Tento mesiac sme vám priniesli niekoľko knižných tipov. Z nášho pohľadu je pred nami 9 wordových strán, ktoré sa snažia obsiahnuť obľúbené knihy či nové objavy študentov a pedagógov našej fakulty. Bez ďalších zbytočných slov vám prajeme pútavé čítanie.

doc. Zdenka Pašuthová – katedra divadelných štúdií

„Právo na obľúbenú knihu“ si uplatňujem pri rôznych príležitostiach – a priznávam, že asi nebudem žiť dosť dlho, aby som vlastnila všetky knihy, ku ktorým mám vzťah. Jednou z tých „naj“ je pre mňa Príbeh umenia od E. H. Gombricha. Sú to vlastne prerozprávané dejiny výtvarného umenia. Kniha je naozaj príbehom. Fascinuje ma jeho presná „dramaturgia“ – zrozumiteľnosť, príčinná súslednosť a predovšetkým možnosť ponoriť sa doň – aj prostredníctvom reprodukcií diel. Milujem vzdelávanie bez trýznivej námahy, ktorú občas vyžaduje náročný autorský vedecký štýl alebo paralelný preklad cudzích slov v publikáciách, ktorých čítanie patrí k mojej pracovnej náplni J.

Druhou knihou – vlastne sériou kníh – sú nedeľné príhovory z Vatikánskeho rádia od verbistu, pátra Milana Bubáka. Mojím obľúbeným je II. zväzok s názvom Pracuj s tým, čo máš. Funguje pre mňa ako motivačná literatúra. Najmä vo chvíľach, keď mám pocit, že „stojím na mieste“ a nedarí sa mi pohnúť ďalej (áno, aj také sú). Čítam ju však zriedka J.

A do tretice: Rada vysedávam pri knižkách od Holly Web – o rodičoch, deťoch a zvieratkách (stratených či adoptovaných mačičkách, psíkoch a ďalších). Číta mi ich moja najmladšia, čerstvo osemročná slečna. Mám ich rada, lebo silene „nezabávajú“. Deťom až prekvapivo citlivo, ale reálne ukazujú viacero pohľadov na jednu vec. Nenásilne učia deti, že hranice vytýčené rodičmi sú často prospešné, a že práve rešpekt a pochopenie prejavené k ľuďom, zvieratám a prírode vedú k „šťastnému koncu“.

 

doc. Miroslav Dacho, ArtD. – katedra réžie a dramaturgie

V tomto období sa otvárajú nebývalé možnosti na štúdium a analýzu diela a života Milana Kunderu. Len rok po tom, ako oslávil v Paríži deväťdesiatku, teda vlani, sa objavili dve monografie či biografie, pričom jedna z nich okamžite rozpútala neobyčajnú diskusiu – škriepky, pútky, šarvátky. Z domácich autorov o. i. do debaty prispel v najnovšom čísle časopisu Rozum literárny vedec Peter Zajac.

Za pozornosť stojí, že autor tejto rozsiahlej (je to len 1. časť) publikácie Jan Novák zvolil podtitul Český život a doba, takže okrem osudov svetoznámeho románopiscu zaujmú aj spoločensko-politické kontexty týkajúce sa (aj) nášho územia polovice minulého storočia. (Jan Novák je v slovenskom divadle známy aj ako autor adaptácie Zločinu a trestu s názvom Vražda sekerou v Svätom Peterburgu či hry Tolstoj a peniaze.)

Na pultoch sa vlani objavil aj slovenský preklad Kunderovej prózy Sviatok bezvýznamnosti z pera našej pani docentky Eleny Flaškovej. V tesnom závese vyšlo to isté dielo v češtine s názvom Slavnost bezvýznamnosti (pr. Anna Kareninová). Možno teda porovnávať i preklady a francúzštinári môžu skomparovať aj s originálom. Po takmer márnych pokusoch uvádzať Kunderu legálne i v divadle sa postupne viac-menej krátko po sebe objavili jeho diela v Divadle Husa na provázku, v Klicperovom divadle v Hradci Královom, a kvôli pandémii na svoju premiéru čakajú už naskúšaní Majitelia kľúčov v brnianskom Národnom divadle.

