Byť či nebyť... dobrovoľníkom?

festivalDivadelná NitradobrovoľníctvoTamara VajdíkováAdela Barantalová

Dnes vám prinášame trochu iný pohľad na festival Divadelná Nitra. Je ním niečo ako „Dobrovoľnícke tri v jednom". Ide o postrehy našich dvoch študentiek - Adely a Tamary - ktoré zažili festival z tohto uhla pohľadu a rozhodli sa vám priniesť na stránky Reflektoru svoje zážitky a dojmy (nielen) z posledného ročníka. V prvej časti článku Tamara opíše, aké to bolo robiť dobrovoľnícku prácu na festivale počas pandémie, v druhej vám Adela prezradí dôvody, prečo by ste sa rozhodne mali dobrovoľníkmi stať a tretia časť je venovaná zážitkom ďalších dobrovoľníkov, ktoré pre Reflektor spísali. Príjemné čítanie!

(foto: Ctibor Bachratý)

Pol tucta ročníkov Divadelnej Nitry (alebo dobrovoľníctvo v čase pandémie)

 

Medzinárodný festival Divadelná Nitra je udalosť, ktorú našim čitateľom určite netreba predstavovať. Každoročne, už dvadsaťdeväť rokov sa koncom septembra koná v Nitre jeden z najväčších divadelných festivalov na Slovensku. Možno by sme si mohli myslieť, že v tento zvláštny rok sa táto tradícia pretrhne a festival sa konať nebude. Opak je však pravdou. Festival sa konal, i keď v trochu zvláštnych a prísne obmedzených podmienkach. Okom dobrovoľníka, ktorý na festivale pracoval už šiesty ročník, vám teraz chcem predstaviť to, ako sa pandémia odrazila na programe a priebehu festivalu, čo bolo inak, horšie, ale aj lepšie. 

Festival každoročne ponúka ľuďom možnosť nahliadnuť do jeho zákulisia a dokonca pomôcť s jeho prípravou prostredníctvom dobrovoľníctva. Keď som sa v roku 2015, ako mladé, šestnásťročné dievča, prihlásila na Divadelnú Nitru ako dobrovoľníčka, ani som netušila, že to vo mne zanechá pocity, ktoré ma donútia vrátiť sa znova a znova a znova. Inak tomu nebolo ani tento rok. Hoci tam bol strach z toho, ako bude festival vyzerať, keďže kultúrne akcie boli aj v čase jeho konania značne obmedzené, prihlásila som sa opäť.  

Prvou a výraznou zmenou, na ktorej sa pandémia odrazila, bol počet dobrovoľníkov na festivale. Človek si možno povie, že na divadelnom festivale predsa nie je toľko roboty, že všetko aj tak zabezpečia skúsení technici, javiskoví majstri a iní zamestnanci divadla. Avšak práce, ktorú zabezpečujú dobrovoľníci, je pomerne dosť a byť jedným z nich znamená teda veľa roboty, ktorá navyše nie je vždy úplne fyzicky nenáročná. A málo dobrovoľníkov, znamená viac roboty pre každého z nich. V tento zvláštny ročník ich na festivale pracovalo výrazne menej ako po minulé roky, no práve to prinieslo jedno z prvých a hlavných pozitív. Súdržnosť a spolupatričnosť sú medzi dobrovoľníkmi takmer samozrejmosťou, ale tento rok ich bolo cítiť ešte silnejšie. Bolo medzi nami úsilie spoločne festival doslova dobojovať až do konca. Bola medzi nami nádej, že aj s obmedzeniami Divadelná Nitra žije a prežije. A práve pre to úsilie a tú súdržnosť bol tento ročník bohatý na atmosféru, na niečo neopakovateľné, čo žilo iba s nami a iba tam.  

Tento ročník charakterizovalo slovo, ktoré som tu spomínala už niekoľkokrát. Zmena. Týkalo sa to aj programu festivalu. Z toho, čo vytvoril festivalový štáb a kurátori pred začatím festivalu, neostalo v programe takmer nič. Program sa menil denne najmenej dvakrát, niekedy aj viac. Často tesne pred začiatkom jednotlivých predstavení. Napríklad nedeľný večer mal pôvodne patriť pražskej inscenácii Kacírske eseje zo Studia Hrdinů. Potom však českí tvorcovia nemohli pricestovať a ako náhradný program zvolili organizátori DJGT Zvolen a ich Polnočnú omšu. Ani oni sa však kvôli preventívnej karanténe festivalu zúčastniť nemohli, a preto nedeľa nakoniec patrila bratom Geišbergovcom. Tí odohrali najprv koncert na námestí a potom vo veľkej sále DAB, kde hrali spolu s kapelou Balkansambel. Stal sa z toho jeden z najpozitívnejších večerov celého festivalu, ktorý vzbudzoval radosť a nádej. Podobný osud mala aj martinská inscenácia Komedia česká o Bohatci a lazarovi, kde sa však festivalovému štábu podaril zázrak na počkanie a zo dňa na deň stihli predstavenie tejto inscenácie nahradiť performance Slávy Daubnerovej Masterpiece, ktorá tak na Divadelnej Nitre mohla odprezentovať svoj umelecký príbeh.  

