Erasmus v čase korony – časť 2. (aj posledná)

erasmusLitvakoronaDominika Dudášová

Malo ísť o sériu článkov. Chcela som písať o litovskom divadle, kultúre a školách. Úprimne som sa tešila na všetko, čo mi Litva mohla dať, hoci jazyková bariéra sa prejavila aj na tom jedinom predstavení, ktoré som videla. Moja radosť z Nekrošiusovej inscenácie Inferno – Paradiso trvala krátko. Na prelome októbra a novembra prijala Litva obmedzenia, ktoré sa týkali aj divadelných predstavení a spôsobu vzdelávania. Neostávalo mi nič iné, len sa znovu prispôsobiť situácii.

(Upozornenie: vzhľadom na pandémiu, neznalosť mojej litovčiny, absenciu anglických titulkov v divadle nebude tento článok obsahovať divadelnú ani inú kritiku. Jeho cieľom je odhaliť vám čaro Vilniusu.)

Hlavne sa drž rutiny!

Spočiatku sme v škole fungovali kombinovane – niektoré predmety prebiehali on-line, na iné som musela chodiť. Špeciálne tie predmety, ktoré vyžadovali, aby som presunula svoju telesnú schránku od notebooku do školy, boli môjmu srdcu blízke. Táto náklonnosť nebola spôsobená len samotným obsahom, ale aj tým vzácnym okamihom, keď som sa mohla peši vydať do školy. Príčinou tejto záľuby nebola drahá mestská doprava. Práve naopak. Za necelých 17 eur som sa tri mesiace mohla prevážať po Vilniuse bez obmedzení. Oveľa radšej som však kráčala a spoznávala mesto. Poznáte to, najskôr chodíte po predpísaných trasách od Google Maps, ktoré píšu, že o 30 minút ste v cieli, ale potom navigáciu vypnete, lebo poznáte skratky.

Cesta do oboch škôl (Lithuanian Music and Theatre Academy a Vilnius University) bola z pohľadu turistu mierne schizofrenická. Najskôr kráčate po ulici, na ktorej zub času zanechal stopy. Spoločnosť vám robia viac alebo menej rozpadnuté drevené domčeky, hoci na niektorých z nich badáte stopy rekonštrukcie. Na konci ulice začína business štvrť. Rozmýšľate, ako ste sa za asi 5 minút svižnej chôdze dostali do 21. storočia a prečo vám táto časť mesta tak strašne pripomína Londýn. Dve minúty. Presne toľko trvá, kým uvidíte pozostatok z doby socializmu a priam výstavný kus panelového domu. Po ďalších pätnástich minútach stojíte na námestí. To ste už v historickej časti mesta s katedrálou. Jej dórske stĺpy trochu pripomínajú rímsku architektúru. Nad ňou sa týči Gediminasov hrad a oproti nej je malé vilniuské Champs-Élysées – Gedimino prospektas. Ak si nepotrpíte na jednotnú architektúru v pomerne malom hlavnom meste, potom si Vilnius užijete.

Keď sa situácia zmenila zo znesiteľne zlej na neznesiteľnú a celý život sa zase presunul na obrazovky počítačov, bolo treba začať dodržiavať rutinu. Rady odborníkov v tejto oblasti nie sú žiadnou novinkou. Bez mučenia priznávam, že boli dni, kedy sa dodržiavala ťažko a aj také, kedy som po polnoci (to už sa snažím samej sebe dopriať zdravý spánok) ešte buntošila. Nenahraditeľnou súčasťou môjho režimu dňa sa však stali prechádzky. Vďaka nim som mala dosť času na objavovanie Užupisu.

Užupis môj každodenný  

Hoci sú moje divadelné zážitky minimálne, neznamená to, že Vilnius neponúka umeleckú stimuláciu. Jedným z takýchto podnetov je nezávislý štát v štáte Užupis. Asi ho OSN úplne neuznáva, ale má všetko, čo potrebuje na to, aby bol plnohodnotnou republikou. Okrem prezidenta má svoju ústavu, ktorá v sebe skrýva úsmevné body. Jeden z mojich najobľúbenejších je: „Mačka nie je povinná milovať svojho majiteľa, ale musí mu pomáhať v ťažkých časoch.“ Okrem tohto bodu máte v Užupise právo milovať, robiť chyby, byť unikátny, či neoslavovať narodeniny.

