministerstvo kultúry a pôsobilo ako samostatný právny subjekt. Koptová v článku pre Rómsku tlačovú agentúru z dňa 17.11.2009 spomína: „ ...boli sme na mnohých zahraničných zájazdoch, všade sme mali neskutočný ohlas.“ (Tamtiež, s.38) Zmena nastala v roku 1996, v rámci celoslovenských organizačno- štrukturálnych zmien divadelnej siete v zmysle zákona 222/1996 o organizácii miestnej správya Divadlo Romathan muselo prejsť pod riadenie Krajských úradov. 28.6.1996 boli prostredníctvom nového rozhodnutia MK SR č. MK – 1255/1996 – 1 zrušené právne akty Divadla Romathan. Toto rozhodnutie bolo divadlu doručené 22.8.1996. Bolo zriadené Abovské kultúrne centrum, ktoré začalo pôsobiť dňa 1.7.1996. Týmto rozhodnutím Divadlo Romathan stratilo svoju právnu subjektivitu a v Abovskom kultúrnom centre malo pôsobiť len ako špecializovaný odborný útvar. Od tohto momentu divadlo pôsobí len na regionálnej úrovni, čím sa mu minimalizovala možnosť prezentovať svoju divadelnú a hudobnú tvorbu verejnosti.  

Vedenie divadla podalo v septembri 1996 sťažnosť na Ústavnom súde proti rozhodnutiu Ministerstva kultúry Slovenskej Republiky a na vtedajšieho ministra Ivana Hudeca. Divadlu Romathan sa nepodarilo získať späť svoju právnu subjektivitu. V októbri 1996 prevzal jeho riadenie Krajský úrad v Košiciach, týmto krokom dotácie divadla boli znížené a Anna Koptová následne 2.7.1997 podala výpoveď. Na jej miesto prišiel Karel Adam starší. Divadlo Romathan sídli doteraz na Štefánikovej ulici v Košiciach. Od novembra 2017 mu šéfuje syn Karla Adama, Adam Karol mladší. Absolvoval vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v odbore hudobné umenie - strunové nástroje - husle v roku 2002 na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rámci profesijnej kariéry pôsobil v Divadle Romathan, v Slovenskom národnom divadle v Bratislave a v Štátnom divadle v Košiciach ako hudobník orchestra. Karol Adam mladší prišiel s novou stratégiou ako zlepšiť dramaturgický plán divadla. „Adam deklaruje záujem o naštartovanie spolupráce s renomovanými rómskymi umeleckými súbormi doma i v zahraničí. Ako nevyhnutná sa ukazuje reštrukturalizácia súboru v kontexte plánovaného novonaštudovaného repertoáru. Výrazne je potrebné posilniť marketing a propagáciu divadla," (KORZÁR.sk, 2017) 

Síce to bola pomerne dlhá cesta z pouličného umenia k profesionálnym doskám Divadla Romathan, no napriek všetkým zmenám, politickým tlakom a rôznym úskaliam je rómske divadlo stále tu s nami.  

Dominika Badžová, 2. bc. KDŠ  

 

Knižné zdroje: 

LACKOVÁ, Elena. Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou.  Praha :  Triáda, 2010. 276 s. ISBN 978- 80- 87256- 20-6. 

MAGDOLENOVÁ, Kristína. Poznámky k dejinám rómskej kultúry na Slovensku. Košice : Rómske mediálne centrum MECEM, 2014. 117 s. ISBN 978- 80- 971713- 4- 6.  

Články: 

ČONKA, Roman. ROMANO NEVO ĽIL, 2005. Článok č. 716- 720 je dostupný v archíve o. z. Jekhetane spolu, Romano nevo ľil.. 

Internetové zdroje: 

KORZÁR.SK, 2004, Ing. Štefan Staviarsky, Článok: Päťstoročnica príchodu Rómov na Slovensko, 19. Feb. 2004. Dostupné na: https://korzar.sme.sk/c/4586917/patstorocnica-prichodu-romov-na-slovensko.html 

KORZÁR.SK, 2017, TASR, Článok: Za riaditeľa Divadla Romathan potvrdili Karola Adam, 23. okt. 2017. Dostupné na: https://kosice.korzar.sme.sk/c/20678641/za-riaditela-divadla-romathan-potvrdili-karola-adam.html

iniciátor
  01 02 03 04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com