Dobrovoľné online vzdelávanie počas pandémie

priestorworkshopAICT-IATCDominika Dudášová

Dôležitosť vzdelávania sme počas pandémie pocítili všetci. Základné a stredné školy bijú na poplach, čoraz častejšie sa hovorí o generácii, ktorá bude ťahať za kratší koniec na vysokých školách aj pri pracovných príležitostiach. Vysoké školy narážajú najmä na problémy s nedostupnou literatúrou. COVID-19 nás naučil plávať v černejších a vzdialenejších vodách internetu. Napriek tomu sme zistili, že vzdelanie nie je len o tom, že si odsedíme povinných deväťdesiat minút <s>v škole</s> pred monitorom. Aspoň dúfam.

Približne v polovici novembra som sa deň pred deadlinom prihlásila na First Online IATC Young Critics´ Workshop (prekl. Prvý online IATC workshop mladých kritikov). Od 19. novembra do 11. decembra mňa a ostatných účastníkov čakali štyri stretnutia s indickou kritičkou a zároveň právničkou Deepou Punjani. Cieľom našich stretnutí bolo diskutovať o zmenách, ktoré priniesla pandémia divadelným projektom. Spolu s mladými kritikmi a kritičkami sme strávili približne 16 hodín na Zoome. Okrem plnenia cieľa workshopu sme spoznávali divadlá krajín ostatných účastníkov a účastníčok.  A tak som na konci mala celkom živú predstavu nielen o slovenskom divadle, ale aj o maďarskom, chorvátskom, gréckom, portugalskom, americkom, tureckom či kanadskom.

Na úvod nám Deepa položila otázku „Čo všetko je divadlo?” Predpokladám, že väčšina z nás sa nad ňou už zamyslela a pravdepodobne si na ňu aj odpovedala. Poviete si, že úvod mohol byť aj kreatívnejší a nie taký obohraný. Na konci dňa však táto otázka dávala zmysel. V druhej polovici sa k nám pripojila brazílska kritička Daniele Avila Small, ktorá predstavila online festival Complexo Sul, na ktorom sa konala neakademická prednáška Rabiho Mrouého Before Falling Seek the Assistance of Your Cane (prekl. Pred pádom vyhľadajte pomoc svojej palice). Rabih Mroué je libanonský divadelný a filmový herec, dramatik a režisér, ktorý pri svojich projektoch využíva videá aj inštalačné umenie. Počas svojej kariéry premýšľal, ako umožniť čo najväčšiemu počtu divákov sledovať svoje divadelné predstavenia. Pandémia mu paradoxne pomohla – v tomto prípade využil Zoom a PowerPoint. Zdalo by sa, že jeho umenie nemá ďaleko od našich prednášok. Tá jeho sa venovala incidentu, ktorý sa mu stal počas výstavy v Salzburgu. Pri inštalácii bol použitý plagát, ktorý varoval obyvateľov, že v objekte je bomba. Jedna z okoloidúcich varovaniu uverila a zavolala políciu. Mroué spojil tento zážitok s letáčikmi, ktoré sa vyhadzovali z lietadiel pred bombardovaním Hirošimy, ale aj Libanonu v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Vďaka svojej performance na Zoome tak nastolil otázky o vzťahu medzi umením a verejnou sférou.

Začiatok nasledujúceho stretnutia mladých kritikov patril ešte brazílskemu festivalu. Neskôr sme sa presunuli k indickému divadelnému súboru Aasakta Kalamanch, ktorý hráva prevažne v angličtine. Predstavenie The Colour of Loss (prekl. Farba straty) bolo venované intímnemu vzťahu matky a dieťaťa a jeho strate. Ak Mroué prišiel s otázkou vzťahu medzi umením a verejnou sférou, v tomto prípade šlo o spojenie umenia s privátnymi otázkami, ktoré sa v spoločnosti, napriek ich dôležitosti, neriešia. V Indii sme ostali aj na posledných dvoch stretnutiach. Tie by potešili najmä tých, ktorí sa zaujímajú o tanec a pohybové divadlo. Zoznámili sme sa s tradičným indickým tancom Bharatanatyam. Jeho tanečníci a tanečnice veria v spojenie pocitov, emócií, melódie a rytmu, pričom tieto prvky sú obsiahnuté aj v samotnom názve. Bhava reprezentuje emócie a pocity, raga melódiu a tala rytmus. Časť natya je sanskritské slovo pre tanec. Videli sme niekoľko dokumentov tanečníc, ktoré zdieľali svoju skúsenosť s týmto indickým tancom a všetky hovorili nielen o samotnom tanci, ale aj o duchovnom prepojení, ktoré počas tanca cítia. V tomto prípade ide o spojenie starých hodnôt so súčasným umením.