A možnosti zďaleka nie sú vyčerpané – ďalšie diela (i diely) sú už avizované.

 

doc. PhDr. Helena Čertíková – Katedra bábkarskej tvorby

Vždy som rada čítala romány, poviedky, básne. No v posledných rokoch ma viac priťahujú životopisy a rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Pri ich čítaní sa aj ja s nimi zhováram. A potom čítam veľmi rada aj knihy súvisiace s dušou človeka – s psychológiou. Toto všetko sa mi spojilo v knihe rozhovorov Denisy Gura Doričovej so psychiatrom Pavlom Černákom Správa o stave duše, ktorá sa mi nedávno dostala do rúk.  Veľmi zaujímavé čítanie.

 

doc. Mgr. art. Karol Mišovic, PhD. – Katedra divadelných štúdií

Ako človek, pre ktorého je čítanie divadelných hier priam samozrejmosťou, si najlepšie odpočiniem pri dobrej beletrii. V nej určite nemám obľúbený žáner, ale čomu sa naozaj vyhýbam je sci-fi a fantasy. To mi naozaj nie je blízke. No pre divadelnú recenziu som už neraz siahol aj po dielach z tejto oblasti. Prozaici, ktorí patria medzi mojich obľúbených a čítanie ich diel je pre mňa aj po niekoľký raz dobrodružstvom a pôžitkom z textu, sú Honoré de Balzac, Stefan Zweig (viete si asi predstaviť to nadšenie pri Zweigovom románe o Balzacovi), Thomas Mann či Kateřina Tučková. A musím povedať, že som vlastne vďačný, že súčasní slovenskí divadelníci tak často siahajú po prozaických dielach, lebo len vďaka niektorým inscenáciám som sa dostal ku skvelej literatúre, ktorá ma dovtedy obchádzala. I keď Nikola Šuhaj mi skutočne neprirástol k srdcu.

Gro môjho čitateľského vkusu je divadelná literatúra, história a zoológia. Milujem knihy o starej Bratislave, v ktorých ako rodený Bratislavčan spoznávam dejiny svojho mesta, ale po dočítaní som vlastne vždy roztrpčený z jeho urbanistickej devastácie. Ako človek, ktorý miluje históriu, zvieratá a zoologické záhrady pravidelne vo voľnom čase siaham po knihách o súčasnosti, ale aj minulosti zoologických záhrad. Je to krásny kompromis medzi všetkým, čo mám rád. Doma už mám celkom bohatú kolekciu zoo-sprievodcov z celého sveta, za ktoré som za tie roky zaplatil skutočne nebývalé peniaze, aj nedávno mi zo špecializovaného zoo-antikvariátu z Nemecka prišiel balík asi s päťdesiatimi knihami. Mnohí moji známi sa chytali za hlavu, že vyhadzujem sumu prevyšujúcu moju mesačnú mzdu za zažltnuté a polorozpadnuté brožúrky. Ale tak sa na to, do psej matere, nepozerá! Pre mňa sú publikácie o histórii zoo pútavým, edukatívnym a niekedy až frapantným čítaním. Vedeli ste napríklad, že v Bratislave chovali tučniaky?

Okrem toho rád siaham po knihách o živote zvierat a modernom uvažovaní o ich chove v zajatí od Josefa Vagnera, Zdenka Veselovského či Carla Hagenbecka. Nedávno som dokonca myslel na to, že na Slovensku absentuje kniha, ktorá by mapovala históriu tuzemských zoologických záhrad. Síce na Slovensku nemajú tak vžitú tradíciu ako v Nemecku či v Holandsku, ale už by bolo o čom písať. Dokonca som sa v horúčkovitom návale z dobrého nápadu o tom rozprával aj s jedným odborníkom zo zoopraxe, či by to nebol dobrý edičný návrh.

No a samozrejme absolútnou prioritou môjho čitateľského života je divadlo. Vždy sa teším na čítanie nových hier, ktoré som doteraz nepoznal alebo len nedávno uzreli svetlo sveta. Ale určite nemám jednu obľúbenú drámu, je ich mnoho, napr. Cyrano z Bergeracu, Škriepky v Chiozze, Pred západom slnka, John Gabriel Borkman, Periferie, Věc Makropulos, drámy antickej knižnice a mnohé iné.

