Nádych a výdych bábok

Bábkarská BystricaModrý KameňworkshopExterný redaktor

Autentická reportáž z Modrého Kameňa

K festivalu Bábkarská Bystrica, ktorý oslavoval svoj jubilejný 20. ročník, mohli svojou kreatívnou prácou prispieť aj študenti Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU. Festival bol rozdelený na dve hlavné časti a to prvý impulz, ktorý bol venovaný najmladším a druhý impulz, ktorý bol adresovaný skôr dospelému divákovi. Festival nám ponúkol 21 predstavení, ktoré sa hrali počas piatich dní v Banskej Bystrici, ale aj v obciach Banskobystrického kraja. Repertoár bol naozaj pestrý a mohli sme vidieť inscenácie z Čiech, Poľska, Maďarska, Nemecka, Talianska, Izraela a, samozrejme, v repertoári nechýbala ponuka zo Slovenska. Z Bratislavského bábkového divadla to bola inscenácia Na slepačích krídlach v réžii Kataríny Aulitisovej a vkladom VŠMU bola inscenácia Múr od J. P. Sartra.

Hostia a diváci festivalu mali tiež možnosť navštíviť hrad Modrý Kameň, kde sa nachádza Múzeum bábkarských kultúr a hračiek (od roku 2002 je súčasťou Slovenského národného múzea). Zaujímavým bodom festivalu – práve pre študentov Katedry bábkarskej tvorby – bol týždňový workshop v Modrom Kameni pod vedením lektorov z Poľska: Robert Jarosz je poľský režisér, dramatik a riaditeľ divadla Gulliver vo Varšave a Justyna Czarnota je divadelná pedagogička. Workshopu sa zúčastnilo osem študentiek bábkarskej tvorby, jedna študentka konzervatória v Prešove, jedna pedagogička ZUŠ vo Veľkom Krtíši a jedna divadelná teoretička.

Prvý deň workshopu prebiehal vo veľmi príjemnej atmosfére zoznamovania sa so samotnými organizátormi. Jedným z nich bol Marián Pecko, ktorý vložil dôveru do mladých ľudí a odôvodnil, prečo je súčasťou festivalu práve workshop: ,,Vy ste investícia do budúcnosti.“ Veľké poďakovanie však patrí aj Danielovi Mališovi, ktorý organizačne vyriešil všetky potrebné stravovacie, cestovné a ubytovacie záležitosti.

Po úvodnom stretnutí v bábkovom divadle v Banskej Bystrici nasadli účastníčky workshopu na súkromný autobus, a ten ich odviezol do krásneho, malého mesta na juhu stredného Slovenska - Modrý Kameň.  Mesto je známe svojou gaštanovou tradíciou, ale aj tradíciou vína, pretože sa nachádza vo vinohradníckej oblasti. Účastníčky boli ubytované v súkromí, zväčša u pracovníkov múzea. Ich tvorivá práca trvala každý deň od desiatej ráno až do siedmej večer. Pracovali v priestoroch hradu Modrý Kameň. Využívali interiér (expozičné miestnosti, Kaplnku svätej Anny, priestory výtvarných dielní), ale aj exteriér (hradnú baštu, park pred hradom, podzemné chodby pod hradom, vonkajšiu maringotku, ktorá je súčasťou múzea a odkúpili ju od známej bábkarskej rodiny Dubských). Taktiež mali možnosť spoznať históriu hradu, bábok a v neposlednom rade proces, akým prejde predmet, kým sa stane súčasťou expozícií. Jaroslav Hanko a Katka Hanková, ktorí sú muzejní správcovia hradu, im boli nápomocní celý týždeň. Riaditeľka múzea Helena Ferencová sa snažila vyhovieť všetkým požiadavkam poľských lektorov.  

Justyna Czarnota a Robert Jarosz zvolili experimentálnu formu práce, ktorej témou bol Labyrint snívajúcich predmetov, no tej sa striktne nedržali. Prvé dni kládli dôraz na vzájomné spoznávanie a tiež spoznávanie priestorov. Hlavným heslom workshopu bola myšlienka, že fantázii sa medze nekladú, a preto akýkoľvek nápad, ktorý niekomu „vyrástol v hlave“, nemohol byť zlý. Dôležitý bol proces tvorby (cesta) a nie výsledná podoba (cieľ). Účastníčky prešli vytváraním rôznych inštalácií z predmetov, kde sa dotýkali závážnych tém (vojna, mier, materstvo). Neskôr experimentovali s prírodou (vetrom, lístím). Zaujímavé etudy vytvárali aj so samotným animovaním živých prírodných kríkov (kŕmenie).

