„Menej hovoriť a viac počúvať“

dramátorv skratke s KatkourozhovorKateřina QuisováKatarína Krokošová

Kateřina Quisová je študentka tretieho ročníka v študijnom programe divadelná dramaturgia a dramatická tvorba na VŠMU. Momentálne sa v repertoári študentského Divadla Lab nachádza inscenácia hry Lebensraum, ktorú režírovala. Rozprávali sme sa o živote na škole, divadelnej kritike, ale najmä o dráme Israela Horovitza, ktorá bola u nás uvedená po prvýkrát.

Hra Israela Horovitza Lebensraum odkrýva niekoľko veľmi dôležitých a vážnych tém, ktoré sú aktuálne dnes, ale myslím si, že budú aktuálne navždy. Napríklad témy domova, vlastnej identity, vzdoru mladej generácie voči staršej alebo ovplyvňovanie jednotlivca masou. Osobne však mám pocit, že súčasné repertoáre divadiel sú presýtené náročnými témami a tiež príliš ťaživými interpretáciami hier. Myslím si, že z dlhodobého hľadiska to môže viesť k postupnej strate divákov, ktorí sa budú brániť snahe formovať ich takýmto jednostranným, obávam sa, že až neprijateľným spôsobom. Čím teba oslovila práve táto hra?

Súhlasím s tebou, že je dnes divák často vystavovaný ťaživým a závažným témam. Ale z môjho pohľadu je to dôkazom toho, že je divadlo v spoločnosti využívané ako ťažiskový komunikačný prostriedok a nie iba nástroj slúžiaci na „pobavenie publika“. Ja osobne chcem prostredníctvom divadla komunikovať. Chcem klásť otázky, na ktoré si ľudia nechcú odpovedať. Na druhej strane, nepozerala som sa na to tak, že by tento prístup mohol diváka „zahlcovať negativitou“. Divák by mal chodiť do divadla rozmýšľať a nie sa iba pobaviť. Ak sa však v inscenácii stretne téma so zábavou, je to výhra. Aj my sme sa o to snažili – či úspešne, to už musí posúdiť divák. Dráma Lebensraum ma oslovila v prvom rade svojou aktuálnosťou, napokon, téma nemeckej viny sa po rozhodnutí kancelárky Merkelovej z roku 2015 znovu otvorila, a tiež svojou nezvyčajnou formou. Téma v nej ide často do kontrastu s replikami či konaním, čím vzniká priestor pre interpretáciu a humor.

Áno, máš pravdu, že divadlo nemá slúžiť len na „pobavenie publika“. Ja sama by som funkcie divadla nerada okliešťovala, lenže mám pocit, že v súčasnosti sa v nich trochu strácame. Ako keby sme sa báli robiť divadlo, ktoré nebude „len baviť“ no „aj baviť“. Ale tým neútočím na vašu inscenáciu, skôr som mala na mysli samotný text.

V poriadku. Ja si práve myslím, že je úlohou kritikov tieto otázky inscenátorom klásť. Máš pravdu, že niekedy, a žiaľbohu sa to deje najmä v slovenských profesionálnych divadlách, sa zabúda na to, že diváka treba upútať, aby bol ochotný sa do témy ponoriť. Treba mať stále na pamäti, že to robíme pre seba, ale aj pre divákov. Na diváka sa v takých ťaživých inscenáciách zabúda.

Podľa mňa je aj pestrosť repertoárov divadiel jedna z ciest, ktorá môže divákov prilákať na rôznorodé inscenácie.

S tým do bodky súhlasím. Taká je úloha dramaturgie – vyberať vhodné tituly s ohľadom na ich tematické zameranie, na umelecký súbor a demografické zacielenie. Verím, že je náročné skĺbiť umeleckú dramaturgiu a jej marketingový potenciál, ale presne preto je dôležité vyučovať divadelný manažment. Ak spolu tieto zložky dostatočne nekomunikujú, negatívne to ovplyvňuje repertoár, celkové fungovanie divadla ako inštitúcie a aj „audience developement“, rozvoj publika, čo je výskumná oblasť známa už aj v Čechách. Bohužiaľ sme dnes svedkami v niektorých najväčších slovenských divadlách, že dramaturgiu robí marketingové oddelenie. Dlhodobo takéto správanie generuje nekvalitné inscenácie a nespokojných ľudí na strane zamestnancov divadla aj publika.

Israel Horovitz bol pre mňa doposiaľ neznámy autor. Na Slovensku sa zatiaľ inscenovala len jedna jeho hra v Divadle Ludus. Ako si sa k nemu dostala? Čím ťa upútal?

