Erasmus v čase korony – časť 1.

erasmusLitvakoronaDominika Dudášová
(archív autorky)

Je koniec roka 2019 – toho, na ktorý teraz tak radi spomíname –, a ja začínam  vypĺňať prihlášku na Erasmus. V januári 2020 (to je ten rok, o ktorom sme si zase mysleli, že bude lepší) sa toho nakopilo viac ako dosť. Skúšky, písanie životopisov, motivačných listov a podanie prihlášok vytvorili celkom slušný zmätok v mojom živote. A potom prišla korona a s ňou aj obmedzenia týkajúce sa cestovania. Zahraniční študenti uviazli alebo v lepšom prípade predčasne ukončili Erasmus na svojich dočasných školách. Toto je scenár, s ktorým som musela rátať. Na veľké prekvapenie mnohých som sa rozhodla ísť na Erasmus.

„Fuck-upy riešiť vieš!“

V auguste sa definitívne potvrdilo, že do Vilniusu môžem odísť. Výučba bude prebiehať prezenčne. Slovensko bolo pre Litvu na konci augusta ešte na zozname bezpečných krajín. Vyzeralo to na hladký priebeh. V piatok 4. septembra som mala priletieť, ubytovať sa a od pondelka fungovať v škole. Víkend som si idealisticky vyhradila pre objavovanie mesta.

To všetko sa zmenilo 29. augusta. Litva zaradila Slovensko na zoznam oranžových krajín, čo pre mňa znamenalo 14-dňovú izoláciu. Bola som smutná, nahnevaná a frustrovaná. Vyzeralo to tak, že do môjho dokonalého plánovania zasahoval duch Dolores Umbridgeovej. A práve vtedy sa stala veta „Fuck-upy riešiť vieš!“ mantrou celého príchodu do Litvy. Pár dní po tom, ako som si vybavila svoje karanténne Airbnb, prišla správa (vtedy ešte trasovanie celkom fungovalo), že som sa dostala do kontaktu s pozitívne testovaným človekom. To znamenalo ďalšie byrokratické okienko. Čakalo ma prebookovanie letenky na najbližší možný deň po doručení negatívneho výsledku testu. Napokon som ale napriek všetkým nepríjemnostiam, ktoré sprevádzali moje prípravy, odletela len o tri dni neskôr, ako som mala pôvodne v pláne.

Počas dvojtýždňovej izolácie bez možnosti niekam ísť (hoci len po donášku) som si vytvorila celkom slušný zoznam vecí, ktoré mi vedeli pomôcť, ale ma aj podráždiť:

Veci ktoré ma tešili

Veci, ktoré ma podráždili

Povinná literatúra na Dejiny slovenského divadla – vďaka za ňu! Po prepočte (aj s písaním čitateľského denníka) som na 7 diel potrebovala 13,5 hodín.

Otázka „Čo máš nové?“ – uh, od včera nič, aj dnes som v izolácii, vonku svieti slnko/prší/ je zamračené.

Maratón Harryho Pottera – na toto som prišla až 3 dni pred koncom izolácie

Otázka „Aký je Vilnius?“ – táto ma skôr pobavila ako podráždila – naozaj neviem, videla som letisko a cestu za tmy. V princípe netuším, kde som, ale vonku je jeseň a vidím TV Tower. Občas mení farby.

Hamilton a iné filmy

Pavúky – v  izbe ich bolo neskutočne veľa. Ale asi som sa zbavila panického strachu z týchto osemnohých rozkošníkov.

Online kurzy pre študentov Erasmu dostupné počas prvého týždňa – ok, priznávam, nie je úplne optimálne spoznávať litovskú kultúru cez zoom, ale vyplnilo to minimálne 4 hodiny môjho času

Sused, ktorý sa rozhodol, že dverami bude zásadne trieskať namiesto toho, aby ich normálne CIVILIZOVANE zavrel.

Veľká posteľ iba pre mňa – tá mi teraz dosť chýba.

Absencia voľného pohybu mojej telesnej schránky.

Každý jeden dlhý call cez čokoľvek, ktorého cieľom bolo ukrojiť z ostávajúceho času.

 

Objavenie slovenského Luntera v Litve.

 

Objavenie hrubých fantasy kníh v skrini – za toto som ochotná dať hostiteľovi 5 hviezdičiek.

 

 

Vďaka môjmu neutíchajúcemu optimizmu je tých pozitív viac. Dumbledorovo ponaučenie – šťastie možno nájsť aj v najväčších dobách temna, ak vieš prikázať svetlu, svieť.

Hermionin časovrat

Skôr než sa dostanem k tomu, ako vyzerá môj Erasmus, asi by sa hodilo povedať, na akú školu chodím. Nuž, je to komplikované. Oficiálne som študentkou Lithuanian Music and Theatre Academy (LMTA), ktorá je orientovaná najmä na praktické predmety. Aby som mala z Erasmu plnohodnotný študijný zážitok, kombinujem predmety s Vilnius University. Popri tom mám  „vďaka“ pandémii možnosť chodiť aj na slovenské prednášky na VŠMU. Celé to znie ako ideálny rozvrh pre Hermionu.

