Keď ma očarí žlté kura

riportfestivalčeskýMalá inventuraMiroslava Košťálová
Malá inventura

Malá inventúra (resp. Malá inventura) je divadelný festival, ktorý už šestnásť rokov reflektuje postavenie nového divadla v Českej republike nielen pred odbornou, ale aj laickou verejnosťou. Malá inventúra nie je len prehliadkou ,,nového zboží“, ale aj kultúrny networking, prezentácie, workshopy a diskusie. Na festival každoročne prichádzajú hostia z celého sveta – tento rok sa ich počet vyšplhal až na 100. Sú však ešte dve veci, ktoré tento festival charakterizujú: jedna je festivalové centrum STUDIO ALTA, kde si môžete dať kávu, písať články, rozprávať sa s ľuďmi, alebo len tak sedieť na gauči a hladkať mačku. Druhá je logo festivalu. Je ním žlté kura, bez ktorého by som si tento festival iba veľmi ťažko predstavila. Každý rok sprevádza festivalových hostí na plagátoch, čiapkach, taškách a nálepkách. Patria k nemu aj rôzne slogany – k mojim obľúbeným patrilo Divadlo je dneska hlavne o krvi!, tento rok mi kura sprostredkovalo informáciu, že Divadlo je dneska hlavně o hercích! Festivalu som sa zúčastnila počas posledného februárového víkendu, v termíne od 24. do 25. februára 2018.

Umelecký kolektív, ktorý nepotrebuje radiátor

Je to zvláštne, že pokým som neuvidela psychedelický western Die Rache (Motus, produkcia divadla Alfred ve dvoře, STUDIO ALTA a umelecká skupina Handa Gote Research & Development), tak som ani nepremýšľala nad tým, že napätie sa dá postupne vybudovať aj bez slov. V tejto inscenácii sa do epicentra diania dostáva pomsta, ktorá z ústredných postáv – dvoch žien (Švábová, Kalivodová) a dvoch mužov (Procházka, Makela) vytvára surové bytosti bez citu. To umocňuje aj tmavá scénografia, na ktorej sa nachádzajú len tie najnutnejšie rekvizity (stoličky, vedro, narúbané drevo, lampáš, lopata). Umelecká skupina Handa Gote vytvorila jazykovo bezbariérovú inscenáciu, v ktorej všetko stojí na hercoch. A práve v tom spočíva najväčšia sila – ich temné pohľady nepripúšťajú žiadne emócie. Sú tu na to, aby vykonali akt pomsty, nechcú zmierenie, iba sa pohybujú na hrane dvoch svetov. Mŕtvy muž ožíva, žena zomiera, a naopak. Čierne oblečenie evokuje vinu, no múka, ktorá tu zastupuje hlinu, symbolicky varuje predd dôsledkami našich činov. Všetko je to temné, chladné, surové, bez citu. Navyše umocnené reálnou skutočnosťou, keďže v STUDIU ALTA sa nekúrilo. Umelecký kolektív, ako som sa neskôr dozvedela, si naschvál zakryl ústredné kúrenie. Takže zimomriavky na druhú...

Princ Dřevomír a moja láska k drevu

Hej, zaľúbila som sa. A nesmejte sa, ale do… dreva! Bábková rozprávka Dlouhý, Široký a Bystrozraký vznikla pôvodne ako semestrálna práca študentov Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU v Prahe. Rozprávku od Karola Jaromíra Erbena prepísala do scénickej podoby a zároveň aj režírovala Alžběta Vitvarová spolu s kolektívom (Štěpán Lustyk, Lukáš Bouzek, René Vitvar). Z dreva bola vytvorená obdĺžniková konštrukcia (vonkajší priestor hradu), ale aj stôl, na ktorom sa odohrávali scény v exteriéri (vyberanie nevesty princa Dřevomíra, rozhovor s kráľom). Z dreva boli vyrobené aj bábky, ktoré Lustyk, Bouzek a Vitvar animovali s veľkou dávkou zručnosti. Podarilo sa im vytvoriť ilúziu života a tlčúceho srdca (v prípade potreby kričali, menili hlas, skákali a prežívali všetko spolu s bábkami). Obzvlášť úsmevné boli improvizačné časti – keďže sa predstavenie uskutočnilo v priestoroch STUDIA ALTA, kde bola aj kaviareň, nezaobišlo sa to bez zvukov kávovaru a mixéru, takže Dřevomír v jednom okamihu povedal: ,,Už se dělá káva.“ Hostina na hrade Černokňažníka pozostávala z chrumiek, ktoré bábkoherci pchali do úst bábkam. Nejeden divák by sa k nim pridal...