Z divadelných publikácií je doslova mojou bibliou a súčasne vzorom písania o dejinách a spôsobe analyzovania herectva kniha Františka Černého Měnivá tvář divadla aneb Dvě století s pražskými herci. Celkovo diela (od recenzií až po komplexné monografie) od menovcov Františka Černého a Jindřicha Černého sú pre mňa vždy čitateľským aj odborným zážitkom i profesijnou inšpiráciou.

 

Mgr. art. Nora Nagyová, PhD. – Katedra scénografie

Nemám vyhranený žáner. Mám rada kvalitné texty, a tie sa dajú nájsť v lyrike, epike aj dráme. Avšak musím povedať, že dráma je u mňa na samom vrchole. Opätovne sa vraciam najmä k vedeckým publikáciám, najčastejšie k veľmi populárnej publikácii Dejiny slovenskej drámy 20. storočia, Divadelnému slovníku a iným, ale závisí to aj od témy, na ktorej v aktuálnom období pracujem. Napríklad v týchto dňoch dokončujem štúdiu zameranú na literárnu reprezentáciu Bratislavy v dramatickej tvorbe Viliama Klimáčka, a z tohto dôvodu sa vraciam k publikáciám, ktoré orientujú pozornosť na mestské priestorové fenomény. Pre zaujímavosť spomeniem Mesto a démoni Bogdana Bogdanovića, Urbánní situace Oliviera Mongina a Citlivé mesto Daniely Hodrovej. No často sa vraciam aj ku knihe Aleidy Assmannovej Prostory vzpomínání, ktorá obsahuje okrem iného aj  zaujímavú kapitolu Svár vzpomínek v Shakespearových historických dramatech. Dávam ju ako tip pre študentov. Opätovne sa vraciam ku knihám najmä preto, že sú podnetné. A takých je podľa môjho názoru niekoľko. Spomeniem napr. eseje Susan Sontag, či Pétera Nádasa, ktoré vyšli minulý rok v slovenskom preklade. Najnovšie do mojej knižnice pribudli tieto tituly: Melancholie vzdoru Lászlóa Krasznahorkaia, divadelné hry macedónskeho dramatika Dejana Dukovskeho (darček priamo z Macedónska) a publikácia Po/doby Petra Karvaša, ktorú recenzujem.

 

Dott. Michal Denci, PhD. – Katedra divadelných štúdií

Ak by som mal z tohto pohľadu identifikovať spoločného menovateľa pre knihy, ktoré rád čítam, bola by to zrejme nemožnosť jednoznačne ich priradiť ku konkrétnemu žánru. Práve tieto knihy totiž demaskujú arbitrárnosť hraníc v myslení.

V ostatnom čase ide najmä o dva tituly. Prvým je súbor štúdií od spisovateľa menom Leonardo Sciascia s názvom Pirandello a Sicília. Mohlo by sa zdať, že je to tematicky a geograficky úzko ohraničená kniha. Pirandellova tvorba je však univerzálna, zatiaľ čo Sicíliu možno vnímať ako metaforu sveta. Nie náhodou sa vraciam práve k tomuto titulu aj vtedy, keď chcem získať nástroje na uchopenie toho, čo sa deje napríklad i na Slovensku.

Druhým titulom je Osem smrteľných hriechov Konrada Lorenza, ktorý upozorňuje čitateľa na limity svojich téz, čím ich paradoxne odstraňuje. Zároveň dokáže vnímať pôsobenie človeka na svoje okolie v širokom kontexte a prepájať jednotlivé roviny. Jeho spôsob nazerania je v mnohom inšpiratívny.

V každom prípade, obsiahnuť tieto diela a ich rozporuplných autorov v niekoľkých vetách je nemožné, a tak odpoviem len jednoducho: vraciam sa k nim kvôli ich nenápadnej ohromnosti.

Zhodou okolností je to knižný artefakt: Božská komédia Dante Alighieriho v českom preklade Otta Františka Bablera s ilustráciami od Sandra Botticelliho.