Festival musel počas svojho trvania zabezpečiť aj pravidelnú dezinfekciu a meranie teploty každému návštevníkovi festivalu. O túto časť sme sa opäť starali my, dobrovoľníci. Bolo zvláštne každému divákovi dookola opakovať, aby počkal, kým mu odmeriame teplotu či vydezinfikujeme ruky. Aspoň sme sa tak mohli bližšie pozrieť na návštevníkov festivalu, usmiať sa cez rúško a spoločne cítiť, že aj v tejto ťažkej situácii držíme spolu, sme tu a teraz a ideme si to užiť. 

Dobrovoľníctvo na Divadelnej Nitre bolo pre mňa vždy najmä o stretávaní sa s ľuďmi. S novými či starými priateľmi z festivalu, ktorých často stretávam iba na dva týždne v roku. A aj tento aspekt musel byť tento rok značne obmedzený. Stretávať sme sa mohli iba minimálne a naše spoločné aktivity boli obmedzené úplne. Napriek tomu sa tento rok zišla na festivale partia ľudí, ktorá chcela pomôcť niečomu peknému. Ako ostatne každý rok, keď sme tam, sme tam zadarmo, preto tam nikto z nás nie je z donútenia. To je niečo, čo za tie roky považujem za najsilnejšiu stránku dobrovoľníctva. Všetci sa všetkými silami snažíme o jedno - doviesť Divadelnú Nitru k šťastnému koncu. Práve vďaka tomu sa pri dobrovoľníctve vždy zíde úžasná skupina ľudí, ktorá sa vzájomne posúva a naberá neuveriteľné skúsenosti rok od roka. Takže nie, vlastne nie sme na festivale zadarmo, no oprostenie sa od chtíča po peniazoch veľmi pomáha. 

Záverom by som už len chcela dodať to, čo tvrdím stále, ak ste nikdy neskúšali byť dobrovoľníkom, či už na Divadelnej Nitre, alebo hocikde inde, skúste to. Dá vám to oveľa viac, než bežná práca. No a Divadelnú Nitru odporúčam už len preto, že súvisí s divadlom. 

Tamara Vajdíková, 3. bc. KDŠ

5 dôvodov, prečo „dobrovoľníčiť“ na Divadelnej Nitre

 

Nie je práca ako dobrovoľnícka práca. Aj tak by mohla znieť alternatíva pre názov tohto článku. Či azda: Dobrovoľníctvo na DN-20; prečo sa nechať nakaziť touto aktivitou. Alebo... by sme cez nadpis mohli prelepiť nápis: Zrušené, bez náhrady. Pretože aj to sa stalo akýmsi krédom tohto ročníka. Nech boli však podmienky, za akých sa konal akékoľvek, dobrovoľnícky život rezonoval v plnom prúde a raz a opäť dokázal, akých verných fanúšikov festival má. Čo je teda na ňom také výnimočné? 

1.     Jesť či nejesť? Kto mi odpovie? 

Myslím, že každý dobrovoľník s nabitým programom sa už zaoberal touto otázkou. Isteže, žiadna dobrovoľnícka fuška nie je taká fuška, aby si si nenašiel čas na jedlo. Denné menu prinieslo jednu teplú polievku v neďalekom podniku, non-stop otvorené švédske stoly v divadelnej „obývačke“ a aby nebolo málo, aj dve napchaté chladničky.  

Tento ročník našou kuchyňou špeciálne otriasol pojem termixológia, a teda riešenie otázky, koľko termixov pripadá na jedného dobrovoľníka. Tá sa svojej odpovede nedočkala. Apetít bol totiž opäť silnejší a namiesto toho, aby sa robila z vedy veda, vzniklo termixové tiramisu.  

S ponukou potravín a troškou dôvtipu sa dá naozaj povymýšľať čokoľvek. Napríklad netreba spomínať, že lakotný dobrovoľník vie, že večer najlepšie šmakuje guacamole. 