História Užupisu nie je taká veselá ako jeho ústava. Kým sa stal bohémskou štvrťou, predstavoval jednu z najnebezpečnejších častí mesta. V nej boli ochotní a často nútení žiť umelci, ktorí si nemohli dovoliť drahé byty. Užupis bol síce nebezpečný, ale lacný. Avšak, nebyť umelcov, ktorí tu žili, Užupis by nebol tým, čím je dnes. Okrem drahých obchodov, lemujúcich ulicu, ktorá sa kedysi volala „ulica smrti“, tu nájdete absurdné až bizarné inštalácie. Namiesto dlhého opisu pripájam zopár fotiek, pretože je vždy lepšie raz vidieť ako stokrát počúvať Dominikine nekonečné opisy.

 

Litovské divadlo letom svetom

Slovenské i litovské divadlo oslávilo svoju storočnicu profesionality v ten istý rok. Počas socializmu mali obe divadlá rovnakého nepriateľa, a teda naše ciele boli totožné. Inscenácie boli plné metafor a posolstiev, ktoré ľudia ľahko odhalili. Emblémovou osobnosťou divadla je pre Litvu Eimuntas Nekrošius. Zo všetkých jeho inscenácii, ktoré vytvoril, vyberám Hamleta. Vyše trojhodinová Nekrošiusova inscenácia ponúka inú interpretáciu najznámejšieho Shakespearovho diela. Výnimočnou je však aj z pohľadu obsadenia – režisér do titulnej roly neobsadil vyštudovaného herca, ale vtedy v Litve populárnu rockovú hviezdu Andriusa Mamontovasa. A keďže pandémia stále pretrváva, prikladám sem odkaz na túto celosvetovo uznávanú interpretáciu. Drobné upozornenie pre tých, ktorí sú, podobne ako ja, zvyknutí na inscenácie divadla The Globe. Keby sme porovnali litovského Hamleta s tým britským a na úsečke, kde by začiatočný bod znamenal, že inscenácia je plná svetla a koncový, že inscenácia je temná, potom by tieto dve inscenácie stáli na spomínaných bodoch. Ak sa v domácej izolácii nudíte a nie ste ešte úplne znechutení  zo svetla monitorov, pripájam aj o niečo dlhšieho Othella. Ten má takmer štyri hodiny a rovnako ako v prípade Hamleta je zaujímavý obsadením. Desdemonu si v tomto prípade zahrala baletka Eglėn Spokaitė a Othella Vladas Bagdonas. Nekrošius tak opäť experimentoval s hereckým obsadením a v tomto prípade aj s vekom. Rozdiel medzi predstaviteľkou Desdemony a Othella je dvadsaťdva rokov. V Nekrošiusovej shakespearovskej trilógii nájdeme ešte Macbetha, ktorý je zo všetkých najkratší. Toho som si však ani ja nestihla pozrieť, ale rovnako ako predchádzajúce diela je dostupný. Ak sa vám pri pozeraní bude zdať, že som na niečo zabudla... (TITULKY??? TITULKY!!! TITULKY)... tak vedzte, že nezabudla. Hoci inscenácie sú dostupné, odporúčam si pred ich pozretím aspoň zbežne pripomenúť o čom diela sú, pretože titulky v angličtine zatiaľ zverejnené nie sú.

Okrem Nekrošiusa sa v Litve skloňuje aj meno Oskarasa Koršunovasa. S jeho menom sa mi spája hlavne inscenácia Oedipus Rex. Na LMTA som chodila aj na hodiny Theatre History, ktoré boli zamerané, podobne ako u nás v prvom ročníku, na antické divadlo. Na hodinách sa nekládol dôraz na analýzu antických textov, ale na viac na prepojenie so súčasnosťou. Vychádzali sme z faktu, že antické hry nemožno hrať prostredníctvom Stanislavského metódy. Teda, treba ich hrať inak. Herci sa  musia pri hraní sústrediť na dôslednú prácu so svojím telom. To si uvedomoval pri inscenácii Kráľa Oidipa i Koršunovas. Výsledok má v tomto prípade menej ako tri hodiny a nájdete ho  tu a tu. Opäť nedisponuje titulkami, a preto je znalosť Sofoklovho textu pre potenciálnych divákov len a len výhodou.