Vďaka múzeu mohli chytiť a animovať aj marionety a manekýnov, ktoré nie sú vystavené, pretože v múzeu je dôležité, aby mal každý exponát svoj takzvaný ,,rodný list“, so zaznamenaným pôvodom. Keďže niektoré bábky priniesli dobrovoľní darcovia do múzea „len tak“ (niekde ich našli alebo ich majú po nejakom predkovi), múzeum tieto bábky nemôže oficiálne pridať do svojho zbierkového fondu. Takéto bábky sú uskladnené v pivničných priestoroch. Nádych a výdych sa im pokúsili dať práve účastníčky workshopu. Nebáli sa experimentovať aj so svojimi hlasmi, pohybom... Nápady, ktoré vznikali, postupne začal korigovať Robert. Jedno z najzaujímavejších cvičení bolo vytváranie atmosféry v múzejných miestnostiach, kde boli vystavené a nainštalované bábky z rôznych inscenácií. Počas prehliadky, sa tak mohli hostia úplne priblížiť k danej dobe a „emócii“ uložených bábok.

Dôležitým motívom bola cesta bábky, rekvizity alebo hračky, akou prejde pred tým, než sa dostane do samotnej výstavy.  Reštaurátor účastníčkam workshopu dopodrobna vysvetlil proces, pranie látky, rekonštrukciu bábky, ale aj takzvané odčervovanie, pri ktorom sa používajú špeciálne chemické látky...                            

Záverečnú prezentáciu tvorilo viacero obrazov, ktoré sa podarilo účastníčkam vytvoriť počas spoločného týždňa. Dynamika scénok, humor, ale aj narážky na súčasnú divadelnú situáciu vyvolali pozitívne ohlasy. Vyzerá to tak, že workshop by sa mohol stať pravidelnou súčasťou Bábkarskej Bystrice. Oživenie statického múzea bolo skvelou formou, ako prezentovať aj túto časť nášho kultúrneho dedičstva. Bábkové divadlo má svoju tradíciu a my sme jej budúcnosť. Medzi hosťami, ktorí sa zúčastnili záverečnej prezentácie, bola aj prof. Ida Hledíková (vedúca Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU, zároveň aj spoluzakladateľka Múzea bábkarských kultúr a hračiek), tiež poľskí divadelníci, Marián Pecko, riaditeľka múzea a množstvo účastníkov festivalu. Na hrade ich čakala spomínaná prezentácia, ale aj príjemné občerstvenie.

Napriek zlému počasiu sa po skončení všetci s úsmevom premiestnili do Banskej Bystrice, kde doznievali posledné hodiny výnimočného bábkarského festivalu. Najväčšie poďakovanie si zaslúži organizačný tím Bábkarskej Bystrice a Bábkové divadlo na Rázcestí. Netreba si priať nič iné – len to, aby aj nasledujúci ročník bol aspoň taký kultúrne bohatý ako bol tento.           

Alžbeta Kamenská, katedra bábkarskej tvorby

 

„Osem dní, približne 164 hodín celkového času stráveného na Modrom Kameni, zhruba 56 hodín práce a okrem toho ešte asi 20 hodín rozhovorov. Prečo začínam číslami či skôr zamýšlaním sa nad časom? Pretože čas na tomto workshope plynul akosi inak. Vďaka priestoru Múzea bábkarských kultúr a hračiek, kde sme mohli pracovať, sme sa mohli stať súčasťou minulosti. Prítomnosť nás prenikala pri dlhých a hlbokých rozhovoroch o priestore, v ktorom sme sa nachádzali a v ktorom sme pracovali. A celé sa to dialo s nádejou, že tento náš čas má význam pre budúcnosť.“

Janka Bartošová, katedra bábkarskej tvorby

 

„Očakávania boli veľké, no to, čo sme si z tohto jedinečného workshopu odniesli, bolo v tomto porovnaní monumentálne. Ako študentka bábkoherectva som mala unikátnu možnosť vyskúšať si prácu a vodenie starých marionet či manekýnov, skomponovať a zaspievať si pieseň chóru v nádhernej historickej kaplnke sv. Anny... Z ľudského hľadiska som našla na Modrom Kameni spriaznené umelecké a tvorivé duše. Spoznala som dvoch mladých a úžasných pedagógov, umelcov, ktorí nám ukázali dôležitosť tvorivého aj kritického myslenia a ktorých pozitívna nálada a prístup dokázali motivovať k nepretržitej týždennej práci v rôznorodom kolektíve.“

Veve Peštová, katedra bábkarskej tvorby

 

