Jeden svet, veľa odtieňov

festivalJeden svetdokumentárny filmMiroslava Košťálová
Orchester z krajiny ticha, foto: Martina Mičúchová
film Veľká zelená bariéra
film Žena

Jedným z dôvodov, prečo mám rada jeseň (okrem farebných listov a dlhších večerov strávených pri knihách) sú aj umelecké festivaly. V dôsledku pandémie Covid-19 boli mnohé buď zrušené, alebo presunuté do virtuálneho prostredia. A Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet patril k druhej skupine. Nakoľko patrím k jeho skalným fanúšičkám, bolo mi jasné, že ho ani tento rok nemôžem vynechať. Od 5. do 11. novembra 2020 som preto trávila za počítačom ešte viac času, než zvyčajne.

Festival každoročne ponúka veľký výber dokumentárnych filmov, ktoré boli natočené v uplynulom roku. Témou tohto ročníka boli Voľby - osobné, spoločenské aj politické. Vzhliadnuť všetky filmy by znamenalo vzdať sa stravovacích, hygienických a v neposlednom rade aj školských návykov, takže som v sebe musela prebudiť dramaturgické „ja“, aby nebola ohrozená moja rovnováha (ale nakoľko píšem tento článok po desiatej hodine večernej, niečo evidentne nie je v poriadku).

Do môjho filmového výberu sa dostali predovšetkým filmy s tematikou vzťahov a ekológie, nakoľko sú mi obidve oblasti blízke a zaujímalo ma, akým spôsobom budú zdokumentované. V neposlednom rade som si všímala aj krajinu pôvodu – predsa len, vzhliadnuť dokumentárny film z Jordánska či ázijského Bhutánu nie je u mňa na dennom poriadku. Tretí faktor, ktorý zohral úlohu pri výbere, bola rodová príslušnosť. Bola som zvedavá nielen na príbehy žien z rôznych krajín, ale aj na spôsob, akým bude ich životná cesta umelecky stvárnená.

Ženy zraniteľné, ženy inštalatérske

Čo charakterizuje ženu? Jej sila? Odvaha? Krehkosť? Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď – môže ich byť toľko, koľko je žien na celom svete. Anastasia Mikova a Yann Arthus-Bertrand práve na tejto rôznorodosti postavili dokumentárny film s výstižným názvom Žena. Európanky, Američanky či Afričanky otvorene rozprávajú o prvej menštruácií, sexualite, práci, úlohe matky, ale aj o nútených sobášoch či domácom násilí. Respondentky sedia pred kamerou s čiernym pozadím, vďaka čomu vyniká ich tvár a reč, takže divák sa môže plne koncentrovať na obsah výpovede. Jednotlivé témy sú rozdelené krátkymi filmovými zábermi, v ktorých dominujú ženské tváre s odlišnými emóciami (radosť, strach, smútok, očakávanie). Na snímke oceňujem spôsob, akým réžia pristúpila k budovaniu dynamiky – dojímavé odpovede striedajú s tými humornými, vďaka čomu vzniká pestrý, emocionálne bohatý portrét. To, že respondentky pochádzajú z rôznych kútov sveta dodáva dokumentu kultúrno-spoločenský presah, ktorý má poznávaciu hodnotu. V dôsledku toho vzniká zaujímavé filmové dielo, ktoré podnecuje úvahy o rôznych aspektoch ženstva, rúca zaužívané klišé a stereotypy a prináša silný pocit spolupatričnosti.

Z iného uhla na problematiku ženstva nazerá režisérka Daniela König. Tá prostredníctvom dokumentu Hodinová manželka upriamuje pozornosť na skupinu jordánskych inštalatérok, ktoré sú schopné dotiahnuť skrutky, opraviť práčku či uzáver vody. Režisérka buduje dokument na základe kontrastu medzi dvoma priateľkami, ktoré pochádzajú z rozdielnych finančných pomerov. Slabou stránkou dokumentu je nevyjasnenie okolností týkajúcich sa obžaloby jednej z priateliek, v dôsledku čoho je divák ochudobnený o informácie. Nesporným prínosom filmu je poukázanie na ženskú emancipáciu a odhodlanie žien. Vďaka manuálnej zručnosti sú nielen finančne nezávislými, ale aj sebavedomými. A to v krajine, v ktorej stále dominuje vykonávanie manuálnych prác prostredníctvom mužských rúk.

