Manifest divadelnej spolupatričnosti

glosaMilo Juráni

V poslednej dobe sa nadbytočne venujem divadlu, ktoré dovidí aj za roh. Eko-katastrofické drámy, inscenácie a performancie, vytvorili celkom slušnú zbierku nových, celkom svojských divadelných svetov, plných jadrových katastrof, zaplavených veľkomiest a toxického odpadu. Čím viac ale klesám do tajomných hlbín eko-divadelnej histórie, neubránim sa pocitu, že miesto kardinálnych bio-sumcov lovím iba drobné slnečnice, prípadne nedorastené pstruhy (exluzívna eko-metafora – pozn. autora).

Nenarážam teraz na stav Slovenského divadla v hľadaní priamych či metaforických ciest k výpovediam o  prírode a všetkých jej citlivých mechanizmoch. Mierim vyššie, prakticky až k základným princípom divadelnej tvorby. Skrátka, nijako sa nedokážem zbaviť pocitu, že nám (rozumej všetkým členom spoločnosti) chýba nesmierne dôležitá spolupatričnosť. A keďže toto hrôzyplné slovo je až priveľmi mnohoznačné musím to upresniť. Nevolám po spolupatričnosti v zmysle vzájomného porozumenia, pochopenia či nebodaj ľútosti. Hľadám skôr akýsi bod spojenia, prienik, v ktorom by sa mohli naše cesty stretnúť a spraviť z nás (rozumej všetkých členov spoločnosti) – výrazných individualít, rozmanité fungujúce spoločenstvo.

Skôr, než si pomyslíte, že som sa odovzdal lákavým zvodom východných náboženstiev alebo jednej z  neúspešných doktrín minulosti, dovoľte aby som všetko zdôvodnil. V prírode to funguje tak, že každý živočích existuje v závislosti od iného druhu. Nemusí to byť len vidina vzájomnej konzumácie, ktorá spája jednotlivé druhy do nekonečných potravných reťazcov (koniec koncov, toto si už ľudstvo dokonale osvojilo), ale existujú aj pevné vzťahy, vďaka ktorým dochádza často k tým najbizarnejším väzbám. Prirodzene, tie sú niekedy veselé a inokedy viac tienisté. Pre potreby hľadania prepojenia sa však teraz môžeme zamerať práve na tie pozitívne.

Napríklad taký vták medozvestka. Celé dni trávi pátraním po včelých úľoch a potom k nim vábi ľubovoľných „medojedov“, ktorí pre ňu spravia prácu nad jej sily, tým že preniknú dovnútra. Medozvestke aj „medojedom“ pritom vzájomná pomoc veľmi dobre poslúži, pretože by sa bez vzájomnej kooperácie nemohli dostatočne nasýtiť. Nejde preto o otázku, či je konanie medojedky morálne správne (veď ide o prežitie), ale skôr o fakt, že v prírode existuje akýsi princíp vzájomnej pomoci, ktorá vedie k spokojnosti na oboch stranách.

A práve to je veľká prírodná inšpirácia. Tak ako medozvestka v túžbe po zabáraní zobáka do včelích plastov neváha povolať odborníka, tak sa ani divadelník nemôže obávať strkať nos do tém,  v ktorých sa necíti dostatočne rozhľadený. Stačí mu nájsť správneho symbionta, najlepšie dostatočne ochotného, a pustiť sa do vzájomne prospešného dialógu. Takýto postup, v ideálnom prípade, vyústi do príjemnej spolupráce počas celého tvorivého procesu, čo môže mať až nečakane priaznivý dopad. Javiská zaplavia húfy nových a zaujímavých tém a symbionti - odborníci z iného „fachu“, k nim môžu priniesť aj pár unikátnych, odžitých dramatických situácii. Takú devízu ocenia najmä divadelníci, ktorí pre stopercentnú orientáciu v priestore novej témy nemajú dostatok času. Navyše demonštrácia takýchto málo oscilujúcich tém môže bližšie oslovovať domovskú komunitu daného „medojeda“ a vylákať do divadla ľudí, ktorí ho doteraz považovali za módnu prehliadku oblekov a stánok dobrého spánku.

Uvediem praktický príklad: Mladý režisér sa rozhodne inscenovať Ibsenovho Nepriateľa ľudu a zamerať sa na ekologický apel tohto textu. Keďže je však v ekológii či skôr v praktickom ochranárstve len málo orientovaný,  privolá na pomoc niekoho z praxe – ochranára aktivistu. Každý správny ochranár nosí v zásobe dostatok dramatických situácií nepodobných tej, ktorú prežíva Dr. Stockman, preto môže tvorcu ľahko zasvätiť do príjemných aj odvrátených stránok praktickej ekológie. Inscenácia Nepriateľa ľudu môže byť týmto spôsobom osviežená o mnohé súčasné problémy ochranárskych snáh. Umelecká reflexia miesto poukazovania na problém, bude problém analyzovať. Prejde viac do hĺbky, prepojí sa s realitou a tým pádom sa stane nie len autentickejšia, ale aj výpovednejšia. Žiadna snaha o detailnú presnosť pritom nie je nutná. Ide síce o dôveryhodnú reflexiu súčasnosti, ale násobenú tvorivým géniom divadelného umelca - dramatika, dramaturga, režiséra, performera.

Takýto spoločný postup by mohol byť lákadlom aj pre rôznorodé publikum, teda aj tie komunity, ktoré doposiaľ nejavili o divadlo záujem a  pre divadlo neboli zaujímavé. Ekológovia, historici, archeológovia, reštaurátori, kuchári, informatici, právnici – tí všetci by sa mohli odborným okom podieľať na tvorbe hier, inscenácii a performancií, ktoré by reflektovali všetky ich, v dostatočnej miere dramatické, problémy. Divadlo by sa tak mohlo vrátiť ku svojim koreňom a opäť sa stať mechanizmom verejnej diskusie, občianskym fórom, ale aj ozajstným kritikom nefunkčného. (Pre upresnenie, nevravím tu o zriekaní sa veľkých tém, ale o hľadaní nových, pre človeka minimálne obdobne pálčivých a živých.) Napísal by som - mohlo by prejaviť angažovanosť, ale to slovo ešte stále páchne nánosom minulosti.

A tak sa dramatickým oblúkom vrátim k tomu, čo som už načal. Navŕšením počtu ľudí, ktorí by sa zúčastňovali tvorivého procesu, by mohol vzniknúť ten žiadaný pocit spolupatričnosti. Pocit, že kultúra, ekológia, architektúra a „trebárs“ kulinárske remeslo, nie sú len izolované sami pre seba existujúce ostrovy, ale rozsiahle súostrovia schopné komunikácie a diskusie o svojich strastiach, ktoré môžu byť rôzne, ale trápia všetkých rovnako. Potom by možno moja rybačka na rozmanité ekológiou „šmrncnuté“ texty, inscenácie a preformancie bola omnoho bohatšia a ja by som mohol niektoré, v duchu športového rybárstva, s pokojným svedomím vypustiť. 

Milo Juráni (Teória a kritika divadelného umenia, 3. Bc.)

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 17 18 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com