Dokážeme vyhrať boj s vlastnou mysľou?

vedátoranalýzaL. N. AndrejevMyseľKatarína Krokošová
Katarína Krokošová

Ruský autor Leonid Nikolajevič Andrejev sa vo svojej poviedke Myseľ zamýšľa nad zložitosťou ľudskej mysle. Kam až sme ochotní zájsť vo svojich myšlienkach? Kde končia hranice zdravého rozumu a začínajú hranice šialenstva? Čo je ešte normálne? Aj to sú otázky, ktoré si kladie hlavná postava diela, doktor Anton Ignatievič Keržencev.

Príbeh samotnej poviedky je na prvý pohľad jednoduchý. Doktor Keržencev sa dopustí zločinu tak, že zabije Alexeja Konstantinoviča Savelova, svojho bývalého spolužiaka a súčasne soka v láske.

,,Keďže v tomto prípade nejde o smrť prirodzenú, ale o násilnú (vražda), s uvedenou skutočnosťou veľmi úzko súvisí motív zločinu a trestu, založený (ako už bolo spomenuté) na tradícii ruskej literatúry konca 19. storočia, ktorej prototypom je Dostojevského Raskoľnikov v románe Zločin a trest. Tento motív logicky vyúsťuje do motívu väzenia, ďalšieho typického motívu v ruskej literatúre „ prechodného obdobia“.  V Andrejevovej próze Myseľ sa stretávame s jeho variantom v podobe psychiatrického ústavu, kde je vrah umiestnený v čase pred súdnym procesom.“ (Pašteková, 1997, str. 59)

Keržencev predstiera šialenstvo a zabije Savelova akoby v tranze. Dostane sa na psychiatriu. Sám však tvrdí, že dôvodom, prečo spáchal vraždu, nebola žiarlivosť, ale skôr pomsta. Potom, čo Kerženceva odmietla Tatiana Nikolajevna, jeho láska, chcel, aby sa vydala za Savelova, pretože vedel, že s ním bude nešťastná.

Poviedka Myseľ je zaujímavá tým, že nesleduje Keržencevov pobyt na psychiatrii, ale jeho myšlienkové pochody. Dielo je vlastne ponorom do jeho mysle, kedy ako čitatelia máme možnosť zistiť príčiny jeho konania a zaujať k nim vlastný postoj. Keržencev nezabije Savelova z náhleho impulzu, ale jeho konanie je dokonale premyslené. Vo svojej mysli má všetko odôvodnené. Podľa neho nie je zločin zabiť Savelova, keďže je vnútorne presvedčený, že je to správne. Keržencev dospieva k záveru, že všetko, čo robíme, je zločin. Jediná osoba, ktorú si váži, no zároveň má pred ňou strach, je on sám.

,,Bol som jediným človekom, ktorého som si ctil.“ (Andrejev, 1966, str. 14)

Zdá sa, že touto vetou autor naráža na Keržencevovu genialitu. Hranica medzi genialitou a šialenstvom je veľmi tenká. Výnimočnosť človeka vedie často k outsiderstvu a odtiaľ priamo k šialenstvu. Človek sa totiž cíti sám a nepochopený. Je vylúčený zo spoločnosti a to je pre človeka, výsostne spoločenského tvora, ten najhorší trest.

Keržencevovo správanie už v mladosti prejavovalo známky psychickej poruchy (spomína na školské časy, kedy ukradol peniaze a tvrdil, že sa pomýlil pokladník). Andrejev v postave Kerženceva vytvára kontrast, keďže ide o lekára, ktorý zabije človeka.

„Prišla mi na pomoc náhoda, tento veľký spojenec múdrych. Dovoľujem si vás, páni experti, osobitne upozorniť na túto podrobnosť: práve náhoda, čiže niečo zvonka, čo nezáviselo odo mňa, bolo mi podkladom a pohnútkou pre ďalšie činy.“  (Andrejev, 1966, str. 15)

Keržencev upozorňuje na podstatu náhody. Napriek tomu, že mal všetko premyslené, tak to najdôležitejšie – ako vraždu spáchať, zistil práve vďaka náhode (na základe článku z novín sa totiž rozhodol simulovať šialenstvo).

,,Keď ma prišli zatknúť, bol som, podľa ich slov, v príšernom stave – rozstrapatený, v dotrhaných šatách, bledý a strašný. Nuž ale, pane bože! Či prežiť takúto noc, a predsa nezblaznieť neznamená, že môj mozog je nezničiteľný?“ (Andrejev, 1966, str. 43)

Keržencev postupne začína uvažovať, či skutočne nie je šialený. Na konci poviedky z neho cítiť strach. Akoby sa bál, či už neprekročil únosnú hranicu. Či ešte dokáže normálne uvažovať. Či v ňom ešte sú prvky ľudskosti.

„Akiste chápete, že len vážne dôvody mohli mňa, doktora Kerženceva, prinútiť, aby som prezradil celú pravdu o vražde Savelova. Ľahko ich pochopíte a zhodnotíte, keď vám poviem, že ani poteraz neviem, či som predstieral šialenstvo, aby som mohol beztrestne vraždiť, alebo som vraždil preto, lebo som šialený...“ (Andrejev, 1966, str. 46)

Keržencev akoby si chcel vraždou Savelova len overiť, či je schopný zabiť človeka. Zaujímavá je Keržencevova úvaha o tom, či je spáchanie vraždy prejavom šialenstva, alebo práve šialenstvo pomohlo Keržencevovi nabrať odvahu k zabitiu Savelova.