Israel Horovitz je, okrem iného, zvláštny tým, že zvykne písať v angličtine a francúzštine (v Amerike a vo Francúzsku aj režíruje). Zvyknem čítať súčasnú drámu a cez jeho diela, ktoré sú uvádzané na Broadwayi (napríklad aj Line, ktorú uviedli v Luduse) som sa dostala naspäť k tomuto autorovi. Neskôr som si uvedomila, že hra Lebensraum sa kedysi hrala aj v mojom rodnom meste (v Ostrave, pozn. red .), v bábkovom divadle. Má veľmi špecifickú formu, ktorá je možno vhodnejšia pre bábkové divadlo. Ale mám rada výzvy. Dala som si za úlohu z tejto „dvojrozmernej“ hry spraviť „trojdimenzionálnu“ inscenáciu. Primiešať do nej viac z činohry, no ustrážiť, aby nestratila svoju hravosť, multižánrovosť, takmer až kabaretnú štruktúru. Vôbec vzťah bábkového a činoherného divadla je na Slovensku dosť diferencovaný. Mali by sme hľadať styčné body týchto žánrov a vlastne všetkých žánrov. To je síce vec formy, ale úzko súvisí aj s témou našej inscenácie.

Pri čítaní hry ma zaujala aj téma neznalosti vlastnej histórie. Je to fenomén, s ktorým súperí práve naša generácia. Je to smutné. A znovu by sme tak mohli otvoriť tému „zahlcovania sa negativitou“. Dá sa proti tomu vôbec ubrániť?

Israel Horovitz napísal text na základe vlastného zážitku. Keď bol na turné po Nemecku, išiel sa pozrieť na uvedenie svojej drámy. Počas predstavenia prišiel na to, že bola vyškrtnutá jedna celá scéna, v ktorej sa objavila postava židovského pôvodu. Neskôr sa herečky, ktorá v predstavení hrala, spýtal na dôvod takého dramaturgického zásahu. Tá mu povedala: „Nemôžete mať v Nemecku na javisku židovskú postavu, pretože ľuďom to nevonia. Vtedy sa pán Horovitz rozhodol porozprávať so svojou nemeckou prekladateľkou. Vysvetlila mu, aké nepríjemné bolo cestovať po svete ako Nemka. Ľudia ešte niekoľko generácií po vojne zmýšľali o Nemcoch veľmi hostilne. Ja vnímam dejiny všeobecne ako akýsi cyklický proces – počas druhej svetovej vojny sa útočilo na Židov, po vojne na Nemcov, dnes sú to moslimovia a „imigranti (aj keď mnoho ľudí nevie, o akú národnostnú alebo etnickú skupinu ide). Za túto negativitu, o ktorej hovoríš, sme každý zodpovedný absenciou tolerancie. Tolerancie, nie servilnosti. Ako je napísané v hre – treba odpustiť a nikdy nezabudnúť.

Ako na teba pôsobil pri čítaní záver hry? Na mňa veľmi pateticky.

Myslíš ten záver, ktorý hovorí o úlohe divadla v spoločnosti? Podľa mňa je to jedna z najlepších častí tej hry. Ale ja mám vôbec zvláštny vzťah k pátosu. Myslím, že keby si sa na tuto tému spýtala niektorého z našich hercov alebo spolužiakov, unisono by povedali, že ja patetické veci priam neznášam. Ale nie je to úplne pravda, naopak. Myslím si, že patetické sú veci vtedy, keď sú jednoduché, úprimné a intímne. Keď sa pátosu, v tomto kontexte, vysmievame, hovorí to niečo skôr o nás než o danej veci. Jednoducho žijeme v spoločnosti, kde sa jednoduché, úprimné a intímne veci ťažko hovoria. A vtedy ich závažnosť radšej zľahčíme smiechom.

Okrem toho, že si sa na inscenácii podieľala ako dramaturgička a režisérka, tak si hru aj preložila. Pri preklade ide o náročnú a špecifickú prácu s jazykom. Narazila si na nejaké úskalia? Respektíve, prekladala si už niekedy nejakú hru?

Najhoršie úskalie je moja slovenčina. Tým, že prekladám do cudzieho jazyka, ktorý nie je môj materinský, bola prekladateľská práca oveľa ťažšia, než pre mňa zvykne byť. Ale určite to nebolo moje prvé stretnutie s prekladom. Navyše išlo o preklad z anglicky písaného originálu, čo je pre mňa asi najjednoduchší z jazykov, ktoré ovládam. Musím sa ale priznať, že veľa textov sme upravovali aj počas skúšobného procesu s hercami – keď niečo nebolo úplne spisovne po slovensky, alebo keď im replika „nesadla do úst“, text sme pozmenili. Mám šťastie na vzdelaných a inteligentných hercov.

Dobre, že spomínaš hercov, pretože aj ja som pri čítaní Lebensraumu myslela práve na nich. V texte sú zjavné princípy epického divadla, ktoré si vyžadujú absolútny odstup od postavy, čo sa v školských inscenáciách až tak často nevidí. Ako sa im pracovalo?