Pipky na letisku?

Nenarážam teraz na sliepky, ktoré chovajú babky, ale na ženy, ktoré sa chcú podobať na modelky z časopisov, pre ktoré je nový pár topánok životná méta, a pre ktoré sa kvalita života rovná prestížnym módnym značkám. Inscenácia Roštěnky u Tiffanyho autorského divadla Anička a letadýlko pre mňa predstavovala najslabší článok víkendového festivalového programu. Samotný dramatický text mi prišiel príliš plochý – šéfredaktorka luxusného ženského časopisu Vanessa vyhlási súťaž o najviac dojemný list mesiaca. Víťazky čaká odmena – výlet do New Yorku k slávnemu klenotníctvu Tiffany, ktoré preslávila herečka Audrey Hepburn v kultovom filme Raňajky u Tiffanyho. Vanessa vyberie až tri výherkyne – objemnejšiu predavačku v trafike, Mariu, ďalej hysterku Gabrielu, no a napokon módnu aktivistku Šárku. Dej je zasadený do priestoru čakárne na letisku. Režisérka a autorka scenára, Anna Duchaňová, síce žánrovo špecifikovala hru na freak show, čo po vizuálnej stránke naplnilo očakávania (gýčové kostýmy, neforemné oblečenie, výrazný make-up, mimika), no samotná inscenácia pôsobila príliš jednotvárne a dosť ukričane. Tuším, že kvôli absencii nejakého významnejšieho konfliktu, alebo niečoho, čo by vytrhlo diváka z monotónnosti.

Dýchajúce obrazy a tanečná esej alebo Nasávam… umenie

So zaujímavou koncepciou a režisérskou prácou prišiel Jan Komárek v Kabarete Vélazquez. Vytvoril totiž snové divadlo, v ktorom ožívajú obrazy španielskeho barokového maliara, Diega Vélazqueza. Režisér popiera akúkoľvek racionalitu – divák sa vnára do sledov na seba nenadväzujúcich živých obrazov, ktorým vdychujú život performerky Andrea Miltnerová, Irina Andreeva, Lucia Kašiarová a Hana Fleková. Obraz splašených koní, aspoň pre mňa, patril k veľmi pôsobivým častiam inscenácie. Dve performerky nadskakovali, triasli hlavami dopredu a vydávali zo seba neidentifikovateľné zvuky. To, čo na mňa silno pôsobilo, boli aj ich kostýmy. Vystriedali ich síce niekoľko, no aj niekoľko dní po festivale mám stále v hlave ich krémové, nadýchané sukne, ktoré pri každom pohybe pripomínali padanie listov na zem. Nezasnívala som sa len počas tohto kabaretu, ale aj počas ďalšej tanečnej hry pod názvom Nothing Sad. Režisérka Petra Tejnorová sa voľne inšpirovala esejou J. Keplera: O šesťuholnej snehovej vločke – pútavé čítanie o ničom. Tanečnicka Terézia Ondrová a tanečníci Nathan Jardin a Matthew Rogers sa držia za ruky, pomaly sa pohybujú, vnímajú intenzitu toho druhého, až sa napokon rozbehnú a akoby rozplynú v časopriestore. Vášeň, túžba, odhodlanie vyjadrené prostredníctvom tanca a zrýchleného dýchania – to je tanečné umenie, ktoré dokáže vyvolať nesmierne silný pocit z prežitia a prežívaného.

Takže čo mi žlté kura ponúklo? Počas dvoch dní som sa trošku (klamem, dosť) bála , potom som plakala od smiechu, neskôr som dostala nechuť k Tiffanymu, aby som sa potom nechala unášať živým umením s tlčúcim srdcom. No a na záver som zistila, že to, čo sa spočiatku javí ako hra, je v skutočnosti telo a pohyby, ktoré vytvára. Malá inventúra mi rozšírila obzory, ponúkla nové pohľady na divadelné dielo a nechala ma, nech sa bojím, smejem, snívam… žijem.

Miroslava Košťálová

  1. bc. KDŠ

iniciátor
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com