Aby tento článok neostal len v rovine suchého opisu toho, ako vyzeral workshop mladých kritikov, pridávam sem pár odporúčaní, pre tých, ktorí sa chcú neustále zlepšovať v písaní kritík (väčšina z nich je opočúvaná, ale potvrdzujem ich pravdivosť): 

1.     Čítajte. Veľa. Môj osobný tip – vytvorte si výzvu a rutinu z čítania. Goodreads, ale napríklad aj aplikácia Read More dokážu zázraky a vy sledujete svoj progres počas celého roku. Moja skúsenosť a ukončená výzva roku 2020 hovorí, že som veľa nedivadelných publikácii neprečítala, ale to nie je chyba. Benefity? Okrem slovnej zásoby a štylistickej zručnosti budete mať prehľad, ktorý sa môže kedykoľvek hodiť.

2.     Píšte. Každý deň. Čítaním získavate zručnosti pasívne, ale písaním aktívne. Ak nie je o čom, pomáha automatické písanie s využitím voľných asociácií. Nemusíte písať na konkrétnu tému, niekedy si stačí na desať minút sadnúť nad zápisník (čím krajší si zaobstaráte, tým lepšie pre vás) a nechať sa uniesť. A vôbec nemusí ísť o hlboké filozofické myšlienky. Ja si občas takto rekapitulujem deň.

3.     Zapisujte si komentáre, ktoré dostanete k svojim článkom. Nadužívanie ukazovacích zámen, časté opakovanie slov, pozor na čiarky, tie päťriadkové súvetia skús zredukovať, atď. A hoci sa nám takáto kritika nepočúva ľahko, je viac než nápomocná.

4.     Čítajte svoje články s odstupom. Ja viem, bude to trapas. O rok staršia ja sa bude smiať a plakať nad svojím prvým článkom pre Reflektor, lebo takto by to už nikdy nenapísala. Na druhej strane, ak sa na svoje mladšie ja pozriete kriticky, zistíte, že ste sa posunuli. Alebo aspoň zistíte, čo by ste chceli robiť inak.

5.     Prvá veta! Venujte jej pozornosť. Toto sme sa, mimochodom, naučili už v prvom ročníku na proseminári divadelnej kritiky. Schválne sa teraz pozrite na vašu poslednú prvú vetu. Čo ste ňou chceli povedať?

6.     Ja som svojou poslednou prvou vetou, ale aj týmto zoznamom chcela povedať, že neexistuje povolanie, ktoré si nevyžaduje neustále vzdelávanie. Tak je to aj s kritikou. Paradoxom ostáva, že aj keď budete mať prečítané kvantá kníh, napísané stovky kritík alebo napozerané divadelné predstavenia, nikdy to nebude dosť. Vzdelanie bude nekonečným procesom. O tom som sa presvedčila aj na workshope pre mladých kritikov.

Na záver článku pripájam dva knižné tipy, ktoré som čítala vďaka workshopu:

A) Mark Fisher – How to Write about Theatre (prekl. Ako písať o divadle). K nej sa oplatí vrátiť vždy, keď sa neviete pohnúť s kritikou, chcete ju písať zo špecifického uhla pohľadu alebo si len tak pripomenúť dobré rady Marka Fishera.

B) Paul Rae – Theatre and Human Rights (prekl. Divadlo a ľudské práva). Túto knihu som mala na mojej poličke v čítačke dlhšie, ale hodila sa práve do obdobia počas workshopu. Ide o útlu knihu zo série Theatre and... (prekl. Divadlo a...), ktorá v tomto prípade hovorí o tom, aký zmysel majú ľudské práva v divadelných inscenáciách. Úvod napísal Rabih Mroué a po jeho neakademickej prednáške bola celá publikácia veľmi dobrým rozšírením obzorov k danej problematike.

Dominika Dudášová, 2. bc. KDŠ

iniciátor
September - 2021
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com