To je otázka asi skôr na nich. Áno, tento text je, podľa môjho názoru, možné úspešne inscenovať práve cez princípy epického divadla. Pre hercov aj pre mňa to bol spôsob divadelnej praxe, ktorý sme si do Lebensraumu neodskúšali, mali sme iba teoretické vedomosti. Pochopiť princíp strihu nie je také ťažké, ale zinscenovať hru takýmto spôsobom, to je už vec druhá. Ale myslím si, že si to všetci piati veľmi úspešne osvojili. Naša inscenácia má totiž šialene rýchly temporytmus, herci musia byť mysľou prítomní, aj keď práve nemajú výstup, stále sú na javisku. Bez čistého hereckého strihu by sa inscenácia zosypala – keď dôjde na javisku k nepresnosti, divák to ihneď pocíti. Na druhej strane sú v inscenácii aj postavy, ktorým sme sa usilovali vdýchnuť aspoň náznak prežívania. Najlepšie sa to vysvetľuje na dvojici mladých zaľúbencov. Vtedy ten čas tak zastane a inscenácia sa na chvíľu upokojí. Ale naspäť k tvojej otázke. Áno, princípy epického divadla na javisku VŠMU vidieť nezvykneme. My Česi k tomu máme od nemeckého divadla asi bližšie. Na Slovensku, keď sa povie divadlo, každému hneď napadne Stanislavskij. A to je v poriadku. Ale keď je toho prežívania veľa, repertoár pôsobí monotónne.

Áno, v tomto s tebou súhlasím. Ešte by som sa rada vrátila k tomu výberu textu. Stretla som sa na škole so situáciou, v ktorej mali režiséri nejaké zadanie, ktorému museli výber textu prispôsobiť. Ako to bolo u teba? Mala si nejaké mantinely?

Pán Amsler s pánom Ondriskom nechávajú výber textu na nás. V praxi to vyzerá tak, že my ponúkneme možnosti a oni nám poradia. Nedostávame nič príkazom, vždy ide o dobre mienenú radu a myslím, že hovorím aj za svojich spolužiakov, že si ich vážime (pedagógov aj rady). Naši ročníkoví vedúci (tým myslím najmä pána Amslera, Ondrisku, pani Timkovú a pána Kostelného) sa snažia, aby sme ako umelci nachádzali svoj vlastný jazyk, formu, ktorou chceme tvoriť a navyše nám dávajú priestor venovať sa témam, ktoré zaujímajú nás. Sú obrovskou podporou. Takže žiadne mantinely. Sú tu pre nás a vždy poradia najlepšie, ako vedia. Samozrejme, neznamená to, že nás nechávajú rásť ako drevo v lese. Všetci sú prítomní pri každej fáze inscenačného procesu.

Aké máš pocity z inscenácie Lebensraum? Splnilo to tvoje očakávania?

Divadlo je kúzelné v tom, že človek nikdy vopred nevie, aké problémy bude musieť riešiť. Jediná istota, je byť pripravený a robiť svojich osobných 100%. Ak máš tím ľudí, ktorí sú nastavení rovnako, vieš, že výsledok bude kvalitný. Ja som mala šťastie na výborných ľudí, od scénografiek, cez manažérov, technikov až po hercov. Nemôžem sa sťažovať. Bol to príjemný a plodný skúšobný proces. Všetci sme sa veľa naučili.

A čo tvoj vzťah k divadelnej kritike. Kedy je podľa teba plodná?

Slovné spojenie „divadelná kritika“ má strašne negatívnu konotáciu. A to je škoda. Divadelná kritika by mala pochváliť to, čo je kvalitné, originálne a kreatívne a skritizovať, čo kvalitné, originálne a kreatívne nie je. V našom ročníku, nech sa to týka dramaturgov, režisérov, alebo hercov, prvé, čo nám vysvetlili, bola úloha kritiky v učebnom procese. Povedali nám, že kritika je to, čo nás vie posunúť dopredu, keď ju vieme spracovať. Učíme sa celý život. Ak sa nejaký umelec vie poučiť len z pozitívnej odozvy, želám mu/jej to. Ale pre mňa osobne je odborná kritika dôležitá a potrebná. Jedna vec je, ako inscenáciu vníma bežný divák – neodborník. Druhá vec je odborný pohľad zvonka. Obidva pohľady sú rovnocenné, aj keď každý z týchto pohľadov vníma inscenáciu cez inú optiku. Čím viac názorov a reflexií, tým bohatšia spätná väzba pre inscenátorov. Divadelná kritika je teda plodná vtedy, keď je erudovaná, vecná a „naslouchá“. Na tú pasívnu časť dialógu sa totiž rado zabúda. Rovnako ako vytvárame dialóg s divákom, treba vytvárať dialóg aj s odbornou verejnosťou.

Čo by si nám teda poradila? Ako byť kvalitným divadelným kritikom?

Ako byť kvalitným divadelným kritikom? Robiť svoje osobné maximum, robiť to s radosťou, slušnosťou a stále sa vzdelávať. A všetkým by som nám poradila menej hovoriť a viac počúvať.

Za odpovede ďakuje

Katarína Krokošová, 1. mgr. KDŠ

iniciátor
Marec - 2024
  01 02 03
04 05 06 07 08 09 10
11 12 13 14 15 16 17
18 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com