Leto je pre všetkých praktických i teoretických divadelníkov časom oddychu, duševnej očisty a psychohygieny vo všetkých formách. Každý z nás má svoje metódy ako sa po divadelnej sezóne zregenerovať a zároveň sa pripraviť na sezónu ďalšiu, či už pasívnym nič nerobením, alebo naopak aktívnou sebarealizáciou. Čo ak sa však dá spojiť príjemná a uvoľnená atmosféra leta s divadelným umením? Potom ani unavený divadelník neodolá. A tak nejako vznikol pred pár rokmi práve KioSK, ktorý má výnimočné postavenie medzi slovenskými festivalmi, o čom nás znova v Žiline presvedčil aj tento rok v dňoch  26. až 29. júla.

Prehliadka nového slovenského divadla a tanca pôvodne vznikla z iniciatívy Divadelného ústavu Bratislava. Od roku 2008 je však KioSK organizovaný výlučne kultúrnym uzlom Stanica Žilina-Záriečie, ktorá patrí do medzinárodnej siete nezávislých kultúrnych inštitúcií. Každý rok na konci júla Stanica otvára priestor pre experimentovanie, hraničné formy divadla, tanečné a pohybové performancie či provokatívne autorské produkcie. Festival v sebe navyše svojsky spája inšpiratívne (nielen) divadelné umenie s tvorivými diskusiami (organizovanými i náhodnými), workshopmi, či obľúbenými večernými žúrmi a najmä s nekonvenčnou a festivalovo uvoľnenou atmosférou. Kto nezažil, nepochopí, alebo možno aj hej, ale určite môže ľutovať. V poradí už piaty ročník festivalu je dôkazom, že ak sa niečo robí poriadne a s nadšením (čo je zrejmé aj zo skvelej organizácie festivalu), má to perspektívu a ľudia to ocenia. Najmä ľudia milujúci leto, festivaly a divadlo.

Dramaturgia festivalu je zameraná najmä na inscenácie, performancie a projekty súčasnej nezávislej slovenskej (sporadicky i zahraničnej) scény. Aj tento rok sa v programe objavilo niekoľko tanečných a pohybových produkcií, nejaké to dokumentárne divadlo, tradičná či netradičná činohra ale aj spoločné projekty viacerých, na KioSKu už známych, divadelníkov a tanečníkov pôsobiacich aj v zahraničí. Práve takým projektom bola aj pohybová performancia Much more than nothing, ktorú vytvorilo zoskupenie slovenských a českých tanečníc ME-SA spolu so slovenskými choreografmi žijúcimi v Bruseli – Petrom Šavelom a Stanom Dobákom. Tanečníci pracovali s improvizáciou a vytvorili tak niekoľko samostatných obrazov, ktoré oscilovali na hranici pátosu a skutočnej emócie. Prvý výstup predstavoval niekoľko rozličných choreografií, evidentne fyzicky náročných, ktoré tanečníci predvádzali dlhý čas až do vypätia síl – až pokým im nepriniesli misku s ovocím, do ktorej sa pustili ako také prasiatka. Ďalší obraz simuloval scénu ako z natáčania sitcomu – s hercami i režisérom, ktorý ich nekonečne dlho dirigoval. „Herci-tanečníci“ sa pri tom museli neustále usmievať a spĺňať príkazy režiséra-tyrana. Choreografia performancie miestami pripomínala až spartakiádu a v spojení so šialenými farebnými kostýmami sa tanečníkom už tradične podarilo pobaviť i šokovať.

Špecifickou kategóriu programu je „inhabiting the space“, ktorý tvorí bezprostrednú reakciu na vybraté predstavenia a priestor pre voľnú improvizáciu osobností KioSKu (z radov už známych interpretov, pravidelných účastníkov festivalu). Niekedy improvizácia pôsobí ako voľné pokračovanie predchádzajúcej performancie, avšak čoraz častejšie skĺzava do určitej hyperbolizácie až paródie predtým videného predstavenia. Tento rok sa tak otvorili na festivale otázky, akú má vlastne „inhabiting the space“ funkciu, čo je to za tvar a či by sa vôbec ako taký mal špecifikovať. Otázky síce zostali nezodpovedané, v konečnom dôsledku však tento formát improvizácie a bezprostrednej reakcie umelcov na svojich kolegov zostáva obľúbený pre divákov i samotných interpretov a je osobitou súčasťou festivalu.

