Intelektuálne dobrodružstvá z Malej inventury

festivalriportrozhovorMalá inventúra2021Miroslava Košťálová
Hit Sun Dracones, foto kudyznudy.cz
Hladinou, foto divadlox10.cz
Výbuch, foto alicaminar.com

V poradí tretie online podujatie, ktoré som za uplynulý polrok vzhliadla, sa viaže k mojim začiatkom spojeným s profesionálnym divadlom. Bol to práve festival nového divadla, Malá inventura, ktorý vo mne vypestoval záujem o alternatívne umenie. Začínala som ako dobrovoľníčka, písal sa rok 2017. Popri roznášaní plagátov, kvetov, kontrolovania hostí, titulkov na plátne a podobných aktivít som si našla čas aj na sledovanie predstavení. Pamätám si, že keď festival skončil, dala som si záväzok, že ho o rok znova navštívim. A teraz, keď píšem tieto riadky, som svojským spôsobom opäť na „inventúre“ – v izbe, za monitorom a horiacou sviečkou na stole. Za normálnych okolností by som tento článok písala v Prahe, ale COVID 19 chcel, aby som sa nikam nebalila a užila si umenie medzi štyrmi stenami.

Tento - v poradí už devätnásty - ročník tohto kultúrneho podujatia sa uskutočnil v upravenej podobe. Hostia festivalu, ku ktorým som patrila aj ja, dostali príležitosť pozrieť si vybrané predstavenia každý deň od 22. do 27. februára 2021 prostredníctvom platformy vimeo.com. Okrem toho sme mali k dispozícii aj interaktívny katalóg, takže ak niekto nestihol záznam, ktorý bol na stránke uverejnený 24 hodín, mohol si zalistovať a kliknúť na link pri vybranom predstavení. Aj vzhľadom k iným povinnostiam som musela opäť prebudiť svojho dramaturgického guru, aby som stihla vyvážiť čas medzi školskými a voľnočasovými aktivitami.  

Priznám sa, že často hľadám balans, v dôsledku čoho ma neraz prepadnú negatívne emócie, ktoré sa snažím vybíjať tancom.  

Rovnakú techniku uplatnila v tanečnom diele Výbuch aj choreografka Alica Minar. Inscenáciu tvorí séria mizanscén, ktoré majú spoločného menovateľa – hnev. Tanečnice Caroline Alexander, Evgenia Chetvertkova, Xenia Vlachou Kogchylaki a Lauri Lohi sa s ním konfrontujú prostredníctvom interakcie s javiskovými predmetmi (veľké sivé mechy, železné trámy visiace na priesvitných lankách, kovový zvon). Na začiatku pripomínajú bábiky na kľúčik, ktoré sa postupne oboznamujú s priestorom. Sprvu nekoordinované, nesmelé pohyby bez prítomnosti hudby postupne nahrádzajú dynamické pohyby s výraznou mimikou. Ide o výsostne subjektívnu inscenáciu nielen pre divákov, ale aj pre samotné tanečnice, keďže nevidíme dôvod ich hnevu, ale len to, čo s nimi táto emócia v konečnej fáze robí (výrazná gestikulácia, rýchle tempo striedajúce sa s pomalým, hľadanie opory a následný boj s javiskovými predmetmi a pod.). Aj v dôsledku toho pripomína javiskové dielo surreálne výjavy, ktoré sú umocnené eklektickým kostýmovým riešením - červeno-biele pásikavé nohavice, obrovská blúzka, maska koňa navlečená na tele tanečnice v modrej košeli a ružovej sukni, zahalenie v rybárskych sieťach a pod. Je dôležité podotknúť, že choreografka pracuje s energiou veľmi citlivo, pomalé pohyby striedajú zrýchlené. Nevzniká vizuálno-tanečný virvar, ktorý by diváka vyčerpal. Tanečnú inscenáciu by som prirovnala k výletu do krajiny zázračno, kde nachádzame potešenie vo vizuálnych obrazoch. Výbuch je dobrým príkladom toho, ako pristúpiť hravo k téme, ktorá na prvý pohľad predpokladá zväčša negatívne konotácie.

