European Theatre Prize vznikla v roku 1987. Je to najvýznamnejšie podujatie v oblasti divadla, na ktorom sa udeľujú ceny za celoživotný prínos pre divadlo. Ocenení boli poprední divadelní režiséri, herci, choreografi a dramatici (Ariane Mnouchkine, Peter Brook, Giorgio Strehler, Heiner Müller, Robert Wilson, Harold Pinter, Peter Zadek, Krystian Lupa, Peter Stein a i.)

Od roku 1990 sa popri hlavnej cene udeľuje aj Europe Prize Theatrical Realities pre mladšiu generáciu. Cena je určená pre výnimočne talentovaných umelcov, ale aj pre divadlá, ktoré preukázali invenčnosť v inscenačných postupoch, či samotnom spôsobe fungovania. Túto cenu získal v Petrohrade v roku 2011 aj Slovák Viliam Dočolomanský, zakladateľ medzinárodného divadelného laboratória Farma v jeskyni.    

Cena sa neudeľuje každoročne. Niekedy sa podarilo dodržať pravidelnejšiu periodicitu, inokedy prešlo od jedného podujatia po druhé aj viac rokov. Dôvod bol zakaždým rovnaký: udeľovanie cien je finančne nákladná vec a nie vždy sa podarilo zabezpečiť jeho podporu zo štruktúr Európskej únie. Prvých deväť udeľovaní do roku 2001 sa konalo vždy v Taormine, potom sa stal tento ceremoniál putujúcim, v závislosti na tom, ktorá krajina a mesto vedeli nájsť na jeho usporiadanie dostatočné zdroje. Cenu po Taormine prichýlili Turín, Thessaloniki, Vroclav, Petrohrad, Craiova a posledné odovzdávanie sa uskutočnilo v Ríme 12. – 17. decembra 2017, čoho som sa zúčastnila aj ja.

Hlavnú cenu získali britský herec Jeremy Irons a francúzska herečka Isabelle Hupert. Okrem hlavnej ceny bolo udelených aj šesť Cien za divadelné reality. Denný harmonogram bol stále rovnaký: doobeda a poobede diskusie a približne od šiestej večer predstavenia, približne do pol noci. Každý z ocenených mal príležitosť odprezentovať na festivale svoju inscenáciu, no nie všetkým sa to podarilo.

Významná osobnosť ruského divadla a výrazný kritik „putinizmu“ Kirill Serebrennikov sa nemohol podujatia zúčastniť, nakoľko dostal „domáce väzenie“. Na diskusiu prišla ruská divadelná kritička Marina Davydova, ktorá sa snažila vysvetliť neprítomnosť Serebrennikova a odhalila zarážajúcu situáciu ruských divadelníkov, ktorí sa cítia ako v časoch prudkej komunistickej cenzúry. Samotná Davydova bola počas diskusie roztrasená, až ku koncu takmer skolabovala.

Slovinský režisér Jernej Lorenci sa taktiež nedostavil a ani jeho inscenácia Kráľ Ubu, pretože hlavný protagonista, Jernej Sugman, nečakane zomrel. Ďalší z ocenených, Talian Alessandro Sciarroni, predstavil hodinovú performance so štyrmi nie veľmi šikovnými žonglérmi, ktorá nebola veľmi presvedčivým manifestom jeho talentu.

Nemecká režisérka Susanne Kennedy prišla s  inscenáciou The Virgin Suicides na motívy rovnomenného filmu z roku 1999. Sama však nazvala svoju inscenáciu viac rituálom než divadlom, čo bolo naozaj príznačné. Päť starých hercov oblečených v kostýmoch ozrutných japonských manga bábik sa pomaly premiestňovalo po neprestajne blikajúcej scéne, ktorú okrem farebných svetiel dopĺňalo vyše dvadsať obrazoviek s krátkymi „youtube blogmi“ mladých dievčat. Vďaka komentárom umelej inteligencie objavujúcej sa na obrazovkách sa divák dostával do meditácie o smrti, krehkosti a pominuteľnosti života.  