Ako môže hudba pomáhať alebo aj paradajky majú radi Wagnera

Pred časom bola v Afganistane zakázaná hudba. Ľudia ju nemohli počúvať a ani sa ju učiť. Aj toto je jeden z faktov, na ktoré v dokumente Orchester z krajiny ticha poukazuje Lucia Kašová. Snímka zachytáva prípravy študentiek z Afganistanu, ktoré sú súčasťou prvého ženského orchestra Zohra, na hudobné turné po Slovensku. To, čo je na snímke nesmierne zaujímavé, je spôsob, akým režisérka vykresľuje pohľad  na Slovensko – práve prostredníctvom členiek orchestra. Dospievajúce dievčatá sa prvýkrát stretávajú s voľnosťou, zábavou, ich nadšenie sa odzrkadľuje v očiach. Režisérka na relatívne malom priestore zachytáva aj šokujúcu udalosť, a to zmiznutie štyroch členiek orchestra krátko po odohratí koncertu na najväčšom slovenskom hudobnom festivale Pohoda. Lucia Kašová prináša v dokumente aj vyjadrenie vedúceho člena ženského orchestra, ktorý nevyjadril znepokojenie, ale súhlas s rozhodnutím dievčat nevrátiť sa do rodnej krajiny. V našom kontexte môže pôsobiť jeho vyjadrenie znepokojivo, nakoľko doteraz nie je jasné, či dievčatá odišli dobrovoľne. Napriek tejto udalosti však snímka odhaľuje inú stránku Afganistanu. Je dôkazom o pozitívnych zmenách, ktoré sa udiali v krajine – prostredníctvom hudobného umenia už nie sú ženy z Afganistanu vyradené zo spoločenského života.

Popasovať sa so závažnými environmentálnymi a klimatickými výzvami sa dá rôznymi spôsobmi. Jedným z nich môže byť aj spev, ako na to v dokumentárnom filme Veľká zelená bariéra poukazuje režisér Jared P. Scott. Zachytáva cestu speváčky a aktivistky Inny Moddža, pôvodom z afrického Sahelu, ktorá sa stala tvárou ambiciózneho projektu Veľký zelený múr. Jeho cieľom je zazelenať územie Afriky, vytvoriť mozaiku obnovených území. V istom zmysle to môžeme vnímať aj ako metaforu, pretože ak sa jednotlivé kúsky mozaiky pospájajú, Veľký zelený múr by meral viac než 7 tisíc kilometrov a vytvoril by približne 20 miliónov pracovných miest. Režisér pri dokumente uplatnil princíp putovania – Inna Moddža navštevuje jednotlivé africké štáty, spoznáva obyvateľov, ktorí sa s ňou delia o osobné príbehy. Práve tie sú pre speváčku najväčšou inšpiráciou. Na jednej strane sledujeme cestu sahelskej speváčky a aktivistky naprieč veľkou zelenou bariérou. Druhú líniu dokumentu predstavuje samotný proces skladania a nahrávania piesní s kapelou Songhoy Blues a vystupovanie pred domorodcami. Prostredníctvom svojej hudby chce Inna Moddža upriamiť pozornosť na príbehy jednotlivcov a komunít v súvislosti s Veľkým zeleným múrom. Jej piesne sú spoločensky angažované. Je to fascinujúci dokumentárny film, ktorý prináša vieru v lepšie zajtrajšky prostredníctvom ľudskej spolupatričnosti, odhodlania a pracovitosti . A to všetko v prospech lepšieho života na našej planéte. To, že to nie je naivná predstava, dokazuje aj Innina návšteva Etiópie. Behom posledných tridsiatich rokov sa vysušenú krajinu podarilo premeniť na oázu stromov, a to vďaka ľudskej odhodlanosti a trpezlivosti. Režisér prináša iný, optimistickejší pohľad na krajinu, ktorú máme spojenú s africkým hladomorom v 80. rokoch minulého storočia.

Téma hudby je zastúpená aj v gréckom dokumentárnom filme so surreálnym názvom - Keď paradajky počúvajú Wagnera. Režisérka Marianna Economou približuje život na malej gréckej dedine, ktorej polovicu obyvateľstva reprezentujú starší ľudia pracujúci na farme. Snažia sa prísť na to, prečo sa ich paradajky nepredávajú tak dobre, ako tie talianske. Jedno z riešení vidia v hudbe – uprostred plantáže púšťajú piesne Richarda Wagnera a prídu k zisteniu, že paradajkám klasika prospieva. To je, samozrejme, iba jedna línia dokumentu (a priznajme si, že sa jej nezaprie humorný rozmer). Grécka režisérka apeluje najmä na súdržnosť a pracovitosť starších ľudí, ktorí spolu fungujú ako jedna rodina, spoločne znášajúca radosti, ale i prehry. Zaujímavú časť dokumentu predstavuje návšteva gréckych zamestnancov v Bruseli – zisťujú, kde sa predávajú ich paradajky a na základe rozhovorov dostávajú spätnú väzbu, ktorá ich má viesť k zlepšeniu predaja. Pracovitosť, súdržnosť a zdolávanie prekážok sú kľúčové slová, na základe ktorých grécka režisérka odkrýva jednu z inšpiratívnych tvárí gréckeho národa.