 

Michal Onduš – Katedra bábkarskej tvorby

Obľubujem poviedky. Učarilo mi umenie povedať veľa v malom rozsahu, a práve toto je pre poviedku (ale aj poéziu, ktorú taktiež obľubujem) charakteristické.

Nemám vo zvyku sa opätovne vracať ku konkrétnemu titulu. Samozrejme, občas sa to stane, no nie je to vedomá pohnútka znovu prežiť ten konkrétny príbeh. Skôr je to niečo iracionálne, čo neviem pomenovať.

Môj najnovší knižný prírastok je kompletné dielo Václava Pankovčína, ktoré vyšlo v troch zväzkoch vo vydavateľstve KK Bagala. Na Pankovčína som natrafil relatívne nedávno a po prečítaní niekoľkých ukážok jeho tvorby bola táto voľba jasná. :)

 

Bc. Frederika Kašiarová – Katedra bábkarskej tvorby

Literárne žánre, ktoré momentálne obľubujem, sú poézia a poviedky, ale nepohrdnem ani románom, nejakým dobrodružným príbehom, či rozprávkou. Ku knižným titulom? Hm, mám ich hneď niekoľko, no pre mňa je to určite poézia Erika Grocha a jeho Súkromné hodiny smútku. Je to pre mňa dielo, ktoré je v každom veku iné a špecifické najmä svojím jazykom. Nie je to taká tá „artová“ poézia, ktorú musí čítať každý umelec v kaviarni. Je to kniha, ktorá pravdivo opisuje stav muža, prechádzajúceho vývojom, pričom pozoruje život. Tie básne viem naspamäť a občas, keď ma pochytí chvíľka, tak si potichu nejakú poviem. Veľa píše o mame. O vtákoch. A o svojej láske Lenke. Ďalej je to Prelet nad kukučím hniezdom. Pre mňa klasika. Nikdy neomrzí. Film milujem a kniha je tiež veľmi dobre spracovaná. Momentálne mám však dočítaný Parfum/príbeh vraha, ktorý ma dostal históriou Paríža, vôňami, smradom, smrťou spojenou práve s niečím iným a tým je vôňa. Charakter samotného predstaviteľa je niečím, čo rada skúmam a páči sa mi čítať o zvláštnych a výnimočných ľuďoch. Ďalej je to môj pamätník l, ktorý som našla prednedávnom doma a písali mi doňho kamaráti na základnej, otec, mama, školník a tak... Klasika, veľmi zaujímavé čítanie... No a ďalej je to pre mňa samozrejme rozprávková kniha. Vždy ma naučí viac ako nejaká motivačná literatúra. Momentálne mám rozčítaného Čin-čina. Riešia sa tam vážne rodinné a životné situácie. A to ma baví, že sa to deje práve vrabcom. A môj nový knižný prírastok je kniha od Veroniky Šikulovej Domček jedným ťahom. Mám ju od Adelky Dukátovej, ktorá mi ju darovala na meniny a myslím, že ona nečíta braky. Ahoj Adel, pozdravujem ťa do Reflektoru… :)

 

Mgr. art Gejza Dezorz – katedra bábkarskej tvorby

S hrôzou zisťujem, že v poslednej dobe som v tempe čítania dosť poľavil. Síce si často nahováram, že už šliapnem na plyn, no skončí to opäť iba ďalším vrstvením rozčítaných kníh do prapodivného kónického knižného artefaktu, ktorý sa naťahuje do výšav až pokiaľ milosrdne a s treskotom nepadne do prachu zbytočných predsavzatí. Prirodzene potom selektujem. Šťastnejšie knihy putujú späť do tieňa knižnice a tie odvážnejšie sa prítulne pretlačia do mojej pozornosti, aby som si s nimi laškovne šepotal v nočnom tichu dlhé týždne...

Ak by som mal pomenovať zopár zážitkov z toho nesmierneho množstva dobrodružstiev, ktoré som už prežil pri čítaní mamy literatúry, siaham do nedávnej minulosti a vyťahujem pochúťky...