Režisérka Yael Ronen predstavila v Ríme inscenáciu Roma Armee, v ktorej účinkovali Rómovia z rôznych kútov sveta, ktorí rozprávali o svojich reálnych životných príbehoch a traumách. Kabaret plný okázalých kostýmov a energických cigánskych piesní však bol skôr exhibíciou sexuálnych orientácií a úchyliek, než politicky angažovaným divadlom. Opäť však zarezonovala diskusia s Yael Ronen, židovskou režisérkou pôsobiacou v Maxim Gorki Theatre v Berlíne. Vo svojich inscenáciách často otvára kontroverzné a tabuizované témy národnostnej neznášanlivosti, ktoré podáva s veľkou dávkou čierneho humoru, ktorý sa môže javiť ako politicky či nábožensky nekorektný, avšak preto je taký pálčivý a trefný.

Šiestym oceneným bol divadelný súbor Theatre NO99 z Estónska. NO99 je skupina desiatich hercov pod vedením Tiit Ojasoo a Ene-Liis Semper. Ich koncept divadla súvisí s prirodzeným a neodvratným plynutím času a ľudskej existencii v čase. Divadlo uvedie 99 inscenácií a potom zanikne. Každá z inscenácií je pomenovaná podľa čísla svojho uvedenia, pričom prvá bola NO99. Inscenácia, ktorú sme mali možnosť vidieť v Ríme bola NO43. Predstavenie bolo pohybovou metaforou na civilizáciu, otváralo témy náboženstva, násilia a sexuality. Všetko sa odohrávalo v skleníku plnom blata, ktoré časom nadobudlo význam výkalov. Tým pádom vznikol na javisku obraz civilizácie sídliacej v žumpe. Ohromná energia, ktorá prúdila do hšadiska, divoký rytmus, varírovanie témy a mnohoznačnosť jednotlivých obrazov vyvolali vo mne najväčší estetický zážitok z celého festivalu. Počas diskusie NO99 prezentovali svoj odvážny happeningový projekt – založenie fiktívnej nacionalistickej strany, ktorou značne skomplikovali život politikov v reálnej volebnej kampani.

Popri týchto produkciách nemôžem opomenúť Richarda II. v réžii Petra Steina, ktorého naštudoval v Národnom divadle v Ríme. Zaujímavá koncepcia so ženou v úlohe Richarda narážala na zlyhávajúci temporytmus a nedostatočnú hereckú zručnosť. Po prestávke sa do divadla vrátila ani nie tretina divákov. Na svoje si však prišli milovníci vizuálneho umenia Roberta Wilsona, ktorý so študentmi Národnej akadémie dramatického umenia pripravil svojskú interpretáciu hry Heinera Müllera – Hamletmachine. Nechýbali groteskne vyškľabené tváre, prelínanie pokojných a besných rytmov, obrazy akoby namaľované v šerosvite a to všetko sa spájalo v jednom neustále pulzujúcom chaose vojnového Nemecka.    

Záverečný ceremoniál v slávnostnom duchu uzatváral charizmatický Jeremy Irons ďakovným príhovorom, v ktorom vyjadril aj svoje obavy z Brexitu. Zároveň všetkých pozval na Cestu dlhého dňa do noci vo Wydham Theatre v Londýne, „kým nás ostrov načisto neuväzní a neodtrhne od zvyšku sveta“.

Tento, zatiaľ posledný, ročník odovzdávania Európskej ceny za divadlo vo mne zanechal zmiešané dojmy. Naskytnuté divadelné zážitky neboli príliš ohurujúce a v podstate oveľa väčšie dojmy som si odnášala z diskusií. Práve diskusie s tvorcami, ktoré mali väčšinou politický charakter spôsobili, že celý festival som vnímala viac ako veľkú konferenciu o vplyve divadla a politiky, než prezentáciu najväčších divadelných talentov Európy.

Ďalšie osudy Európskej ceny za divadlo sú otázne. Už teraz však organizátori robia všetko preto, aby sa nepretrhla kontinuita posledných ročníkov. Dokonca padli aj také návrhy, že by sa slávnostné odovzdávanie uskutočnilo na Slovensku. Ohľadom toho už pred rokom organizátori kontaktovali ministra kultúry Mareka Maďariča a rokovanie bude zrejme pokračovať ďalej plánovanou návštevou Slovenska tohto roku.

Lucia Mihálová

doktorandka ÚDFV SAV