 

2.     Podpora zdravého životného štýlu 

Nie je tajomstvom, ale ďalšou z výhod, že zákulisie Divadelnej Nitry ponúka aj určitú formu komunitného fitness centra. Výber aktivít, resp. tréningových stanovíšť, je rozmanitý - napr. presúvanie zábran, stoličiek, nosenie tulivakov, či iných predmetov (pri všetkom podporovaný mŕtvy ťah), alebo sústavný pohyb rukou pri dezinfikovaní a meraní teploty účastníkom.  

A čo by to bol za pohyb bez príslušného jedálnička? Tu sa opäť vraciam k výberu jedla, v ktorom nechýbalo aj ovocie, vegetariánska polievka, či dokonca vegánske tofu. 

Ďalej, v duchu tejto filozofie, bola v ponuke aj hodina jógy (a čo, že na ňu nik neprišiel), plus dôraz na správny spánkový režim, keď si dobrovoľníci mohli kedykoľvek dobiť svoje sily na tulivakoch, ktoré predtým nanosili. Ale o tom, potom.

 

3.     Nočné flámy / Horúčka dobrovoľníckej noci 

Mimo pozdvihnutia a regenerácie fyzickej sily, festival sa teší aj svojmu nočnému životu. Alebo skôr, ďalšej práci v divadle, ktorá súvisela s predprípravami.  

 

4.     Iné zamestnanecké benefity 

Medzi vedľajšími účinkami dobrovoľníctva na DN sa najčastejšie vyskytovala ospalosť. Náhle nutkanie schúliť sa na najbližšom vaku a... s týmto súvisí opäť ďalší motív, prečo sa oplatí festivalu zúčastniť aktívne.  

Je totiž vysoko pravdepodobné, že počas doby jeho konania nadobudneš nové schopnosti, o ktorých si ani nesníval. Alebo aj, sníval? Skrátka, ak zaspíš a niekto to stihne zdokumentovať, fotka môže skončiť vo facebookovej skupine.

V posledný deň sme boli dokonca vystavení jednej z podôb testu osobnosti, a to úplne zdarma. Pretože pri strhávaní nálepky v móde slow-motion, teda bez zanechania lepkavej stopy, ktorá sa už nedá vyčistiť, zistíš, aký temperament v skutočnosti máš. 

 

5.     Ľudia, vzťahy, zážitky 

A takto znie posledný a najdôležitejší dôvod: človeku je poskytnutý náhľad spoza opony divadelného festivalu, môže byť prítomný v riešení jeho otázok a nápomocnou silou priamo v ohnisku jeho diania.  

Nenaberáš teda iba svaly, ale aj skúsenosti. Ďalej si vytváraš nové vzťahy – či už s dobrovoľníkmi, alebo môžeš ľahko spoznať rôznych umelcov, keďže máš možnosť prihlásiť sa k starostlivosti o účinkujúce divadelné súbory.  

Pľúca festivalu sú v neustálom pohybe, medzi dobrovoľníkmi vznikajú všemožné spontánne udalosti a tímový duch tu skrátka žije – a žil aj na tohtoročnom ročníku napriek pandemickej situácii (dokonca bez jedinej obete). 

 

Na záver prinášam pohľady, cez ktoré reflektujú festival niekoľkí jeho dobrovoľníci a dobrovoľníčky: 

Romana: „Divadelná Nitra je pre mňa niečo, na čo sa teším celý rok. A keď sa toho už konečne dočkám, tak je to presne taký pocit, ako keď prídem po roku domov. Na dobrovoľníctve je podľa mňa super to, že stretávaš nových ľudí, naberáš nové skúsenosti, najmä pokiaľ ťa zaujíma divadlo, tak je to najlepšia vec na svete. Vždy je tam super kolektív, nikdy sa nenudíš. Časom sa vytvoria také vzťahy, že ste naozaj ako rodina a všetci plačú, keď už festival končí. Pre mňa je Divadelná Nitra hlavne o ľuďoch. A ďalej sú to, samozrejme, tie inscenácie z celého sveta, ktoré môžeš za ten týždeň vidieť na jednom mieste. Vždy si odtiaľ odnesiem nezabudnuteľné zážitky a neviem sa dočkať ďalšieho roka.“ 

Deni: „Bolo tam veľa srandy. Človek tam spozná dobrých a priateľských ľudí. Najviac sa mi páčil môj posledný večer, keď sme sa niektorí učili tancovať belgický tanec (asi to bol belgický) – z ničoho nič, iba tak to začalo, čiže spontánnosť tam bola vždy. Stačí tam iba ísť a nechať to plynúť. Každý bude prežívať tie svoje pocity a príbehy, tie budú rozličné a zároveň jedinečné a krásne.“ 