Už dosť dlho na mňa číha Kriminalita a justícia v stredovekom Prešporku od Vladimíra Segeša, navraciam sa aj k úžasnej literatúre faktu Martina Pollacka  Americký cisár.

Zopár mesiacov sa už nesmierne teším aj na publikáciu Slovenskej národnej galérie Denníky a listy 1877 – 1918 maďarského maliara Ladislava Mednyánszkeho, či aj na titul o Hitlerovom nástupe k moci a úpadku Weimarskej republiky, Ako umiera demokracia Benjamina Cartera Hetta.

Neskutočne mnoho autorov ma už potrestalo intenzívnejším, boľavejším vnímaním vecí a efemérnosti ľudského bytia... Ale pokúsim sa krotiť a v strohej reminiscencii teda ponúkam aspoň zopár inšpiratívnych čitateľských zážitkov:

• Josef Váchal – Krvavý román:  Uchvátil ma svojou grotesknosťou, brakovou lyrikou, no najmä nádhernou kramárskou poetikou. Je to inšpiratívna kniha legendárneho grafika, kníhviazača, okultistu, ale aj národného umelca.

• Salman Rushdie – Harún a more príbehov: Útly, ale fantastický román, ktorý mi otvoril oči... Zasvätil ma do toho, že dobrodružstvo je správne pochopená nepríjemnosť, a že nebáť sa a pomáhať nájsť šťastie iným je v živote vlastne to najlepšie, čo sa nám môže prihodiť!

• Umberto Eco – Baudolino: Skvostný a uhrančivý Baudolino sú šibalské a opojné tance veľkého mysliteľa.

• Branko Jelinek – Oskar Ed: Tetralógia tohto grafického románu je to, čo by si mal prečítať každý, kto chce pochopiť nočné mory osamelého a opusteného chlapca. Oskar Ed je temné zákutie ubolenej duše. Je surreálna báseň. Výživná, dynamická symfónia čiar, fľakov a škvŕn v čiernobielom prevedení ozajstného majstra grafiky!

• Grzegorz Rosiński a Jean Van Hamme – Le Grand Pouvoir du Chninkel: Nádherná kniha od tvorcov, ktorí koncom minulého storočia vytvárali fenomenálny európsky artový komiks. Ich podobenstvo o ľudskej hlúposti, fanatickom mesianizme, túžbe po moci a o absurdnom uctievaní relígie je skutočnou bibliou každého fanúšika fantasy literatúry.

A čo si Gejza Dezorz myslí o poézii?

Snažím sa obsiahnuť aj tento literárny druh a aký mám názor? Snáď za všetko povie strohý výber mojich obľúbených veršotepcov: Omar Chajjám, John Milton, Rabíndranáth Thákur, Ján Ondruš, Osamelí bežci (Ivan Laučík, Peter Repka & Ivan Štrpka), Michal Habaj, Agda Bavi Pain, Sylvia Plath, Ezra Pound, Allen Ginsberg...

Aký má názor na erotické témy v literatúre?

Veď literatúra je ženského rodu! Ach, Lolita nežná... Bez erotiky by nebol život. Láska je miazga, šťava, čo nás spája, zliepa dokopy. Pre ňu žijeme, pre ňu tvoríme a „bojujeme“... Bez lásky by nebolo erotiky a bez erotiky by nebola ani literatúra! Ach, Marína milá...

 

Katy Quisová – katedra divadelnej réžie

Aj keď pandémia vytvára čas na voľnočasové čítanie, musím sa priznať, že knihy podľa vlastného výberu (rozumej nie tie študijné) čítam čoraz menej. Za posledný mesiac sa mi však podarilo prečítať niekoľko zaujímavých titulov, ktoré odporúčam ďalej.

Truman Capote – Chladnokrvne: Táto kniha sa stala mojou srdcovkou už na strednej škole, kde sme ju dostali „nanútenú“ v rámci povinného čítania. Keď vyšla v novom prebale vydavateľstva Absynt, po rokoch som sa k nej vrátila a bavila ma ešte viac. Capote osciluje na hrane beletristického a dokumentárneho štýlu písania a vytvára tak prepracovaný obraz motivácií, ktoré mohli viesť k spáchaniu zločinu.

