Koľko rečí vieš, toľkokrát si robotom

vedátorVeda v divadleŠtúdio 12Dominika Dudášová

Ako absolventka logopédie, ktorá si prešla lingvistikou, som si nemohla nechať ujsť štvrtý diel Vedy v divadle. Keby som bola v logopedickej praxi, pravdepodobne by som zaujala pomerne skeptický, ba dokonca kritický postoj voči nahrádzaniu logopedickej terapie robotmi. Neustále by som zdôrazňovala, že ľudský kontakt je nevyhnutný a robot môže narobiť viac škody ako úžitku. Nie som logopedičkou v praxi, no som študentkou divadelnej vedy, a preto som si dovolila pozrieť sa na problematiku spájania lingvistiky a robotiky čisto (ne)zainteresovaným pohľadom budúceho divadelného kritika.

Môj Facebook ma pozná tak dobre, že mi automaticky ponúka udalosti, ktoré ma môžu zaujímať. Nebolo to inak ani v prípade tohto dielu Vedy v divadle. Skrátka, prišlo upozornenie a ja som sa automaticky „interestla“. Neskôr som sa k udalosti vrátila, aby som zistila tému. A moje logopedické ja zaplesalo. Spojenie lingvistiky, robotiky a divadla je jednoznačne to, čo chcem vidieť a zažiť. A navyše, pri Vede v divadle mám rada tú pridanú hodnotu interdisciplinarity.

Pár dní pred samotnou udalosťou som si konečne prečítala viac o hosťoch (Júlia Choleva z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a Róbert Sabo z Ústavu informatiky SAV) a zamyslela sa nad tým, akým smerom sa môže uberať diskusia v divadelnom kontexte. Ako prvá mi napadla divadelná hra Karla Čapka R.U.R. Nemýlila som sa! Úvodný výkop patril hre, ktorá je o ovládnutí sveta robotmi. Išlo o pomerne predvídateľný úvod, musíme však vziať do úvahy fakt, že v hľadisku nesedelo 30 študentov divadelných štúdií alebo samotných divadelných kritikov. Pre bežného človeka išlo o adekvátne uvedenie do témy, ktoré bude slúžiť ako dobrá spojka v celej diskusii.

Avšak to, čo prišlo po úvodnom slove, ma mierne vystresovalo. Róbert Sabo z Ústavu informatiky SAV začal svoju prednášku o fonetike. A teda nebál sa využiť aj prítomných účastníkov diskusie. Ten stresujúci okamih u mňa vyvolala predstava, že mi položí nejakú triviálnu otázku a ja, človek, ktorý by mal vedieť definovať hlásku aj o polnoci, bude len ťažkohľadať odpoveď.1 Pritom za normálnych okolností bez stresovej situácie v podobe skúšania tieto fakty ovládam.

Vzápätí nám predstavil robota zo SAV. Ak ste si predstavili robota – kus plechu, ktorý rozpráva, šliapli ste vedľa. Tento robot mal ľudskú tvár a ovládal (minimálne) dva jazyky – slovenský a rómsky. A okrem toho, čo ma úprimne prekvapilo, dokázal relatívne prijateľne artikulovať. Toto je základná úroveň, kedy sa musí spojiť novodobá technológia s lingvistickými poznatkami. Zároveň treba dodať, že tento robot sa okrem jazyka dokázal naučiť aj rozoznávať emócie. A dokonca je veľmi slušným hercom (opäť, aspoň po artikulačnej stránke).

Hoci prezentácia robota bola príjemným spestrením večera, mrzí ma, že nedošlo k väčšej konfrontácii medzi hosťami. Róbert Sabo sa nebránil myšlienke využiť robota pri psychologickej terapii. Zástupkyňa lingvistickej obce s ním vzácne súhlasila. Určite treba dať Júlii Choleve za pravdu, že schopnosti robota sú závislé od ľudskej činnosti a od toho, čo ho človek naučí, prípadne, aké informácie doňho vloží. Očakávala som pri otázke náhrady psychológa väčší rozpor. Podstatou psychologických (prípadne logopedických) terapií je práve ľudský kontakt. Súčasťou lingvistiky nie je len foneticko-fonologická rovina, ale aj významová, syntaktická a pragmatická rovina. Osobne si nie som istá, či by sme robota dokázali dokonale naučiť rozlišovať emócie tak, aby túto schopnosť vedel aplikovať pri terapii. V tom spočíva čaro nás ľudí – sme jedineční a jednu emóciu dokáže desať ľudí vyjadriť desiatimi možnými spôsobmi. V mojich predstavách by to znamenalo, že by sme každého robota museli pred terapiou s novým klientom naučiť všetko o klientovi. A to nejde, pretože tieto informácie nemáme ani my. Na obhajobu robota pri terapii je však nutné dodať, na čom sa neskôr zhodli aj diskutujúci, že môže slúžiť ako doplnok terapie, nie však ako terapeut.

Aj vďaka tejto polemike o tom, či sa robot môže naučiť identifikovať rôzne emócie sám od seba, sa dostávam späť k úvodu, ktorý sa niesol v duchu divadelnej hry R.U.R. V závere hry, keď na svete ostal posledný človek, ktorý nedokáže prísť na to, v čom spočíva tajomstvo života, sa z dvoch robotov (nominatív množného čísla v tomto prípade bude roboty) stanú roboti. Skutočný život však nie je divadelnou hrou R.U.R. A napriek tomu, že, robot zo SAV sa väčšine hľadiska zdal sympatický a nevyvolával v nás obavy, našťastie sme nedospeli do štádia, kedy by sme neživotný variant slova robot nahradili tým životným. Dúfam, že nikdy nezatúžime po tom, aby umelá inteligencia nahradila človeka v plnom rozsahu.

Dominika Dudášová, 1. bc KDŠ

1Definícia hlásky znie: Hláska je základná, ďalej nedeliteľná, vzájomne dostatočne diferencovaná akusticko-artikulačná jednotka daného jazyka, ktorá sa včleňuje do kontinuálneho rečového signálu ako časovo následná zložka vyšších jednotiek a poukazuje na prítomnosť foném daného jazyka v danom jazykovom prejave.

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com