Kultúrne centrum Stanica Žilina-Záriečie tvorí pre festival KioSK to najvhodnejšie, najnekonvenčnejšie  prostredie. Podkrovný priestor S1 má prirodzene komornú atmosféru a aj vďaka úzkemu kontaktu diváka s performermi či hercami, dokáže dotvoriť autentický zážitok z divadelných i pohybových predstavení. Ako sa stalo aj pri predstavení Pokus Blaha Uhlára, kde boli diváci takmer “nalepení” na trojici hercov a premietacom plátne. Reakcie divákov na jednotlivé scény sa potom v celom publiku šírili ako nákazlivý trpký smiech. Drevenú podlahu S1-tky a jej charakteristické vŕzgania zasa cielene využili ako zvukový efekt tvorcovia projektu A takto?. Jaro Viňarský, Zuzana Burianová, Kamil Mihalov a Matthew Rogers sa prostredníctvom tanečno-pohybového predstavenia pokúsili zobraziť proces tvorby samotnej inscenácie, kde sa zamerali najmä na dynamické situácie v rámci skupiny. Napríklad v jednom okamihu predvádzal v priestore každý tanečník celkom odlišnú pohybovú choreografiu, čo pôsobilo nesynchronizovane avšak nie chaoticky. Tvorcovia A takto? si teda určili kreatívny proces ako nosnú tému, pri čom odhalili fázy, ktoré divák bežne nevidí. Počas celého predstavenia sme napríklad v rohu javiska za závesom videli ako sa baletka pripravuje pred vystúpením.

Druhý priestor Stanice – S2 je výnimočný nielen svojou ekologickou podstatou (v princípe ho tvorí tritisíc prepraviek od piva spojených ílovitou hlinou) a kruhovitým tvarom, ale aj dobrou akustikou a špecifickou arómou vzduchu. Ekologický charakter S2-ky podporil aj atmosféru pohybovej performancie Debody, ktorej súčasťou bol koberec zo skutočnej trávy. Diváci tak mali atypický a naturálny pocit, akoby zrazu nesedeli v divadle, ale priamo na lúke a pred nimi tancovala lesná víla. Performerka-tanečníčka Soňa Ferienčíková a lá lesná víla predviedla tanečné sólo o prepojení tela a duše človeka.

Dôkazom toho, že KioSK dáva naozaj priestor nezávislej slovenskej scéne je aj už spomínaná video-inscenácia Pokus (V hľadaní spirituality) Blaha Uhlára. To, čo na festivale Nová dráma vzbudilo neistú atmosféru, v niektorých prípadoch možno až pohoršenie (napriek tomu a zrejme aj práve preto, že sa Pokus stal aj celkovým víťazom spomínaného festivalu), bolo na KioSKu vrelo prijaté. Autoportrét nekonformného režiséra s vyhranenou poetikou a zakladateľa prvého autorského divadla na Slovensku – STOKA, šokuje nielen samotným spracovaním, ale otvára aj množstvo otázok blízkej minulosti nášho národa, fungovania demokracie či súčasnej situácie slovenskej kultúry. Je teda evidentné, že jedným zo zámerov inscenácie i samotného autora Blaha Uhlára, je šokovať a vzbudiť diskusiu, pri tom však vnímame rozdiel v diskusii s ľuďmi s predsudkami a s ľuďmi „umeniachtivými“ a otvorenými. KioSK je festivalom „iného“ diváka, ale možno by sme si mali uvedomiť, že už dlhšie žijeme aj v „inej“ dobe. A možno by sme mali začať vnímať a prijímať aj to „iné“.

