Festival v nádhernom francúzskom mestečku Nancy sa nekoná pravidelne, o to vzácnejší je fakt, že VŠMU sa ho mohla zúčastniť po niekoľkýkrát s tromi inscenáciami hier Williama Shakespeara - Macbeth: Hra o bastardoch, Ofélia (Hamlet) a  Oko za oko.

Budík mi zvonil o 4:15, čakalo ma ešte posledné žehlenie – bol som rozhodnutý vo Francúzsku nosiť zásadne košele a saká, aby som k svojej hrôzostrašnej francúzštine doladil aspoň trochu elegancie. Na vrchol kufra som pribalil literatúru k diplomovke (áno, skutočne som si myslel, že vo Francúzsku budem písať diplomovku) a vyrazil som von z bytu na Dlháčoch. Ráno tu býva gýčovo romantické – štebotanie vtáčikov a ranná bolesť hlavy (kávu som so zámerom prespať nasledujúcich 12 hodín vynechal) – keď už nie ranná káva, aspoň ranná cigareta, aby sa nepovedalo. Odvoz v podobe Pati Kamenickej a Maťa Chudica dorazil presne o 15 minút neskôr ako som vyšiel z brány. Chudic je na túto rannú hodinu až neprimerane aktívny. Na Svoradovej bolo živo, Doska zatvorená, prišli sme práve vtedy, keď začali nakladať scénu. A budú nám rozumieť? Prídu ľudia? Nebude tam draho? Posledný prišiel Michal Koleják (zaprisahával sa, že písal bakalárku) a mohli sme vyraziť. Ako vždy v úžasnej nálade Elena Flašková, ako vždy priam chorobne pozitívne naladená Mária Vargová. Táto zostava sa nám pozdávala. Doprial som si luxus sedieť bez spolusediaceho, potešil som sa, jednak ma je ešte stále veľa a jednak som pri dlhých cestách nekonečne nepríjemný. Skvelá správa boli obrazovky v autobuse – a teda filmy (povinné autobusové "majstrštuky": Titanic, Mrázik a Amadeus, ale aj Hřebejkove a Svěrákove klasiky). Soundtrackom autobusu sa pred zvučkou 20th Century Fox stalo hromadné otváranie pív a brnkanie na gitare. Naozaj som si myslel, že zachováme dekórum v takých ranných hodinách? Ale bude to príjemná cesta – a aj bola. Speváci a pivári sa chvalabohu unavili po niekoľkých hodinách a v autobuse zavládlo ticho prehlušované jemným pradením autobusového motora. Bejby nebude sedět v koute. Po tom, čo som dopozeral Hriešny tanec, rozhodol som sa pozorovať krajinu okolo seba. Rakúsko, Nemecko, Nemecko, Nemecko a stále Nemecko. Nezačnem predsa s tou diplomovkou? Keď tu zrazu hromadný výkrik: FRANCÚZSKO! Vodiči zvládli trasu obdivuhodne rýchlo a v momente, keď sa na diaľnici objavila tabuľa s nápisom NANCY 25 km, vedeli sme, že dobro došli. Prvé, čo mi udrie do očí – slnko, balkóny a všade obchody "Patisserie & Brasserie“ . Opäť vo Francúzsku, zamyslím sa nad tým, že mi je vlastne veľmi ľúto, že som videl toľko Francúzska a ešte stále nie Paríž. Prichádzame na "hotel“ – intráky, chytá nás pocit, ako keby sme boli na starých dobrých Mlynoch. Ubytovanie, privítanie, skromná hostina a víno. Nasledujúci deň raňajky vo mne dobre známom upper class fast foode FLUNCH, chodili sme doslova trištvrte hodinu kvôli tomu, aby sme si pochutili na sladkej čokoládovej rolke (presne takej ako za 0,49 € v Tesco Express) a káve podľa výberu. Zásada nejesť pečivo musí ísť bokom, predsa nebudem hladovať. Tá istá trasa na obed, napokon večera a na záver poctivá "intrákovica“. Spievanie, smiech, pivo, domáca, víno až do rána bieleho. Videli sme centrum Nancy, place Stanislas (okamžite nami premenovaný na Stanislavskij), galérie, do ktorých si plánujem okamžite návštevu a obchody, v ktorých si určite niečo kúpim – ako prvé pistáciovú makarónku s čerstvými malinami.