Kari Hotakainen – The Unknown Kimi Räikkönen: Keďže už sa veľmi teším na ďalšiu sezónu pretekov F1, táto kniha mi spríjemnila čakanie. Ale aj pre nefanúšikov motošportu môže byť táto kniha zaujímavá, lebo ide o prepracovaný životopis človeka – športovca, ktorý musí zvládať enormný fyzický aj psychický tlak. Cez osobný príbeh sa tak odhaľuje aj celé zákulisie „najdrahšieho cirkusu na svete“.

Bill Burnett a Dave Evans – Designérem vlastního života: Nie som priaznivcom motivačnej literatúry, no musím povedať, že by som bola vďačná, keby mi táto kniha prišla do života v dobe, kedy som maturovala a rozhodovala sa, čo so sebou, kam na vysokú školu a čo vlastne chcem v živote robiť. Dvaja pedagógovia zo Stanfordskej univerzity píšu o tom, ako sa dajú princípy dizajnérskeho myslenia aplikovať na každodenný život.

 

Barbora Mokošová – Katedra bábkarskej tvorby

Prvý kontakt s knihou

Na svoj prvý zážitok s knihou si spomínam veľmi dobre, teda keď berieme takú knižku , ktorá má autora, tiráž a textovú časť... a nie takú pískaciu z gumenej hmoty do vane. Moja prvá knižka bola od Ľudmily Podjavorinskej: Čin-Čin. Čítala som ju s dedkom, s ktorým sme mali dohodu, že veľké verše prečíta on a ja tie menšie. Vtedy ma to veľmi motivovalo, pretože som sa v škole mohla pochváliť, že som prečítala za deň celú knižku. Aj keď to vlastne z veľkej časti nebola ani moja zásluha. :)

Aké žánre preferujem

Nie som človek, ktorý by preferoval jeden konkrétny žáner literatúry. Niekedy mám chuť na to a niekedy na ono.

Moja knižnica je žánrovo bohatá. Veľmi rada mám absyntovky, historické romány, novely slovenských autorov 20. storočia, ale aj biografie či knižky vizuálne, výtvarné, od komiksov až po učebnice výtvarných dejín, ktorým vôbec nerozumiem a len tak si v nich listujem.

 

Samozrejme, ako študentka VŠMU mám v knižnici sekciu teatrologických štúdií a umeleckých odborných kníh, ktoré majú 800 až 1 500 strán. No mnohým z nich som len „prevoňala strany“ a uložila ich naspäť na miesto, kde ich čas na čítanie ešte dozrieva.

 

Aby to neznelo veľmi intelektuálne, nerozumiem sci-fi a fantasy literatúre, nikdy som nečítala Harryho Pottera a ani vlastne neviem, kto ten Harry je. Ale viem, že som raz na karnevale bola Hermiona, a to je vraj jeho kamarátka, ale Hermionou som bola  len preto, že iná maska v CVČ už nebola voľná a ja som si celý karneval obťahovala na ruke nápis HERMIONA, aby som na to meno nezabudla, ak sa ma to niekto ešte opýta.  

Mojou veľkou srdcovou záležitosťou sú detské knižky, ich ilustrácie a texty. Zbožňujem ich. Najradšej by som ich vykúpila všetky. Hlavne tie, z ktorých vychádzajú po otvorení 3D postavy.

Formát

K formátu nemám výhradu. Viem čítať aj z čítačky, aj si vypočuť audio knihu. Mám rada aj mäkkú väzbu aj tvrdú väzbu. Všetko má niečo do seba a na každú situáciu mi pasuje iný formát. Na dovolenke neviem, na čo budem mať chuť, a keďže váha batožiny je obmedzená, volím elektronickú čítačku. Keď šoférujem, púšťam si audio knižky. Keď čítam vo vlaku, beriem si knihy s mäkkou väzbou. Ale v knižnici najviac vyniknú knižky s väzbou tvrdou a ešte aj s papierovým obalom.

Najobľúbenejší autori 

Zbožňujem Dominika Tatarku, Vladimíra Mináča, Františka Švantnera, Petra Štrelingera, Arpáda Soltésza, Oľgu Feldekovú... V mojom knižnom srdci  slovenskí autori pretláčajú tých zahraničných. Jednoznačne.

