Náuka reči hereckej, alebo s,c,z,š,č,ž

glosaWilliam Shakespeare: Macbeth: Hra o bastardoch

Čo robí divadelný teoretik, keď večer nie je v divadle? Ide do divadla! Pre divadelného teoretika je vždy príjemné, keď ide do divadla bez toho, aby musel o danej inscenácii následne písať recenziu/kritiku. Nesedí v hľadisku s podvedomým pocitom, že si musí všímať inscenáciu z profesijného hľadiska, nemusí si v hlave priebežne písať hrubý koncept textu, môže si dovoliť poľaviť v pozornosti a pod. Tak som sa dvadsiateho februára ocitol v Labe na Macbethovi. Inscenácia stojí za dve pozretia, navyše alternáciu, ktorá hrala v danom predstavení, som ešte nevidel. Pohľad na javisko bol viac než príjemný, len keby sa podobne aj počúvala. Začalo to v podstate nenápadne. Šimon Ferstl vo svojom druhom výstupe repliky odbrblal tak, že mu len ťažko mohli rozumieť diváci sediaci v prvom rade, nie ešte my na sedadlách ďaleko za nimi. Nuž, stane sa. Ľudia nie sú stroje, Shakespeare (resp. Kotov, Jesenskej a Feldekov preklad dokopy) je pre herca slušný „náklad“ a duplom, ak herec danú inscenáciu nehral bezmála pol roka. Šimon okrem breptov pridal ešte aj výrazné sykavky a ja som si pomyslel: nuž, mladý muž dnes nemá svoj deň, to sa stáva. Chvíľu na to hovorí svoju repliku Tomáš Pokorný a bum. Hlavne hláska s, robila problém aj jemu. To už upriamilo moju pozornosť na javiskovú reč a jej techniku a začal som pozorne počúvať jednotlivých hercov. Tomáš Turek, Kristína Svarinská, Braňo Mosný, Jaro Kyseľ, všetko študenti magisterského stupňa, všetci s problematickými sykavkami. Som prvý, ktorý väčšinou nedokonalosti v technike javiskovej reči prehliada a maximálne si v duchu pomyslí:  „Nuž, keď budeš takto tlačiť na hlasivky a nedýchať z bránice, do tridsiatky máš po hlase.“  Z našich divadiel preferujem skôr nezávislú scénu, pre istú časť ktorej je odmietanie „akademického“ herectva kamenných divadiel jednou z najtypickejších čŕt. Ak však z trinástich študentov činoherného herectva má šesť problém so sykavkami, asi niečo nie je v poriadku. Neustále odvšadiaľ počuť ako klesá úroveň javiskovej reči a jej techniky v našich divadlách. Množstvo divadelných praktikov i teoretikov vždy rado „zaochká“ nad tým, že už nevyrastajú herci s takou rečou ako Machata, Chudík, Kristinová a množstvo ďalších. Odhliadnem teraz od toho, že je prirodzenou vlastnosťou ľudí pamätať si z minulosti hlavne to dobré a nostalgicky tvrdiť, že pred dvadsiatimi/tridsiatimi/štyridsiatimi... rokmi sme mali lepších režisérov, hercov, scénografov, športovcov, muži boli väčší džentlmeni, ženy sa správali reprezentatívnejšie, v lete menej pršalo, v zime viac snežilo a pod.

Fakt je ten,  že zhruba od pádu totalitného režimu u nás úroveň javiskovej reči začala klesať. Má to množstvo dôvodov, ktoré súvisia s vývojom divadla i spoločnosti a rozoberať ich by bolo jednak na dlhú, ale hlavne na diskusiu a nie monológ. Je však evidentné, že nároky na kvalitu javiskovej reči sa v posledných dvoch desaťročiach výrazne znížili. Akoby si pedagógovia, režiséri či krtici vraveli: „Keď si môžu herci v nezávislých divadlách rozprávať ako chcú, dovolíme to aj hercom v kamenných divadlách.“ Ibaže toto sú dva odlišné typy divadla a herectva a to, čo časť nezávislej scény hercom odpúšťa, pri reči kompenzujú inými aspektmi (spolupráca na réžii, texte, tanečno-pohybové dispozície a pod.) 

Netreba však pokrytecky kameňovať spomínaných hercov. V práci s emóciou, rečou tela, mimikou a prirodzenosťou podali nadštandardný výkon. Vzhľadom k tomu, že v tomto obsadení hrali prvýkrát po takmer pol roku. Shakespeare nie je práve autor, ktorého hry sa dajú oklamať, skôr naopak a režisér Tomáš Procházka použil špecifický režijný rukopis. Naopak, práve herci, ktorých som menoval zaznamenávajú v poslednom období zreteľný progres. V prirodzenosti hereckého výrazu je Macbeth jednou z najvydarenejších postáv Šimona Ferstla. Tomáša Pokorného som za posledných štrnásť dní videl v dvoch inscenáciách, a rozdiel medzi jeho výkonmi spred zhruba roka a dnes je neporovnateľný. Spolupráca Braňa Mosného s režisérom Blahom Uhlárom je veľkým prísľubom do budúcnosti  a s Petrom Tilajčíkom tvoria typovo veľmi silnú dvojicu. Kristíne Svarinskej sa darí aj v komerčnejších projektoch drať slušnú latku a zatiaľ sa na ňu nenalepila „šmíra“,  typická pre slovenský mainstream. Rovnako Jaro Kyseľ a Tomáš Turek rozhodne nepodávajú v Macbethovi  beznádejný výkon. Naopak v kontexte spomenutých okolností držia slušný štandard. Akurát, keď začali rozprávať, trhalo to uši.

Naozaj podstatná otázka preto znie nasledovne: Ak všetci posledných zhruba dvadsať rokov lamentujú nad klesajúcou úrovňou javiskovej reči našich hercov, ak sa v inscenácii na školskej pôde stretne šesť študentov magisterského stupňa, ktorí majú problém so sykavkami, čo sa dialo posledných dvadsať rokov na hodinách techniky javiskovej reči?  

Miro Zwiefelhofer, doktorand na Katedre divadelných štúdií

iniciátor
  01 02 03
04
05 06
07 08 09 10 11 12 13
14
15
16 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com