(redakčne krátené)

*

Rozkopané námestie, pešia prechádzka cez celé mesto, potreba rýchleho zorientovania sa v cudzom prostredí, unáhlené ubytovanie... - prvé, mierne zmiešané dojmy z príchodu do Olomouca. Avšak program festivalu Divadelná Flora bol naozaj pestrý. Tanečné performancie, monodráma, aj niečo „tradičnejšie“. Holandsko, Česko aj Nemecko. Veľké mená aj nepoznané novinky. Všetko potešilo, všetko prekvapilo – rôznymi podobami a vyvolaním množstva otázok o súčasnom stave... čoho vlastne? Divadla? Umenia? Slova? Obrazu? Európy? O tom všetkom potom vznikali debaty. A to je dobré, to je potrebné, to je symbol posunu vpred a záujmu zúčastnených. Niekto bol nespokojný, niekto nerozumel, niekto konečne po dlhom čase zažil katarziu (a niekto si konečne splnil sen a konečne videl prácu nemenovaného režiséra).

Nikoleta Tužinská

3. bc KRD

*

Žiaľ, musím priznať, že slovenské festivaly majú, čo sa budovania príjemné atmosféry, čo dobiehať. Festival so styčným bodom v podobe Konviktu, neskôr Vertiga (miestne “hospody”), vyslovene vnucuje priestor na stretávanie sa s ostatnými účastníkmi aj tvorcami. Neformálne chvíľky viedli k neformálnym, ale za to efektnejším rozhovorom. Porovnateľný u nás je naozaj azda len Kiosk. Ak spomenieme Dotyky a spojenia, môžeme sa odvolať na martinskú Lýru, z ktorej môže byť návštevník celkom jednoducho vyhostený v hodine určenej barmanom. Divadelná Nitra donedávna žila v Tatre, kde po zmene majiteľa tiež nie je úspech zaručený. O Novej dráme a Eurokontexte nemôže byť ani reči… Naviac, ani jeden zo spomínaných festivalov nemá pravdepodobne záujem o vytvorenie si širšieho a stmelenejšieho publika, čo sa Flore podarilo práve pozvaním študentov divadelných škôl.

Maximilián Sobek

1. mgr. KRD

*

Za mojou prvou operou v živote som cestovala až do Olomouca, na festival Divadelní Flora. Řecké pašije v réžii Jana Antonína Pitinského boli na programe v prvý deň festivalu. Zvláštne fascinujúci bol pre mňa jazyk - opera po česky. Aj keď by bol obsah rovnaký, vždy mám pocit, že vďaka talianskemu či francúzskemu jazyku je opera hneď o pár úrovní veľkolepejšia, vážnejšia, ale to môže byť spôsobené len neznalosťou jazykov. Vďaka tomu sa asi aj repliky: „Dáš si cibuli?“, „Nemám ji ráda,“ stali vtipným heslom večera. Veď napokon, slovanské jazyky sú stále krásne a ľudové – stávajú sa teda silným inšpiračným zdrojom. Obsah sa stal síce „jednoduchším”, ale o to jasnejším, bez nepotrebného „ochkania“ nad dokonalosťou románskych jazykov. Rovnako markantne na mňa zapôsobili kostýmy, v ktorých sa ako prví predviedli Íri pripomínajúci zbory s nalepenými ryšavými bokombradami a parochňami v pestrofarebnom oblečení. Koncepčne mali vychádzať z farebných betlehemských figúrok, no skôr pripomínali spoločenskú hru Človeče, nehnevaj sa. Predstavenie ponúka spleť tých najrôznejších kontrastov, okrem iného, aj kontrast tradičného, ľudového, v rozpore s novým, moderným. A aj keď boli moje pocity z predstavenia dosť zmiešané, Pašije jednoznačne zapasovali do konceptu Tekutej Európy, do problematiky emigrácie a multikulturalizmu.

Alexandra Rychtarčíková

3. bc. KRD

*

Maxim Gorkij Theatre Berlin predstavil inscenáciu The Situation, herci ktorej emigrovali zo svojich rodných krajín a stretli sa pri divadelnej práci v Berlíne. Divadelná ilúzia postáv sa prekrývala s reálnym rozprávaním zo života hercov, ktoré nemalo pôsobiť útočne na emócie diváka. Cieľom nebolo vyvolať ľútosť k hercom, ale smiech nad absurdnosťou situácie ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje rodné krajiny, históriu a prekonať neznášanlivosť k odvekým nepriateľom z iných krajín, či inej etnickej menšiny, aby sa streli práve s týmito ľuďmi v „cudzom“ Berlíne. Divadlo, ktoré vnáša smiech do najtrýznivejších súčasných tráum. Inteligencia a nadhľad ľudí, ktorí dokážu vnímať svoje postavenie bez výčitiek a s humorom. Posun lokálnej tvorby je možný len konfrontáciou so zahraničím, to značí spoluprácu s „cudzími“ tvorcami, odvahu pre moderné formy diela, či ochotu a chuť byť konkurencieschopný v širšom ako lokálnom meradle. Prečo ale takéto banality nedominujú aj v myslení niektorých našich, slovenských tvorcov?

Pavol Viecha

1. mgr. KRD

*

Veľmi intenzívne na mňa zapôsobila reflexia politickej situácie. Dôraz na ňu bol taký silný, že ešte dnes sa zamýšľam nad tým, ako narábať s prostriedkami politického divadla. Mnohé inscenácie vo festivalovom programe boli politicky angažované, alebo aspoň intenzívne preberali problematiku týkajúcu sa politiky. U všetkých som prehodnocoval ich vhodné použitie v rámci efektívnosti a účelovosti. Bohužiaľ, u väčšiny sa mi zdalo, že politické témy doslova znásilňovali divadlo, aby z neho spravili niečo účelovo poburujúce. Akoby tvorcovia nevedeli vymyslieť nič zaujímavejšie v dobe, v ktorej je politika mnohokrát lepším divadlom, ako to čo sme v niektorých predstaveniach videli. V predstavení Balkan macht frei sa režisér Oliver Frljić pokúsil o autorskú výpoveď. No v podobe, ktorú si zvolil, bol význam výpovede zvláštne ambivalentný. Predstavenie malo diváka postaviť pred situáciu, ktorá ho mala znechutiť alebo podráždiť, znepokojiť či vytočiť. Počas scény s mučením (hlavného herca mučili spôsobom tzv. waterboardingu) sa jedna žena v hľadisku postavila a vyliala vedro na herca, ktorý už niekoľko minút takto mučil hlavného predstaviteľa. Počas diskusie chceli tvorcovia poukázať na to, aké je dôležité, že takáto reakcia nastala. Otázka však znie: Načo to bolo dôležité? Aby sa ľudia naučili reagovať? Aby v sebe našli odvahu sa postaviť a zareagovať?

Samuel Chovanec

1. mgr. KRD