René: „Úplne inak začneš vnímať fungovanie divadla, alebo celkovo aj prípravu festivalu, ktorú si ľudia ani neuvedomujú. Že za každou prkotinou, ako je vylepenie smeroviek na zem, je mrte ľudí, ktorí to museli robiť.“ 

Rebeka: „Na Divadelnej Nitre som robila dobrovoľníka prvýkrát, hoci o celom tomto dianí viem už dlhšie. Nikdy sa mi však nenaskytla príležitosť a chýbalo mi odhodlanie vypísať formulár s prihláškou. Teda, do minulého leta, kedy som si povedala, že do toho idem. Absolvovala som začiatočnícke školenie a potom som akoby vpadla do diania. Štáb, ktorý to mal celé na starosti, riaditeľka, zástupcovia, ľudia z tlače... tí všetci na tom pracovali už oveľa dlhšie, akoby sa mohlo zdať. Pre mňa ako osobu, ktorá doposiaľ žiadnu dobrovoľnícku činnosť nevykonávala, to bolo priam fascinujúce, lebo tí ľudia medzi sebou dokázali kooperovať s úplnou precíznosťou, riešiť krízové situácie, pretože kvôli aktuálnemu dianiu s vírusom bolo neraz realitou to, že pár hodín pred predstavením sa ZRUŠILO BEZ NÁHRADY” a tiež dokázali žiadať o pomoc. To ma udivovalo celý čas asi najviac, aký kamarátsky kolektív sa tam zrazu vytvoril z úplne cudzích ľudí, ako nikto nemal problém prísť za niekým a o niečo ho poprosiť, a ako na druhú stranu nikto nemal problém pomôcť, ak, samozrejme, vedel ako.“ 

Veronika: „Je to super festival. Som rada, že sa vôbec konal, aj keď v okresanej forme. Z tých vecí, ktoré sa dali vidieť som, žiaľ, videla iba polku, čo mi je ľúto, no na zvyšok som nemohla ísť. Najviac ma zaujalo predstavenie inscenácie Ľúbim ťa a dávaj si pozor. Teším sa na budúci rok a dúfam, že bude bez všelijakých zvláštnych opatrení.“ 

Patrik: „Na Divadelnej Nitre som bol prvý rok. Spoznal som tam veľa peckových ľudí a určite pôjdem aj o rok. Bola to síce makačka, ale tímový duch prevládal aj v ťažších časoch.“ 

Daniela: „Príjemne ma prekvapilo, aké to bolo celé uvoľnené, ľudia boli úplne super, čo sa mi potvrdzovalo každým dňom viac. Hrozne veľa sme sa nasmiali, či už pri robote, alebo mimo nej. Nad termixom..., čo bolo aj celkom vtipné..., tie naše stretká pri jedle, najmä s Evkou, ktorá mala asi hobby vymýšľať divné kombinácie jedál typu Snickers a cícerová Lunter pomazánka, šunková bageta natretá termixom, alebo keď mala jeden deň párovú „diétu" a zo všetkého musela zjesť 2 kusy. Alebo s babami, s ktorými som mala „čistiť" šatne po infikovaných SND-čkaroch, sme si z tejto úlohy spravili hotový akčný film, kde sme boli vyzbrojené niekoľkými vrstvami rukavíc aj rúšok, v ruke mali dezinfekciu a tvárili sa, že sú to zbrane a my musíme zachrániť ľudstvo pred nepriateľmi. Proste, práca super, či už manuálna alebo kreatívna a ľudia perfektní (dobrovoľníci aj štáb na čele s vtipným Kristiánom), čo u mňa znamenalo, že som každú jednu voľnú chvíľu trávila v divadle na úkor všetkého ostatného a užívala si to.“ 

Marek: ,,Dôvod, prečo byť volunteer je skoro to isté ako to, čo mi to aj dalo. Spoznáš nových ľudí, ale hlavne ľudí z oblasti umenia, študentov, či pracujúcich. Zistíš niečo o životoch iných ľudí, môžu ti pomôcť, inšpirovať ťa, motivovať. Zároveň si bližšie ku kultúre a to je super, pokiaľ sa dostaneš na predstavenie, je to pekná odmena. To, čo dala mne DN boli hlavne ľudia a oni mi už dali nové možnosti a rady. Cítil som sa ako, keď chodím do práce, ktorá ma napĺňa. Chodiť po divadle, pripravovať festival... čo ešte..., páčil sa mi ten večerný ,,relax balkónik,” gitara a vtipné hlášky, ktoré si nepamätám.” 

Adela Barantalová, 1. bc. KDŠ

 

(zdroj fotografií: Archív dobrovoľníkov)

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com