Okrem nezávislej divadelnej scény a tanečnej a pohybovej platformy sa festival úzko zameriava aj na ďalší fenomén, ktorý je zatiaľ na Slovensku mierne opomenutý – a to svetelný dizajn. Už po niekoľkýkrát boli účastníkmi festivalu aj Jan K. Roľník a Vladimir Burian z Institutu Světelného designu v Prahe, ktorí v rámci prednášky predstavili svoju prácu a vysvetlili desatoro svetelného dizajnu. Mimo toho, že boli aj aktívnymi účastníkmi na ranných fórach, kde sa otvorene vyjadrovali k programu, mali ešte jednu dôležitú úlohu. Rozhodovali o víťazovi subjektívneho ocenenia POČIN [POUČN] za zaujímavú prácu so svetlom, ktorý je na festivale pravidelne udeľovaný. Tento rok ho zaslúžene získali Peter Šavel a Juliane von Crailsheim za tanečnú performanciu Could we f lie together?. Slovenský tanečník a choreograf Peter Šavel momentálne pôsobí v Belgicku, kde zároveň spolu s nemeckou režisérkou Juliane von Crailsheim tvoria v umeleckom súbore BodyTalker (zoskupenie tanečníkov z rôznych krajín a s rôznym umeleckým pozadím, ktorí študujú komunikáciu tela, tela s priestorom, tela s telom). Tvorivá dvojica pracovala s technikou Body-Mind Centering, ktorá sa zameriava na vrodené pohyby a odlišuje ich od tých, ktoré sme sa naučili počas výchovy. Choreograf s režisérkou sa tak pokúsili vytvoriť niečo ako univerzálny jazyk tela. Za zvukov barokovej hudby vzniklo pred očami divákov sólo jedného tanečníka, zložené zo zdanlivo nesúrodých pohybov. Performancia Could we f lie together? je vo veľkej miere inšpirované aj tvorbou Franza Kafku a myšlienkou konfliktu medzi biologickým telom a sociálnym telom (ako v poviedke Premena), čo tanečník na scéne interpretuje aj práve pomocou rôznych nesúrodých a netypických pohybov.

Uvoľnenú a príjemnú festivalovú atmosféru dotváral aj sprievodný program KioSKu. Úsmev na tvári a pokoj v duši priniesol ranný pilates, či večerné party. Popri duchovnému napĺňaniu sme mali neustále možnosť nasýtiť aj svoj fyzický hlad, pretože známe sestry Šrámkové tradične pripravovali svoje zdravé bio jedlá a v sobotu sme si užili aj Malý trh s rôznymi dobrotami a fashion dizajnovými vecičkami. V rámci off programu samozrejme fungovali každodenné ranné fóra tvoriace platformu pre diskusiu (nielen) o produkciách z predošlého dňa, ale aj prednášky o svetelnom dizajne, prezentácie prác svetelného dizajnu (Henk van der Geest z Holandska) či rôzne happeningy. Súčasťou tohtoročného KioSKu bola aj svetelná inštalácia vo verejnom priestore, ktorú mnohí objavili až v posledné dni festivalu, keďže ju tvorila realisticky vyzerajúca figurína na invalidnom vozíčku so svetlom v kapucni, ktorá bola každý deň na novom mieste (posledný večer visela zo stromu).

Pravidelnou súčasťou festivalu sú aj workshopy organizované vždy už pár týždňov pred začatím festivalu. Tento rok to bol pohybový workshop Komplexnosť performera s Jarom Viňarským a  škola svetelného dizajnu (organizovaná v spolupráci s Anténou – sieťou pre nezávislú kultúru) s témou Svetelný dizajn od konceptu k realizácií s Henk van der Geestom. Festival je zároveň nekonvenčný nielen dramaturgickým výberom, či nenútenou atmosférou, ale aj prístupom k divákom a špeciálne k študujúcim. Okrem toho, že si zachováva štatút letného festivalu aj zapožičaním trávnika pred S2-kou na štvordňové stanovanie, ponúka študentom permanentku za naozaj priateľskú cenu.

KioSK sa na nič nehrá. Nič nepredstiera, nikomu nič nedokazuje. Len sa snaží vytvorením platformy šíriť nezávislé divadlo a zároveň posúvať hranice vnímania a vkusu divákov. Už piaty ročník festivalu nás presvedčil o tom, že postoje jeho organizátorov sa nemenia, zostávajú naďalej otvorení a spolu so skvelou atmosférou a možnosťami duchovného vyžitia, predkladajú z roka na rok divadlo „iné“, experimentálne, “nepredžuté”. A dovolím si konštatovať, že by mali zmeniť svoje motto: „Hľadáme odvážneho diváka. Ponúkame dobrodružstvo spoločného hľadania „iného“ divadla.“ KioSK si totižto svojich odvážnych divákov už našiel. A tí sa vracajú každý rok.

Katarína Cvečková (Teória a kritika divadelného umenia, 3.roč. Bc)