Jan Werich tvrdil, že ten čo cestuje s túžbou objavovať, objavuje cestu sám k sebe.

Pred pol rokom som zbalil nevkusný a nemotorný kufor požičaný od sestry a naspäť do Bratislavy som sa vrátil pred týždňom. Už týždeň som nevidel slnko, tma je aj cez deň. Ako malý som po filme Muži v čiernom veril, že počasie sa prispôsobuje nálade vyvolených. Samozrejme, tým vyvoleným som bol ja. No pravidlo mojím dospievaním prestalo správne fungovať. Tmou a šeďou ma víta moja Bratislava.

Dopočul som sa, že môj divadelný partner a reflektorový kolega Jakub Molnár priblížil čitateľom Reflektoru putovanie divadelnej skupiny Súbor Uložiť ako..., ktorej som režisérom, po zahraničných divadelných festivaloch. Začiatkom augusta sme našu performance Pojednávanie vo veci Genesis prezentovali na festivaloch v Česku, Monaku a Kanade. Túto možnosť sme získali vďaka tomu, že na Scénickej Žatve 2016 nám bola udelená cena za Umelecký čin roka. Nebudem opisovať charakter a význam týchto festivalov, to už predo mnou spravil Jakub. Rád by som však spomenul zopár aspektov nášho tamojšieho pôsobenia, ktoré Jakub taktne vynechal, no z hľadiska mojej zahraničnej retrospektívy tvoria dôležité body. Vopred sa ospravedlňujem budúcim reprezentantom slovenskej amatérskej divadelnej scény, ktorí budú pozvaní na festival Mondial du Théâtre. Organizátori budú mať pri pohľade na vás jemne nadvihnuté kútiky úst. Naše pôsobenie totiž vybočovalo zo zabehnutých monackých princípov. Uhladenosť a prepych – to je vonkajšia forma tohto najvýznamnejšieho európskeho festivalu amatérskeho divadla. Úprimne som sa obával, že dané prostredie nebude našej „voľnej divadelnej forme“ rozumieť a tým pádom nás bude odsudzovať. No už pri prvom osobnom kontakte som narazil na opačnú reakciu. Do Monaka sme prišli na starom, škaredom aute, ktorého vek radšej nespomeniem, no vítali nás s červeným kobercom a kamerami. Keď sme z auta zahanbene vystúpili (aj to originálne, oknom, pretože dvere na tejto rárohe prestali fungovať už na prvej rakúskej benzínke) a zahľadel som sa do očí seriózne pôsobiacej organizátorke festivalu, miesto očakávaného pohŕdania som videl pobavenie. Monacký divák má rád nespútaný umelecký naturel zahraničných divadelníkov a každé štyri roky preto knieža s rodinou usporiada olympijské hry ochotníkov. A rozhodne sa nebráni ostrej a odvážnej výpovedi, či netradičnej a liberálnej forme. Naopak, lokálny, na prvý pohľad konzervatívny a v prepychu žijúci divák, ocení originalitu formy a motivuje tvorcu v ďalšej činnosti. Keď som sa organizátorov opýtal, prečo založili festival pre amatérskych divadelníkov a nie pre profesionálov, s úsmevom na perách mi prezradili, že tvorbu na základe zárobku majú všade okolo seba (čo je naozaj pravda) a o to viac si vážia prácu tých, ktorí tvoria pre potešenie z práce. Neskôr dodali, že by pravdepodobne bez festivalu nestretli takých „strangers“ ako sme my. Zoznámil som sa s mnohými ľuďmi, ktorí sa celý život venujú amatérskej divadelnej činnosti a či bol tento diletant (cháp ako: ten, čo sa venuje ved., alebo um. činnosti zo záľuby) z akejkoľvek časti planéty, zaujal ma nadhľadom a radosťou zo svojej práce. Zábrany a nepísané zákony profesionálnych javísk (takzvané „vkusné“ kostýmy, mizanscény, výkony, atď.) nikto nerešpektuje a sústredí sa len na výpoveď diela.

