Impresie študentov z festivalu Divadelná Flora 2017

festivalDivadelní Flora 2017
Řecké pašije
Balkan macht frei

(redakčne krátené)

*

Rozkopané námestie, pešia prechádzka cez celé mesto, potreba rýchleho zorientovania sa v cudzom prostredí, unáhlené ubytovanie... - prvé, mierne zmiešané dojmy z príchodu do Olomouca. Avšak program festivalu Divadelná Flora bol naozaj pestrý. Tanečné performancie, monodráma, aj niečo „tradičnejšie“. Holandsko, Česko aj Nemecko. Veľké mená aj nepoznané novinky. Všetko potešilo, všetko prekvapilo – rôznymi podobami a vyvolaním množstva otázok o súčasnom stave... čoho vlastne? Divadla? Umenia? Slova? Obrazu? Európy? O tom všetkom potom vznikali debaty. A to je dobré, to je potrebné, to je symbol posunu vpred a záujmu zúčastnených. Niekto bol nespokojný, niekto nerozumel, niekto konečne po dlhom čase zažil katarziu (a niekto si konečne splnil sen a konečne videl prácu nemenovaného režiséra).

Nikoleta Tužinská

3. bc KRD

*

Žiaľ, musím priznať, že slovenské festivaly majú, čo sa budovania príjemné atmosféry, čo dobiehať. Festival so styčným bodom v podobe Konviktu, neskôr Vertiga (miestne “hospody”), vyslovene vnucuje priestor na stretávanie sa s ostatnými účastníkmi aj tvorcami. Neformálne chvíľky viedli k neformálnym, ale za to efektnejším rozhovorom. Porovnateľný u nás je naozaj azda len Kiosk. Ak spomenieme Dotyky a spojenia, môžeme sa odvolať na martinskú Lýru, z ktorej môže byť návštevník celkom jednoducho vyhostený v hodine určenej barmanom. Divadelná Nitra donedávna žila v Tatre, kde po zmene majiteľa tiež nie je úspech zaručený. O Novej dráme a Eurokontexte nemôže byť ani reči… Naviac, ani jeden zo spomínaných festivalov nemá pravdepodobne záujem o vytvorenie si širšieho a stmelenejšieho publika, čo sa Flore podarilo práve pozvaním študentov divadelných škôl.

Maximilián Sobek

1. mgr. KRD

*

Za mojou prvou operou v živote som cestovala až do Olomouca, na festival Divadelní Flora. Řecké pašije v réžii Jana Antonína Pitinského boli na programe v prvý deň festivalu. Zvláštne fascinujúci bol pre mňa jazyk - opera po česky. Aj keď by bol obsah rovnaký, vždy mám pocit, že vďaka talianskemu či francúzskemu jazyku je opera hneď o pár úrovní veľkolepejšia, vážnejšia, ale to môže byť spôsobené len neznalosťou jazykov. Vďaka tomu sa asi aj repliky: „Dáš si cibuli?“, „Nemám ji ráda,“ stali vtipným heslom večera. Veď napokon, slovanské jazyky sú stále krásne a ľudové – stávajú sa teda silným inšpiračným zdrojom. Obsah sa stal síce „jednoduchším”, ale o to jasnejším, bez nepotrebného „ochkania“ nad dokonalosťou románskych jazykov. Rovnako markantne na mňa zapôsobili kostýmy, v ktorých sa ako prví predviedli Íri pripomínajúci zbory s nalepenými ryšavými bokombradami a parochňami v pestrofarebnom oblečení. Koncepčne mali vychádzať z farebných betlehemských figúrok, no skôr pripomínali spoločenskú hru Človeče, nehnevaj sa. Predstavenie ponúka spleť tých najrôznejších kontrastov, okrem iného, aj kontrast tradičného, ľudového, v rozpore s novým, moderným. A aj keď boli moje pocity z predstavenia dosť zmiešané, Pašije jednoznačne zapasovali do konceptu Tekutej Európy, do problematiky emigrácie a multikulturalizmu.

Alexandra Rychtarčíková

3. bc. KRD

*

Maxim Gorkij Theatre Berlin predstavil inscenáciu The Situation, herci ktorej emigrovali zo svojich rodných krajín a stretli sa pri divadelnej práci v Berlíne. Divadelná ilúzia postáv sa prekrývala s reálnym rozprávaním zo života hercov, ktoré nemalo pôsobiť útočne na emócie diváka. Cieľom nebolo vyvolať ľútosť k hercom, ale smiech nad absurdnosťou situácie ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje rodné krajiny, históriu a prekonať neznášanlivosť k odvekým nepriateľom z iných krajín, či inej etnickej menšiny, aby sa streli práve s týmito ľuďmi v „cudzom“ Berlíne. Divadlo, ktoré vnáša smiech do najtrýznivejších súčasných tráum. Inteligencia a nadhľad ľudí, ktorí dokážu vnímať svoje postavenie bez výčitiek a s humorom. Posun lokálnej tvorby je možný len konfrontáciou so zahraničím, to značí spoluprácu s „cudzími“ tvorcami, odvahu pre moderné formy diela, či ochotu a chuť byť konkurencieschopný v širšom ako lokálnom meradle. Prečo ale takéto banality nedominujú aj v myslení niektorých našich, slovenských tvorcov?

Pavol Viecha

1. mgr. KRD

*

Veľmi intenzívne na mňa zapôsobila reflexia politickej situácie. Dôraz na ňu bol taký silný, že ešte dnes sa zamýšľam nad tým, ako narábať s prostriedkami politického divadla. Mnohé inscenácie vo festivalovom programe boli politicky angažované, alebo aspoň intenzívne preberali problematiku týkajúcu sa politiky. U všetkých som prehodnocoval ich vhodné použitie v rámci efektívnosti a účelovosti. Bohužiaľ, u väčšiny sa mi zdalo, že politické témy doslova znásilňovali divadlo, aby z neho spravili niečo účelovo poburujúce. Akoby tvorcovia nevedeli vymyslieť nič zaujímavejšie v dobe, v ktorej je politika mnohokrát lepším divadlom, ako to čo sme v niektorých predstaveniach videli. V predstavení Balkan macht frei sa režisér Oliver Frljić pokúsil o autorskú výpoveď. No v podobe, ktorú si zvolil, bol význam výpovede zvláštne ambivalentný. Predstavenie malo diváka postaviť pred situáciu, ktorá ho mala znechutiť alebo podráždiť, znepokojiť či vytočiť. Počas scény s mučením (hlavného herca mučili spôsobom tzv. waterboardingu) sa jedna žena v hľadisku postavila a vyliala vedro na herca, ktorý už niekoľko minút takto mučil hlavného predstaviteľa. Počas diskusie chceli tvorcovia poukázať na to, aké je dôležité, že takáto reakcia nastala. Otázka však znie: Načo to bolo dôležité? Aby sa ľudia naučili reagovať? Aby v sebe našli odvahu sa postaviť a zareagovať?

Samuel Chovanec

1. mgr. KRD

iniciátor
August - 2020
  01 02
04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com