Zajtra veľký deň – stavba scény a skúška pre manželov Macbethovcov. Divadlo familiárne nazývané Amphi pripomína aulu parlamentu, zrekonštruovanú na divadlo. Priestor ma znepokojuje – nevidím balkóny, odchody, krátka porada so Zuzkou Hudákovou krízu zastaví. Vysvetľujem svoje požiadavky lámanou angličtinou (únava nedovolila prízvuk). So sympatickým technikom dohadujeme umiestnenie titulkovacieho zariadenia, rozhodnutie padne na stredný pás, upozorňujem na možnosť zašpinenia divadelnou krvou (predsa len, aj keď sa Paula Bakoš ostrihala, má stále mohutný švih) a vychutnávam si vydesené výrazy šéfa techniky a osvetľovačov. Hovorím si, keď im vadí toto, nech počkajú na korok a mastenec. Skúška s Miškou Halcinovou a Tomášom Gregom, prebehnú si všetky dialógy a ja som spokojný. Večer ďalšia intrákovica do rána bieleho, zajtra sťahovanie do nového bývania, generálka a napokon predstavenie. Raňajky zvládame, kontrola divadla, Jojo všetko zvládol. Generálku presúvame na poobedie, dôležité je presťahovať sa. Odchádzame ešte ďalej od centra, prichádzame na malý zámoček. Láka nás predstava secesných izieb s pozlátenými záchodovými doskami, 11-členná chlapčenská posádka na jednej izbe nás rýchlo vyvedie z omylu. Ešteže som výnimočná a mohla som bývať s herečkami. Okolo zámku nádherná záhrada – isto si tu niečo prečítam a silná vôňa orgovánov, ktoré kvitnú všade, kam oko dovidí. Začína generálka – úvod zvládneme kvôli zmenám priestoru, vzápätí prosím hercov, aby šli "jako doopravdy“, pretože sa kontrolujú titulky. Mnohí to zvládli a Pokorný sa snažili svoje repliky dokonca čítať po francúzsky. Posledné úpravy  v titulkovacom zariadení a herci sa mohli ísť začať líčiť. 20:15 – kríza, nikde žiaden divák okrem našich kolegov tretiakov, po hlave mi beží myšlienka "Čo by tak urobila Madonna?“, ale vzápätí možnosť hysterického zrušenia predstavenia zastavím a privítam takmer 70 divákov, ktorí napokon predsa len prišli. Predstavenie, jeden-dva brepty, energia na 300%, zrozumiteľnosť až do Bratislavy, som nadmieru spokojný. Hrali ako z veľkej knihy, úprimne im ďakujem za predstavenie a som rozhodnutý to večer prehnať s alkoholom. Tak neskoro si priateľ išiel spať, že sa tak neskoro aj zobúdzaš? Oslavovali sme, až dokým druhýkrát kohút nezaspieval! Ráno škandál, traja hostia odišli, trochu sme to prehnali, vzápätí informácia: MY BÝVAME V SANATÓRIU! Z matematiky som prepadol, ale myslím že vyše 30 ľudí + malý zámok + veľká záhrada + spišská borovička sa rozhodne nerovná nočnému pokoju o 22:00. Pani Flaškovej sa ospravedlňujeme a čestne sľubujeme, že tento večer budeme určite ticho. Pre nás padla. Kolegovci tretiaci sa odobrali do divadla a pre nás nastal voľný program. Zájdem si do H&M, kde si Barbora Andrešičová kúpila tie pekné šatky do vlasov a ja si kúpim ružovú. Vzápätí malinová makarónka a návšteva Muséé des Beaux-Arts. Prvé dve poschodia ma nudia – renesancia a výjavy z histórie Nancy, udivuje ma krásna architektúra budovy múzea a poberám sa na prízemie, kde sa nachádza, ako ináč, moderné umenie. Uchvátia ma konštruktivistické inštalácie a vyrazí dych inštalácia Yayoi Kusamu Dom svätojánskich mušiek – zrkadlová miestnosť plná malých farebných svetielok. Strávil som tam prisahámvačku asi štvrťhodinu. Impresionizmus – Monet, Manet a pod; vzápätí originál Picasso –  Muž a žena, vychutnávam si príjemnú atmosféru a na záver mi vyrážajú dych dve maľby Émila Frianta – Žobrák a Plačka. Cestou na intrák, kde nám zostali obedy a večere, stretnem Noëla, ktorý ma ponúkne malinovou makarónkou. Cítim, že sa stávam závislý. Krabička Camel Essenstial a potom cesta na zámok. Padá rozhodnutie – odchádzame zajtra po predstavení. Posledný žúr, šepkáme, Matúš Kvietik ma označí za hermafrodita a skoro po polnoci odchádzam na izbu. Nancy, bolo tu fajn. Posledný deň – raňajky, obed, dlhá prechádzka a objavenie akvária. Milujem akváriá, ak niekde dokážem stráviť hodiny, sú to múzeá a akváriá. Blíži sa čas odchodu a ja v nádhernom parku pri place Stanislas čítam Kunderu. Muss es sein? Es muss sein!

Kolegiálna povinnosť ma ťahá do divadla na predstavenia spolužiačok Janky Smokoňovej a Majky Froncovej. Ofélia sa mi páči viac ako na prvom uvedení, Paľo Šimun opäť predviedol skvelý výkon a rovnako zdatne sekundovala Baška Andrešičová. Oko za oko Janky Smokoňovej sa stretlo s rovnako vrelým prijatím publika, ktoré chtiac-nechtiac bolo rozprúdené reakciami štvrtákov. Francúzi sa lúčia s búrlivým potleskom. Denis Milot milo poďakuje za účasť, bezchybnou francúzštinou sa v mene nás všetkých poďakuje aj pani Elenka. Pozývajú nás ešte na pivo, ale v hesle "bylo to krásne, ale bylo toho trochu moc“ sa zhodujeme na tom, že je čas ísť. V autobuse oslavujeme narodeniny Bašky Andrešičovej a ja opäť raz nedopozerám Piano, keďže po dvoch hodinách beznádejne upadnem do kómy, z ktorej ma preberie až denné svetlo a zastávka kdesi v Nemecku. Kupujem si citrónový radler a pýtam si od Zuzky Hudákovej cigaretu. Napĺňa ma veľká spokojnosť, ale zároveň návrat do reality. Realita počká. Ešte chvíľu vydrž Nancy, aspoň hodinu, dve, tri, vík...

Tomáš Procházka (Divadelná réžia a dramaturgia, 2. ročník Mgr.)