Skokom v čase a priestore sa zjavujem začiatkom októbra v Paríži. Nie som tu ani mesiac, no takmer všetky svoje peniaze som minul – na lístky. Priznávam, za svoj pobyt som nevidel ani jednu inscenáciu Shakespearea, Molièra, či Ibsena... Podvedome ma to ťahalo k (pre mňa) menej známym formám ako cirkus, kabaret či klauniáda. A opäť som cítil už známu radosť z divadelnej tvorby. Umelci, ktorých som videl, boli majstrami svojej profesie. Divadlo Bratří Formanů, africký cirkus, vietnamské vodné marionety Vyhlásené scény ako Comédie-Française či La Colline, ku ktorým som pociťoval prvotnú nevraživosť a ktoré som vnímal ako skostnatené inštitúcie prachu, ma prekvapili svojou životaschopnosťou. Mladí herci, ktorí mimochodom vynikali ako v činoherných výstupoch, tak v klauniáde či pohybovom divadle, odvážne režijno-dramaturgické koncepcie a to hlavné – tvorba ako hľadanie, tvorba ako hra. Mal som pocit, že tamojší umelec sa chytí ktoréhokoľvek na prvý pohľad absurdného a „nedivadelného“ nápadu a zrealizuje ho, niekedy úspešne, inokedy nie. Ako príklad spomeniem choreografa a režiséra Jérôma Bela, ktorého performance Show must go on je založená na reagovaní performerov na piesne. Keď je pieseň smutná, sú performeri počas celého trvania piesne (väčšinou tri minúty) bez zmeny smutní, keď je pieseň tanečná, majú chuť tancovať. Banalita, ktorá ma nadchla svojou jednoduchosťou.

Na škole Sorbonne Nouvelle som stretol mnoho dobrodruhov. Divadlo vnímajú nie ako svoju životnú cestu, ale ako možnosť prezentovania myšlienok. Ich pokoj a nadhľad ma prekvapil. Nespoznal som ani jedného egoistického herca či herečku, každý sa snažil byť najlepší, no nie pre pocit osobného víťazstva či slávy, no aby nesklamal sám seba a ostatných členov tímu. Najviac mi v pamäti utkvela veta môjho kamaráta Carlesa, ktorý vo svojom mladom veku 24 rokov získal ako režisér veľa zaujímavých ponúk na spoluprácu. Povedal mi, že má strach, že jeho sľubná profesionálna budúcnosť by sa rozvíjala s ľuďmi, ktorých divadelná práca nenapĺňa ako jeho. Dodal, že radšej bude „neznámy“ samotár pracujúci so svojimi herecky menej talentovanými kamarátmi, ako s ľuďmi pracujúcimi pre peniaze a slávu. Zrejme je to naivné, no komu inému sa môže odpustiť naivita, keď nie mladému umelcovi?

Bol by som nerád, ak by tento článok vyznel negativisticky voči nášmu bratislavskému kontextu. Otázka, ktorú počúvam najviac, je: „Zažívaš kultúrny šok, keď si sa vrátil, čo?“ Vedel som, kam sa vraciam a taktiež to, na čo sa môžem tešiť a na čo nie. Bál som sa návratu na VŠMU. Známych tvárí, Dosky, hádok s vrátnikmi kvôli skúšobným priestorom, prehovárania hercov, aby sme ten výstup prešli ešte raz, klopenia očí... Mám v pláne tieto aspekty ovplyvňujúce tvorbu nevnímať alebo úplne zavrhnúť. Na škole je veľa ľudí, za ktorými som sa tešil pre ich zapálenie a radosť z práce. A ak by som niečo z Paríža, Monaka a ostatných krajín, ktorých festivaly som tento rok navštívil, mohol preniesť domov, bola by to odvaha pustiť sa do čohokoľvek nehľadiac na možný neúspech. Hľadať formy, ktoré nie sú konvenčné a napodobňujúce staré ideály. A ako posledné pohodlnejšiu prácu s časom a pokoj.

Pavol Viecha

1. mgr KRD