Keď som konečne mohla vyjsť z karantény, akademický rok sa mohol začať. Stratila som prvý týždeň. Nikdy som nebola nadšená z prvých týždňov – rozumiem ich funkcii, ale na poslednej hodine v daný týždeň už len odverklíkujem pripravenú odpoveď. Teraz to bolo iné. Teraz som prvý týždeň potrebovala. Napríklad aj preto, aby som nebola šokovaná z toho, že na ďalšej hodine Shakespeare Seminar si napíšeme krátky testík. Na ďalších predmetoch ma našťastie nečakal podobný šok.

Jediný predmet, z ktorého som bola v prvý týždeň zmätená, bol Theatre History. Prednáška oficiálne prebieha v litovčine, ale keďže sa do nej infiltrovala medzinárodná študentka, predmet je dvojjazyčný. Jasné, že som po prvej hodine, keď som dokázala porozumieť maximálne videám a zhrnutiam, odchádzala mierne frustrovaná. Taká situácia vyžaduje veľkú mieru vďaky a empatie. Vďaka za to, že sa vyučujúca prispôsobila novej situácii. A empatie preto, že keby sme sa dostali do podobnej situácie, v akej som sa ocitla ja, a mali sme na výber komunikovať v angličtine alebo rodnom jazyku, drvivá väčšina z nás by si vybrala rodný jazyk. Netvárme sa, že nie. Mimochodom, tento predmet je po troch týždňoch jeden z mojich najobľúbenejších.

Medzi najväčšie highlighty však jednoznačne patrí Creative Writing a Public Speaking. Jednak preto, že sú najinteraktívnejšie a jednak preto, že vedia posunúť komfortnú zónu prijímateľa. Oba kurzy  sú pre mňa (za 6 rokov na vysokej škole) jednými z najintenzívnejších predmetov, ktoré sa možno až tak nevenujú akademickým poznatkom, ale sú viac orientované na sebarozvoj.

Popri predmetoch na škole budem od konca októbra chodiť aj na skúšky Uja Váňu v Small Theatre of Vilnius, na ktorom pracuje Tomi Janežič. Týmto sa pre mňa otvára cesta k dialógu medzi tvorcom a kritikom.

Približne takto vyzerali moje prvé týždne na školách. Popri tom som sa snažila pripojiť aj na prednášky na Slovensku. A rovnako ako Hermiona, aj ja som prišla na to, že ak nechcem, aby mi vybuchla hlava z povinností, musím sa niečoho vzdať. A tak padli za obeť prednášky z VŠMU.

Hromadné akcie a diskusia s Janom Fabrem

Vrátim sa späť k Theatre History, pretože je studnicou odporúčaní na kultúrne akcie a divadelné predstavenia, ktorým kvôli jazykovej bariére nerozumiem. Na jednej zo štvrtkových hodín prišla ponuka zúčastniť sa diskusie s Janom Fabrem. V angličtine. V mojich ušiach to znelo ako inklúzia zahraničných študentov do kultúrneho diania.

Diskusia nadväzovala na performance The Night Writer z pera belgického multidisciplinárneho umelca a dramatika, ktorá sa uskutočnila cez víkend (9. - 11. 10. 2020). Performance odráža Fabreho denníky, ktoré sú plné myšlienok o divadle, umení, o zmysle života, rodine, láske a sexe. Predostiera život od jeho mladosti po život vyspelého svetoznámeho umelca. Hlavnej roly sa ujal herec z Lithuanian National Drama Theater Martynas Nedzinskas.

Samotnú performance som nevidela. Napriek tomu som sa diskusie na  Open Books festivale zúčastnila. Tá sa niesla v znamení spomienok na jeho staršie performancie – najmä Requiem for Metamorphosis z roku 2007 –, ktoré v Litovčanoch podľa slov moderátorky zanechalo dojem ešte veľmi dlhý čas. Od spomienok sme prešli k ideám Fabreho posledného diela – venoval sa svojim inšpiráciám, najmä ľudskému telu, jeho tekutinám a deštrukciám, hľadaniu zmyslu života, viere v šťastie, ale aj krátkym obdobiam uspokojenia z umelcovej tvorby.

Ak aspoň trochu poznáte Fabreho, asi vám neunikol jeho škandál spojený so sexuálnym obťažovaním členiek jeho súboru. Nevyhli sme sa jeho výhovorkám o tom, že spomínané obťažovanie bolo predsa súčasťou príprav na performance. Mám nulovú toleranciu k podobnému konaniu. Také výhovorky u mňa neobstoja. O to viac ma zarazilo, že po 10-minútovom monológu, v ktorom sa postavil do pozície obete, zaznelo posolstvo, ktoré má počas druhej vlny pandémie obrovský význam: „Buďte hrdí na svoju kultúru a kultúrne dedičstvo!“ Z diskusie som odchádzala zmätená a nahnevaná. Bili sa vo mne posledné múdre slová s nelichotivým dojmom z Fabreho.

Napriek všetkému, čo Erasmus v čase korony skomplikovalo – od nezmyselnej byrokracie, zhoršujúcej sa pandemickej situácie, jazykovej bariéry medzi mnou a Litovčanmi v službách až po jedinú akciu v angličtine, ktorá bola viac pohoršujúca ako inšpiratívna -, má Vilnius svoje neodškriepiteľné čaro.

Dominika Dudášová, 2. bc. KDŠ

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com