Formy krutosti a Shakespearov Titus Andronicus

čitateľský denníkanalýzaWilliam ShakespeareTitus AndronicusKatarína Krokošová

Tragédia Williama Shakespeara Titus Andronicus je hra o konaní zla vo všetkých (ne)možných podobách. Kým v úvode je obetovanie Alarba len (na prvý pohľad) nenápadným aktom, záverečná večera, pri ktorej Tamora skonzumuje svoje vlastné deti je vyvrcholením hry a zároveň erupciou motívu krutosti.

Na začiatku hry sa stretávame s motívom rivality. Hovoríme o časti, keď sme svedkami sporu medzi dvoma bratmi (Saturninus a Bassianus), ktorí sa túžia dostať na trón. Rivalita je v diele citeľná aj implicitne, a to v prípade spomínania rôznych vojen a bojov (napr. v úvode  Marcus spomína, že Titus sa vracia domov z vojen proti Gótom).

S motívom násilného odobratia slobody sa stretávame počas celej hry (napr. už v úvode Titus privádza Tamoru, jej synov a Arona ako svojich zajatcov). Tento motív je však v istom zmysle rozpoznateľný aj v prípade Lavinie. Chiron a Demetrius ju znásilnia, odrežú jej jazyk a ruky, aby jej zabránili hovoriť či písať. Možno predpokladať, že jej tak chcú znemožniť schopnosť označiť vinníkov znásilnenia.

Inou témou, ktorá pretkáva celú hru, je smrť. Autor s ňou však pracuje veľmi banálne. Postavy umierajú jedna za druhou. Smrť je často prvým a zrejme nevyhnutným východiskom.

Okrem týchto motívov sa v hre nachádza aj motív pomsty (napr. Titus chce pomstiť svoju dcéru a synov, Tamora chce pomstiť svojho syna). V časti keď Tamora stelesňuje Pomstu a jej synovia Vraždu a Násilie, autor akoby oživoval všetky motívy naraz. Titus žiada, aby Pomsta, usmrtila Vraždu a Násilie.

W. Shakespeare tu pracuje s vrstvením tragických situácií (napr. keď sú emócie zohavenej Lavinie vyjadrené slzami v očiach, alebo keď sa Lavinia učí písať bez pomoci rúk, aby mohla označiť vinníkov, či keď v zuboch nesie Titovu odrezanú ruku). Keby sme sa na postavu Lavinie pozerali z feministického hľadiska, mohli by sme jej utrpenie interpretovať ako umlčanie žien mužmi. Zároveň, keď autor v prípade Lavinie ako aj u Tita umocňuje tragickosť postáv odobratím končatiny, akoby tak upozorňoval na silu rodiny. Titus si nechá ruku odrezať, aby zachránil svojich synov, teda splní podmienku, no napriek tomu získa len ich hlavy (umocnenie tragiky). Odrezanie ruky bolo zbytočné – za splnenie podmienky nemusíme získať, to čo sme chceli.

Najzaujímavejšou postavou je Aron. Je to Maur, Tamorin milenec a zároveň jej komplic. Autor v tomto prípade umocňuje inakosť postavy. Nielenže ide o milenca vydatej Tamory, ale ešte aj o černocha. Aron vie byť nesmierne krutý, no zároveň citlivý, pokiaľ ide o život jeho vlastného dieťaťa.  To Tamora prikáže hneď po narodení zabiť, lebo podľa čiernej farby pleti by každý pochopil, že ide o nemanželské dieťa. V tomto prípade sa dá hovoriť o rasistickom náznaku v hre.(Aron: „...černá barva je ze všech nejlepší...").

V závere však nedochádza ku katarzii a Aron svoje činy neľutuje:

„Aron: Aspoň svou zlobu a vztek vykřičím.

Já nejsem dítě, abych litoval

a hloupě se kál ze svých hříchů. Ne!

Ja kdybych mohl, napáchal bych ještě

sto tisíc horších věcí nežli tyhle.

A jestli jsem udělal v životě

jediný dobrý skutek, z duše mě to mrzí."

Je pochopiteľné, no zároveň v kontexte vnímanie hry ako celku aj prekvapivé, ako sa mení Aronov slovník, keď sa prihovára vlastnému dieťaťu:

„Aron: Teď poletím jak vítr za Góty,

svůj poklad ukryju a sejdu se

tajně s přáteli císařovny. Pojď,

ty můj pyskatý puclíčku. Vždyť stejně

to všecko dělám jenom kvůli tobě.

Budu tě krmit lesním ovocem,

budeš pít kozí mlíčko, smetanu,

žít v jeskyni, až z tebe vychovám

bojovníka a generála vojsk."

V hre sa tiež vyskytuje pútavé podobenstvo s muchou, v ktorom Marcus zabíja muchu a Titus mu vynadá, pretože sa už nevládze pozerať na násilie. Marcus však argumentuje tým, že mucha je čierna rovnako ako Aron. Titus po takomto argumente okamžite mení svoj názor. Opäť tu vidíme prvky rasizmu. Ako veľmi nás dokáže farba pleti ovplyvniť v našich postojoch a názoroch.

Vyvrcholením krutosti hry je scéna, v ktorej Titus uvarí pre Tamoru jedlo pripravené z tiel jej synov. Cyklickosť hry sa tak uzatvára a zlo zomiera v tele matky, v ktorom vzniklo.

Hra je vďaka svojmu obsahu náročná už aj pre čitateľov, nie to ešte pre divákov. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo má Titus Andronicus na Slovenku takú skromnú inscenačnú tradíciu. Doposiaľ bola hra inscenovaná len dvakrát a to v Divadle Andreja Bagara v Nitre v réžii Jozefa Bednárika v roku 1981 a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v réžii Veroniky Trokšiarovej v roku 2018.

 

Použitá a prečítaná literatúra:

SHAKESPEARE, W. Titus Andronicus. Vydanie prvé. Praha: Romeo, 2007. ISBN 80-86573-15-X.

DOWNEROVÁ, Leslie Dunton a Alan RIDING. Shakespeare Základná príručka. Bratislava: Ikar, 2006. ISBN 80-551-1291-6.

HILSKÝ, M. Shakespeare a jeviště svět. Vydání první. Praha: Nakladatelství Academia, 2010. ISBN 978-80-200-1857-1.

WILD, J. B. Shakespeare medzi Veľkým treskom a South Parkom. Prvé slovenské vydanie. Bratislava: Európa a Vysoká škola múzických umení, 2019. ISBN 978-80-89666-70-6.

Katarína Krokošová, 3. Bc. KDŠ

iniciátor
01 02 03 04 05 06 07
08 09 10 11 12 13 14
15 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com