Niekedy v septembri som dúfala, že časť o litovských divadlách bude oveľa kvetnatejšia. Človek mieni, pandémia mení. Raz, keď budem zaočkovaná a situácia v Európe sa zmení, sa do Litvy vrátim. Alebo by som si to aspoň priala.

Fuck-upy riešiť vieš! vol. 2

Ak ste čítali prvú časť dvojdielneho tragikomického seriálu – Erasmus v čase korony, viete, že sa začínala presne týmto podnadpisom.

Vtedy bol pre mňa potenciálne pozitívny test veľký strašiak. Dnes sa už len smejem. (Prosím neinterpretujte môj zľahčený tón ako výsmech z pandémie. Tak to nie je.).

Vtedy prebookovanie letenky predstavovalo asi najväčšiu nepríjemnosť v mojom živote. Ha – ha.

Vtedy štrnásťdňová izolácia bola štrnásťdňovým väzením. Kiežby si vtedy vedela, čo ťa čaká na Vianoce, Domi, kiežby...

S kamarátom sme sa už na začiatku októbra rozprávali, že si treba kúpiť letenky čo najskôr, lebo človek nikdy nevie, do akej situácie sa vráti. Mala som letenku na 11. decembra. Asi mesiac pred odletom sa mi let zrušil. Vravela som si, nevadí, ešte stále môžem letieť 18. Prebookujem. Let bol zrušený. Dva roky dozadu, po 11-hodinovej ceste do Francúzska autobusom, som sa zaprisahala, že už nikdy viac nesadnem do autobusu na takú dlhú cestu. Sadla som. Jedenásteho decembra. Dvanásteho som prekročila poľské hranice a vo Varšave sa dozvedela, že vlak do Bratislavy je obsadený. Chvalabohu išiel medzinárodný vlak do Ostravy. Dokonca skôr ako ten do Bratislavy. A tak som ovešaná kufrom, taškou a ruksakom, s respirátorom, ktorý bol prekrytý rúškom a šálom, sadla do vlaku. V Ostrave meškal Regiojet do Žiliny, kde ma už čakal odvoz do izolácie, ktorá mala trvať 5 dní (a prípadne ďalšie 4, kým príde výsledok testu). Na test som sa dostala v piatok 18. decembra. Ostávalo šesť dní do Vianoc. V nedeľu prišiel výsledok. Pozitívny. Čakalo ma ďalších minimálne 10 dní v izolácii.

Ak som na začiatku písala, že potenciálne pozitívny test bol strašiakom, tak teraz prišla reálna hrozba. Viac ako samotného vírusu som sa bála toho, či som niekoho nenakazila (chvalabohu, oba moje kontakty, s ktorými som sa stretla, boli negatívne). Na konci dňa som bola jedna z tých šťastných, ktorí nemali príznaky a tesne pred Novým rokom som mohla vyjsť z karantény a s novou energiou sa pustiť do skúšok v Litve aj na Slovensku.

Nikdy nesumarizujem staré roky ani si nedávam zbytočné predsavzatia, ktoré nedodržím. Teraz urobím výnimku. Začnem tým, že ešte pred pandémiou som po skúškach po prvom semestri odletela do Londýna a videla Hamiltona. Vďaka za to. Po prvom ročníku som odišla na Erasmus, hoci bolo všetko neisté. Vďaka za to. V Litve som bola v divadle a mohla som chodiť do školy. Vďaka za to. Na svojich dlhých prechádzkach som premýšľala o tom, kam smerujem a či to robím správne. Zistila som, že to robím najlepšie ako viem a smerujem tam, kam chcem. Vďaka za to. Možno to nebol Erasmus plný zážitkov, ciest do okolitých štátov, predstavení v jazyku, ktorému doteraz nerozumiem, ale bol to Erasmus, počas ktorého som mala čas na rozvoj seba samej. Ak ešte niekto váha, či naň ísť alebo nie, ja dávam tomuto rozhodnutiu desať odporúčacích hviezd z desiatich.

Dominika Dudášová 2. bc. KDŠ

iniciátor
Marec - 2023
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com