Posledná knižka ktorá mi vyrazila dych

Alena Mornštajnová - Hana

Čo mám aktuálne na nočnom stolíku.

Tamara Šimončíková Heribanová – Pendleri

Janet Morgan – Agatha Christie: Životopis

Tereza Oľhová – Nespúšťaj oči z trate!

Branislav Kovár, Oliver Zajac, Lucia Benediková – Epidémie v dejinách

Madeline Vadkerty – Slovutný pán prezident

Katarína Kerekesová, Vanda Rozenbergová – Websterovci (na ktorých sa neskutočne teším)

 

Matej Trnovec – Katedra réžie a dramaturgie

Netradične, najväčší pôžitok mám z čítania odbornej literatúry. Filozofická, psychologická, kunsthistorická, a pochopiteľne divadelná teória. Taktiež rád siahnem po kvalitnej poézii a dobieham tie diela svetovej klasiky, ktoré som nečítal. Takisto netradične veľmi neholdujem čítaniu drámy a považujem to vo väčšine prípadov za povinnosť, ale samozrejme existujú výnimky.

Z divadelnej teórie sa mimoriadne rád vraciam k Divadlu a jeho dvojníkovi Antonina Artauda. Jeho šialená, poetická, roztrieštená a silno spirituálna optika na divadlo pri každom čítaní prináša nové podnety a úvahy. Z obdobných dôvodov sa rád vraciam k čítaniu Friedricha Nietzscheho. Zásadné bolo pre mňa aj čítanie teoretických divadelných diel od Jerzyho Grotowského, Petra Brooka, J.L. Styana, Michaila Bachtina a pod.

Z prózy boli pre mňa veľmi inšpiratívnymi autormi George Orwell, William Seward Burroughs, Oscar Wilde či Fjodor Michajlovič Dostojevskij.

Z poézie sa mi ťažko vyberá jedno meno. Uvediem možno typický príklad, ale Kvety zla od Charlesa Baudelaira výrazne ovplyvnili moju tvorbu – čiže ak jedna básnická zbierka, tak práve tá. Ďalším dôležitým dielom je isto Božská komédia Dante Alighieriho.

Z drámy rád čítam antické a stredoveké drámy. Z konkrétnych autorov Mariusa von Mayenburga, Henrika Ibsena, Alejandra Jodorowského (do čoho spadá aj jeho filmová tvorba a divadelná teória tzv. panického divadla), Heinera Müllera, Sarah Kane a pod.

Najzásadnejšou knihou pre moju tvorbu bolo však Posledné pokušenie gréckeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa. S touto knihou mám silné spirituálne puto a jej hĺbka ma fascinuje.

Napokon nemôžem zabudnúť ani mnoho náboženských textov – z rôznych kultúr a samozrejme Bibliu, ktorá (aj napriek tomu, že nie som kresťanom) je jedným zo základných pilierov európskej civilizácie. Už preto je dobré ju podrobne študovať. Mňa vždy najviac oslovovala záverečná Kniha Apokalypsy.

Nedávno som sa začal venovať čítaniu tvorby Aldousa Huxleyho, rovnako ako som dobiehal neprečítané drámy Marka Ravenhilla. Takisto sa mi dostal do rúk zaujímavý expresionistický román Nicka Cava: A uvidela oslica anjela, či básnická zbierka Pustatina T.S. Elliota.

Práve začínam s čítaním prvého románu v štýle čiernej grotesky, už spomínaného W.S. Burroughsa – Interzóna.

V dohľadnej dobe sa chystám na román bratov Strugackých – Piknik pri ceste a už dlho odkladanú a povinnú jazdu, Lolitu od Vladimira Nabokova.

 

Knižné tipy od študentov a pedagógov vyzbierali:

Petronela Brotková, 1. bc KBT

Dominika Horváthová, 3. bc. KDŠ

Miroslava Košťálová, 1. mgr. KDŠ

Adam Nagy, 3. bc. KDŠ

Petra Veltyová, 2. bc. KDŠ