Divadlo očami filmára

Sláva Daubnerová: M.H.L.Jozef Janík

Iný pohľad na inscenáciu Slávy Daubnerovej M.H.L.

Inscenáciu M.H.L., monodrámu Slávy Daubnerovej, budem popisovať ako študent Filmovej a televíznej fakulty, ateliéru vizuálnych efektov. Všimnem si najmä vizuálne hľadisko, používanie zaujímavých scénických prvkov a videoartu.

Ako filmár som túto monodrámu o živote Magdy Husákovej-Lokvencovej vnímal ako dokumentárny film, ktorý na opis života tejto výnimočnej ženy používa množstvo archívneho materiálu, dobové filmové záznamy, fotografie, kresby návrhov scén a poznámky k nim. Divadelnú scénu autorka zmenila na filmové plátno, aby tak divákovi sprostredkovala detaily tváre, rekvizít a ponúkla množstvo archívnych materiálov, ktoré boli zostrihané moderným štýlom tak, aby verne zapadli do novátorsky poňatého štýlu tejto dokumentárnej monodrámy. V strihu archívnych materiálov autor videoartu Lukáš Kodoň invenčne použil „scratchovanie“. Ide o štýl podobný práci dídžeja, ktorý záznam – obraz posúva po malých úsekoch dopredu a dozadu, aby v divákovi umocnil pocit neskutočnosti až absurdity. Ten Kodoň využíva v momente, keď Daubnerová rozpráva o politických procesoch, pri ktorých odsúdili Husákovej manžela Gustáva Husáka. Nekonvenčne použil dobové archívne záznamy a tento moderný prístup nijako nezmenšil ich význam. Naopak, v kombinácii s elektronickou hudbou tak podporil a podčiarkol absurditu a nezmyselnosť toho, čo bolo v minulosti normou.

Na scéne je začlenených niekoľko premietacích plôch. Videoprojekcie však netvoria iba pozadie deja, nie sú premietané iba na plátno za herečkou, ale vystupujú aj do popredia vo forme takmer neviditeľného, polopriehľadného plátna, ktoré je umiestnené pred celou scénou, a umožňuje interakciu performerky s videoprojekciami. V momente keď Daubnerová predstavuje Magdu Husákovú-Lokvencovú ako režisérku sa na projekcii objavujú jej návrhy scénografie ako nákresy. Ako podklad k týmto projekciám perofmerka využíva jej originálne kresby, ktoré získala z archívov, a priamo s nimi hrá, dotýka sa ich, rukou ich obkresľuje. Dávno vytvorené návrhy ožívajú, predstavujú sa divákovi a stávajú sa súčasťou inscenácie. Vidíme a cítime ruku, ktorá ich vytvorila. Projekcie sprevádzajú nahrávky režijných poznámok, ktoré v kombinácii s nákresmi sprostredkúvajú pohľad na proces tvorby Magdy Husákovej-Lokvencovej. Zažijeme ju a precítime ako režisérku, vidíme ako premýšľala, počujeme jej myšlienky v procese tvorby inscenácií. Na diváka táto skutočnosť pôsobí magicky, cíti sa byť súčasťou tvorby a osobnosti tejto režisérky.

Ďalšou súčasťou vizuálu inscenácie je projekcia v zadnej časti javiska. Kulisy inscenácie tvoria dvere a okná, predstavujúce izbu v ktorej sa herečka nachádza. Nejde však len o statické kulisy, ale znova dynamicky dopĺňajú dej pomocou videoprojekcií a v nadväznosti na dej menia svoju funkciu. Ako zaujímavý moment vnímam využitie zadnej projekcie na vyjadrenie pozitívnych či negatívnych recenzií na Lokvencovej inscenácie, ktoré sú vyjadrené motívom stúpajúceho a klesajúceho výťahu. V audio zložke počuť hlasy kritikov, ktorí pozitívne hodnotia jej prácu na začiatku kariéry. Vtedy kabína výťahu stúpa hore. Premieta sa na úzky pás plátna, ktorý je umiestnený v priestore dverí a autorka v úlohe režisérky Husákovej-Lokvencovej je v kabíne výťahu stúpajúceho hore. V momente pádu osobného aj profesijného života naopak výťah klesá a berie ju so sebou a s celou ťažobou doby dolu.

V inscenácii je aj množstvo filmárskych prostriedkov. Kamera na scéne sníma herečkinu tvár a zväčšuje ju na celé plátno v pozadí. Táto technika sa používa v momentoch herečkinej osobnej výpovede. Šikovne využíva skutočnosť, že Magda Husáková-Lokvejcová, je aj herečkou a práca pred kamerou je jej povolaniu vlastná. Do kamery hovorí o svojich pocitoch, víťazstvách a pádoch. Diváci v hľadisku vidia každé pohnutie v herečkinej tvári. Majú možnosť vnímať naraz celok aj detail. Vidia herečku stojacu pred kamerou a zároveň detailný výstup z kamery, herečkinu tvár, ktorá tlmočí svoje pocity a spomienky. Kamier na javisku je viacero a predstavujú rôzne aspekty zo života režisérky Husákovej-Lokvencovej. Nesníma iba detail tváre ale napríklad aj detail rozbitého taniera, predstavujúci črepy, na ktoré sa rozbil jej život po uväznení manžela. Na projekcii premietanej na prednom plátne divák vidí detaily zlepovania pričom v celku sleduje celú scénu zlomenej ženy sediacej pri stole, ktorá sa snaží vrátiť život do svojej pôvodnej podoby. Kamera sa nachádza aj v lampičke nad písacím strojom, na ktorom žena píše prosebné listy na záchranu svojho manžela. Divák sleduje každý zúfalý úder stroja na papier. Sú to silné momenty sprostredkované v živej akcii a premietané priamo na veľké plátno pred divákom.

M.H.L. vnímam ako ucelené multimediálne dielo, ktoré modernými, súčasnými prostriedkami vypovedá nielen o živote prvej profesionálnej režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej, ale aj o dobe, v ktorej žila, o dobe totality a jej dopade na životy ľudí. Súčasné poňatie a oživenie monodrámy filmovými prostriedkami prehlbuje autorkinu výpoveď a dodáva divákovi nové možnosti pochopenia životov ľudí ovládaných totalitnou mocou a snahy o prežitie v týchto podmienkach.

Jozef Janík, študent ateliéru vizuálnych efektov FTF VŠMU

iniciátor
  02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com