„Napríklad v prvý deň sme dostali za úlohu vybrať zo svojej tašky päť vecí, ktoré sú pre nás dôležité a ktoré máme vždy pri sebe. Neverili by ste, čo všetko ľudia pri sebe nosia. Sused prísediaci z pravej strany mal vybrať iba jednu z nich. Nasledovalo vytvorenie štvorčlenných skupín a každý z nás musel rozprávať o vybranej veci dve minúty. Nezáležalo na tom, čo budeme rozprávať, len aby nebolo ticho a, samozrejme, aby sa to dotýkalo stále toho istého predmetu. Ďalší traja počúvali a mali si zapísať jedno slovo, ktoré ich z rozprávania oslovilo alebo ktoré si zapamätali najviac. Na konci tak vznikli štyri slová, z ktorých sme mali vytvoriť inštaláciu. Keď mala každá skupina vytvorené svoje vlastne dielo, vymenili sme sa a našou ďalšiou úlohou bolo vymyslieť názov pre inštaláciu, ku ktorej sme sa dostali. Pričom sme netušili, s akými slovami či témou pracovala skupina pred nami. Potom sme sa  vymenili tretí (posledný) raz a mali sme vymyslieť kratučký príbeh na tému inštalácie, ktorá sa pred nami ocitla a mala už svoj názov. Na konci sme sa vrátili každý k svojej práci a nahlas sme si čítali čo vzniklo vzájomnou spoluprácou. Bolo to fascinujúce. Každý z nás videl v dielach niečo iné. Bolo nádherné sledovať ľudskú fantáziu...“

Tatiana Galambošová, katedra bábkarskej tvorby

 

„Pri písaní, kladení otázok, kreslení a neskôr aj pri tvorení divadla sme sa snažili nájsť odpovede, alebo sa k ním aspoň priblížiť.  Mnohokrát sme vychádzali z toho, čo nám daný priestor ponúkal. V parku to bola sloboda,  prijímanie toho, čo príroda dáva. Iné to bolo pri maringotke, kde sme sa trochu vybláznili. A čas akéhosi stíšenia a prehĺbenia nastal v kaplnke. V nej sme viedli naozaj plodné rozhovory spájajúce sa s vierou, božstvom, nebom, očistcom a peklom, a to všetko v súvisloti so životom bábok. Nad mnohými otázkami nám stále ostal visieť otáznik, ale myslím, že tak je to dobré. Verím, že v budúcnoti ešte bude čas, keď sa k nezodpovedaným otázkam vrátime...“

Janka Bartošová, katedra bábkarskej tvorby

 

„A tak sme počas záverečného spektákolu kŕmili kríky v parku a jačali na moste ako malé deti, čo si chcú robiť panáky. Potom sme priviedli divákov pred maringotku (tú poslednú vraj), kde videli godotvskú absurdnú drámu v piatich minútach. Nikto sa nesmial, čomu nerozumiem, lebo my sme sa na tom smiali strašne. Vlastne áno, deti sa smiali. Ale nie nahlas, aby im nikto nevynadal, že čo sa smejú, že sú v divadle. Potom sme otvorili maringotku. To už sa smiala väčšina. Asi aj ja by som sa smiala. Desať žien vo veku od 18 do 25 rokov predvádza kúsky s tými bábkami, čo ste mali doma, keď vám rodičia namiesto gameboyu kúpili na Vianoce malé bábkové divadlo. Tá menšina, čo sa nesmiala, sa tvárila asi tak, ako vtedy vy pod stromčekom. Následne sme odtancovali do kaplnky. Robert sa sťažoval, že v kostole sú ľudia stále len vážni akoby tam nikdy nebol dôvod na radosť. Akoby aj všetky radostné sviatky boli smutnými. Tak my sme sa tešili. Najprv sme vytvorili spevavý chór, ktorý rozozvučal kaplnku. A potom prišli za nami balóny s bublifukmi a povedali: „Aj my sme pre radosť!“ A to ešte len bolo potešenia! Napokon sa ľudia presunuli do expozícií, v ktorých sme už boli pripravené dotvárať atmosféru. Tak napríklad ja a Jana sme boli v miestnosti s kukátkovými divadielkami, schovali sme sa za ne a vykrikovali sme že „Mami ja sa bojím! Toto je bábkové divadlo? Ja chcem ísť domov!“ Ďalšie dievča si sadlo vedľa Mauglího lúpalo banány a hádzalo ich po okoloidúcich (to posledné som si trochu vymyslela). Ďalšie robilo míma za sklom bez skla, ďalšie strašilo... a tak (ďalej). Atmosféry by sme teda mali. Celé toto sprevádzala taká strašne príjemne zvláštna bábka. To tak bolo naschvál (pre tých, ktorí si myslia, že nebolo). Nuž a napokon si všetci ďakovali.“

Paula Belická, katedra bábkarskej tvorby

iniciátor
  01 02
03 04 05 06 07 08 09
10 11 12 13 14 15 16
17
18
19
20 21 22 23
24 25 26 27
28
29  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com