V kláštore na wi-fi?

Režisér Thomas Balmés približuje cestu dospievajúceho chlapca žijúceho v kláštore v ázijskom Bhutáne, ktorého však viac ako učenie mantier zaujímajú videorozhovory so speváčkou. Platonické zaľúbenie vyústi do stretnutia, ktoré však nedopadne podľa predstáv obidvoch zainteresovaných. Režisér prostredníctvom filmu zachytáva proces od prvotného opojenia na sociálnych sieťach až po vytriezvenie. Dokument okrem toho poukazuje na to, ako výdobytky modernej civilizácie prenikajú do života v kláštore – obzvlášť mrazivú scénu predstavuje hra malých mníchov na svetovú vojnu prostredníctvom hračkárskych samopalov. Film má hĺbku vďaka duchovej ceste, ktorú musí prejsť hlavný hrdina, aby si uvedomil, v čom spočívajú nástrahy civilizovaného sveta, reprezentovaného technológiami.

Sociálne siete sa tematizujú aj v ďalšom filme. Režisérka Liza Mandelup prostredníctvom dokumentu Lepší profil zobrazuje spôsob, akým si tínedžeri budujú imidž na sociálnych sieťach. Film zachytáva cestu šestnásťročného Austyna z malého amerického mesta Tennessee, ktorý túži po sláve. Uvedomuje si dôležitosť komunikácie s fanúšičkami a taktiež to, že ak nebude pravidelne pridávať nové príspevky, klesnú jeho čísla sledovanosti. Režisérka buduje dokumentárny film na základe kontrastu – Austyn sa snaží dosiahnuť úspech vlastnými silami v malom meste, na rozdiel od influencerov žijúcich v Los Angeles, ktorých životy riadi prísny manažér. Na tínedžerov vyvíja neustály nátlak a dohliada na obsah ich videí, pričom si však uvedomuje ich pominuteľnosť a priznáva, že akýkoľvek talent je ľahko nahraditeľný. Dokument Lepší profil zobrazuje nielen pominuteľnosť a manipuláciu vo svete sociálnych sietí. Je zároveň aj obrazom o psychike jednotlivca, ktorý vo virtuálnom priestore hľadá pochopenie, radosť a nadobúda chvíľkovú ilúziu šťastného života. Zároveň funguje aj ako výstraha pred sociálnymi sieťami, ktoré nedokážu nahradiť reálny život.

Pestovateľské radosti i starosti

A práve o reálnom živote, bez potreby vytvárať si profil na sociálnych sieťach, je dokumentárny film Najväčšia malá farma. Neustále štekanie psa z útulku, ktorého majú manželia, je podnetom k odchodu z bytu a následnej kúpe osemdesiat hektárového pozemku neďaleko Kalifornie. Režisér John Chester zachytáva sedem rokov života na farme v sugestívnych prírodných obrazoch (let vtákov, plávanie kačíc v jazere, včely opeľujúce kvety) a „drsnej“ realite reprezentovanej kŕmením prasiat, prenasledovaním kojota, či hľadaním páchateľa mŕtvej sliepky. Dokument je fascinujúci najmä vďaka vytrvalosti manželského páru a ďalších zamestnancov, ktorí sa učia na vlastných chybách a stávajú sa jasným dôkazom toho, aká dôležitá je súdržnosť, pracovitosť, nádej a viera.

Tohtoročný filmový festival Jeden svet vo mne podnietil veľa inšpiratívnych myšlienok. Opäť som si pripomenula, že bez vytrvalosti, pokory a viery nie je možné dosiahnuť požadované výsledky, a že tam, kde je odhodlanie, je aj cesta. Vďaka vzhliadnutým snímkam som si zároveň rozšírila „dokumentárne“ obzory – mala som možnosť vidieť inú tvár krajín, akými sú často v médiách vykresľované napríklad Afganistan, Grécko, USA či Afrika. To, čo dokumentárne filmy spája, je neochvejná viera v ľudstvo, v základné demokratické princípy. Ak by som mala zhodnotiť tohtoročný filmový festival jedným slovom, zvolila by som „empatiu“. Práve ona ma sprevádzala každým dokumentárnym filmom a mala zásluhu na tom, že som sa stala v tomto náročnom období opäť o čosi viac vnímavejším človekom. Ďakujem ti za pestrosť, akou oplývaš, Jeden svet.

Miroslava Košťálová, 1. mgr. KDŠ

iniciátor
December - 2020
  01 02
03
04 05 06
07 08 09 10 11 12 13
14 15
16
17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com