Kompozičný postup poviedky Myseľ je retrospektívny. Postava Kerženceva sa ocitá na psychiatrii a v myšlienkach sa vracia do svojej minulosti. Situácie z minulosti sú však radené do chronologického sledu. Keržencev vedie svoj vnútorný monológ, v ktorom komunikuje so svojimi myšlienkami.

„Rozprávanie doktora Kerženceva v Ich-forme sa môže javiť ako dialóg protagonistu so zborom súdnych znalcov, avšak iba v prvoplánovom videní. V skutočnosti je Keržencevovo rozprávanie realizované ako vnútorný monológ (rozhovor so sebou samým) až dialóg medzi rozličnými rovinami ľudskej duše. “ (Pašteková, 1997, str. 65)

Z hľadiska vonkajšej kompozície je dielo členené na osem hárkov. Pomocou nich Keržencev objasňuje svoje konanie.

Z hľadiska vnútornej kompozície môžeme dielo rozčleniť na päť častí. Dialóg Kerženceva a jeho mysle rámcuje vražda Savelova, pre ktorú sa Keržencev ocitá na psychiatrii a záverečné predstúpenie pred súd, kde sa Keržencev odmieta obhájiť.

V úvode sa dozvedáme, že Keržencev sa rozhodol požiadať Tatianu Nikolajevnu o ruku, no ona ho odmietla. Keržencev sa preto rozhodol pomstiť. Toto rozhodnutie by sme mohli považovať zápletku. Vyvrcholením deja je samotná vražda. Potom začína Kežencev spochybňovať svoje konanie. Toto je jedna z najdôležitejších častí deja, pretože Keržencev spochybňuje doteraz nespochybniteľné – seba samého a svoju myseľ. Keržencev na záver dospieva k záveru, že jeho konanie bolo nezmyselné.

Andrejev v diele často využíva opisný slohový postup.

„Líca bledé a kožka na tvári mľandravá, stará, taká stará ako obnosené rukavice. A vrásočky. Teraz sú to vrásočky, ale prejde ešte rok, a budú z nich hlboké brázdy a priekopy – veď ho tak veľmi ľúbila! Ani oči jej už nežiaria a nesmejú sa ako kedysi, keď sa ustavične smiali, ešte aj vo chvíľach, keď mali plakať. Videl som ju iba chvíľočku, keď som sa s ňou náhodou stretol u vyšetrovateľa, ale bol som ohromený zmenou. Nebola schopná ani len s hnevom pozrieť na mňa. Taká je úbohá!“ (Andrejev, 1966, str. 7)

Andrejev v diele pracuje s viacerými motívmi. Leitmotívom je myseľ a zamýšľanie sa nad genialitou schopnosti človeka rozmýšľať.

„Veril som v ľudskú myseľ a v jej neobmedzenú moc.“ (Andrejev, 1966, str. 32)

„Zo všetkého obdivuhodného a nepostihnuteľného, čím oplýva náš život, najobdivuhodnejšou a najnepostihnuteľnejšou je ľudská myseľ. V nej je božskosť, v nej je záruka nesmrteľnosti a obrovská sila, nepoznajúca prekážky.“ (Andrejev, 1966, str. 36)

Autor výrazne pracuje aj s motívom smrti a smiechu.

„Od chvíle, ako som mal Alexejov život v rukách, pocítil som k nemu osobitnú náklonnosť. Blažilo ma pomyslenie, že žije, je, pije a teší sa iba preto, lebo mu to ja dovoľujem.“ (Andrejev, 1966, str. 37)

„Prepáčte, prosím,“ povedala a oči sa jej smiali. I ja som sa usmial a ak by som aj vedel odpustiť jej smiech, nikdy neodpustím tento svoj úsmev.“ (Andrejev, 1966, str. 8)

Smiech je prejavom šialenstva. No smiech je aj symbolom výsmechu či pohŕdania. Práve takýto pohŕdavý smiech Tatiany Nikolajevny je pre Kerženceva dôvodom k spáchaniu vraždy.

Autor sa zamýšľa nad umením a podstatou pretvárky. Umelec sa môže slobodne smiať, herec na javisku predstiera – toto však pre Kerženceva nie je zaujímavá pretvárka, lebo je verejne známa. Slovo umelec sa aj dnes používa v pejoratívnom význame: ako niekto šialený, či nevzdelaný.

Andrejevova poviedka Myseľ stanovuje i pomenúva hranice ľudského myslenia. Na jednom konci stojí genialita, na druhom šialenstvo. Vzdialenosť medzi nimi je však veľmi krátka. Kam nás môže doviesť neustála nespokojnosť? Andrejev odkrýva úskalia ľudskej geniality, ktoré stavia do kontrastu k obyčajnej existencii v nedokonalom svete.

Katarína Krokošová,  3. bc. KDŠ

Použitá literatúra:

ANDREJEV, L. Myseľ. Vydanie prvé. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1966, 64 s.

PAŠTEKOVÁ, S. Bunin. Andrejev. Jesenin. Vydanie prvé. Bratislava: VEDA, 1997, 114 s.

iniciátor
December - 2019
  01
02 03 04 05 06 07
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com