Iný typ práce s energiou predviedla Zdenka Josefi v multižánrovom projekte Hladinou. Hlavnou témou a kľúčovým prvkom je ticho. Autorka konceptu a interpretácie poukazuje na to, prečo je dôležité zastaviť sa v tejto chaotickej dobe, v ktorej sme presýtení množstvom informácií. Demonštruje to na príklade krátkych sekvencií z televíznych správ, keď afektovaná moderátorka informuje o vážnych veciach s nacvičeným úsmevom na tvári. Do kontrastu s tým stavia Josefi prácu s materiálom – sivým kameňom a zrkadlom, ktoré sa stávajú jej partnermi počas „výpravy“ do krajiny ticha. Tieto úsporné scénické predmety, v kombinácii s modrým a žltým svietením, zároveň rozvíjajú ústrednú myšlienku, a to sústrediť sa na spomalenie, prítomný okamih. Meditatívna hudba  evokuje podmorské prostredie, vďaka čomu môže divák „skočiť šípku“ do hlbín vlastného podvedomia. Inscenácia zároveň prináša zaujímavé prepojenie medzi ľudským telom a morskou hladinou. Pomalé pohyby v tlmenom osvetlení odkazujú k opatrnosti a skúmaniu neprebádaného, na rozdiel od tých dynamických, ktoré v kombinácii so žltým svietením umocňujú radosť z objaveného. Umelkyňa prechádza rôznymi fázami, od prvotnej nedôvery až po záverečné splynutie s tichom, vďaka čomu získava inscenácia reflexívny rozmer. 

Objavovanie je téma, ktorú prostredníctvom výtvarných prostriedkov rozvíja aj Divadlo Continuo. V inscenácii Hic Sunt Dracones kombinuje autor konceptu a režisér Pavel Štourač fyzické, objektové a bábkové divadlo, vďaka čomu vznikajú pôsobivé surreálne obrazy. Práve tie sú na pomedzí grotesknosti a mágie a otvárajú široký interpretačný rozptyl. Postavy v šatách, bez hlavy, sú fascinované zo skúmania ženského tela prostredníctvom zväčšených lúp. Vďaka tomu sa pozornosť diváka zameria na konkrétne časti (hlava, nohy). Práve telo a jeho rôzne deformácie sú kľúčovým motívom, ktorý sa vinie celou vizuálnou poémou. Performerky Sara Bocchini, Nicole Nigro, Kateřina Šobáňová a Natália Vaňová vytvárajú  ilúziu chodiacich kabátov medzi debničkami, vrstvia nohy v malom výseku, „naháňajú“ ruky.  Vznikajú nielen fascinujúce javiskové obrazy, ale zároveň sa posúvajú hranice v interpretácii telesnosti.  

Často využívaným výtvarným prvkom v Hic Sunt Dracones  je práca so skulptúrou. Na začiatku je v nej obalená vrchná časť ženského tela, ktorá tvorí kontrast s dotykmi živých rúk. Následná deformácia symbolickým spôsobom poukazuje nielen na zrodenie nového života, ale aj na možnosti toho, čo môže vzniknúť, keď sa spojí hmota so živým. Performerky na tento motív odkazujú aj v závere inscenácie, keď si jedna vyzlieka šaty, pod ktorými má telo obalené v sadre. Následná manipulácia s týmto objektom poukazuje na to, ako často sme zošnurovaní rôznymi pravidlami a aké oslobodzujúce je vzdať sa všetkého, čo v nás vyvoláva pocity tiesne. 

Práve vybitie negatívnych emócií, následné uvoľnenie a absencia slov vo vybraných festivalových predstaveniach poukázali nielen na to, kde sa ako spoločnosť nachádzame. Denno-denne sme atakovaní správami, ktoré v nás nevyvolávajú radosť. Ako sa z toho nezblázniť? Ako nájsť motiváciu? Ako tvoriť? A hlavne – prečo tvoriť? Práve spojenie rôznych žánrov a foriem v umení môže byť jedna z odpovedí, ako sa oslobodiť od negatívneho víru, ako prísť na iné myšlienky a podniknúť intelektuálne dobrodružstvá aj z prostredia vlastného domu.

Miroslava Košťálová, 1. mgr. KDŠ 

Festival nového divadla Malá inventura, 19. – 27. februára 2021

iniciátor
August - 2021
  01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com