Norma sa normám vymyká

Festival NormaDiana Pavlačková

Norma sa normám vymyká

     November na našej fakulte už tradične patrí ostravským divadlám. Minulý rok to však platilo dvojnásobne. Okrem festivalu ostravských divadiel OST-RA-VAR, pribudol minulý rok aj nový divadelný festival Norma. V rovnakom meste a v rovnakom mesiaci. Dramaturgia oboch sa však diametrálne líšila. Rovnako ako aj atmosféra, či komunita návštevníkov. Skalných účastníkov Ostravaru určite prekvapí komornosť, alternatívnosť, ale aj výber inscenácií Normy. Norma je nový festival autorského činoherného a pohybového divadla, ktorý organizuje platforma pre súčasné umenie PLATO a pražské divadlo Studio hrdinů. Prvý ročník sa sústreďoval najmä na prelínania, presahy a vzájomné vplyvy výtvarného a divadelného umenia.

   Dvojdňový festival obsahoval rôzne žánre a typy inscenácií, v ktorých sa stierali hranice medzi jednotlivými druhmi umenia. Program bol rozdelený na dve dramaturgické linky – poľskú a českú. Diváci si tak mali možnosť porovnať aktuálnu divadelnú tvorbu oboch krajín. Celý festival sa konal v zaujímavých priestoroch starého baníckeho areálu Důl Vítkovice, ktoré dodali festivalu jedinečnú atmosféru. Organizátori navyše s týmito priestormi tvorivo pracovali a hľadali najvhodnejšie lokácie pre jednotlivé predstavenia. Festival otvorila séria pohybových performancií, vychádzajúca z posledného, nezrealizovaného projektu významného konceptuálneho umelca, Jana Mančušky, „Tato linka sleduje pohyb mé ruky“. Koncepcia Jana Horáka a Michala Pěchoučka sa tvorivo hrala s využitím priestoru a narúšaním klasického chápania vzťahu účinkujúci – divák. Zároveň tvorcovia pracovali s úlohou performerov. Zo živých uvedomelých bytostí vytvorili len akési estetické objekty, meniace sa v priestore. Práve táto performancia bola základným kameňom myšlienky festivalu, spájania výtvarného a divadelného umenia. Aj preto otvárala oba dni festivalu. Poľskú divadelnú scénu reprezentovali tri jedinečné autorské koncepty. Prvá predstavila svoju performanciu Surfing Magdalen Ptasznik. Autorka konceptu, a zároveň performerka, pracovala s priestorom a najmä rôznymi objektmi. Tie svojím konaním aktivizovala, hľadala ich možnosti a dodávala im tak nové významy, asociácie a vzťahy.

  Performancia Nižinskij. Svätenie snov nadviazalo na fyzickosť Magdaleny Ptasznik. Tanečná sólo performancia Tomasza Wigodu vychádzala z denníka tvorby Václava Nižinského. Jeho zápisky tvorcovia čítali ako sny s otvorenými očami, čo v konečnom dôsledku rámcovalo celú inscenáciu. Tú tvorili sekvencie tancov, evokujúce rôzne stupne vedomia. Wigoda pomaly prechádzal od pomalého oddávania sa hudbe, cez ovládnutie bytia vnútornými predstavami, až k tranzu. To prerušilo jeho zobudenie sa zo sna a vrátenie do reality. Po upokojení, nasledovalo opätovné upadnutie do stavu extázy. Wigodov pohyb vychádzal primárne z rúk a postupne sa energia dostávala do celého tela. Kontrastné stavy zároveň čitateľne vyjadrovali vnútorný boj, vášeň, pocit moci, strach a duševnú neprítomnosť pri exaltovanom stave. Tanečník svojim telom ovládol celú prázdnu scénu a v spojení so Stravinského hudbou vytvorili najmä silne citovo pôsobiacu performanciu.

   Inscenácia poľského zoskupenia Artura Żmijewského a Igora Stokfiszewského Omša načrtla tému slávenia náboženskej liturgie. Išlo o jej verné zrekonštruovanie. Cieľom autorov bolo spojiť dva svety, svetský a katolícky, a na javisku týmto spôsobom pre oba vytvoriť spoločný rituál. V moderných, industriálnych priestoroch stál oltár. Nad scénou sa tkvel obrovský kríž s Kristom, ako memento svätosti počas celej inscenácie. Od momentu, kedy miništrant zapálil sviece, prebiehala omša veľmi autenticky. Neskôr navonok precitla istá dávka divadelnosti, no nie natoľko, aby spochybnila reálnosť udalosti. Najbadateľnejšie to bolo pri kázni farára, kedy apel a rozhorčenosť pôsobili jemne teatrálne. Témou samotnej kázne bol ateizmus Čechov a ich odvrátenie sa od cirkvi. Po skončení omše účinkujúci opustili javisko a následne sa vrátili pokloniť. Tento zjavne obyčajný krok, však výrazne ovplyvnil myšlienku celej inscenácie. Jednoduchým poklonením sa, tvorcovia priznali divadelnosť omše, a tým aj celej cirkvi. Niet preto divu, že je táto inscenácia v silne katolíckom Poľsku vnímaná veľmi kontroverzne. České obecenstvo prirodzene nereagovalo na túto inscenáciu pobúrene. No napriek tomu boli reakcie v hľadisku už počas predstavenia rozpačité. Z jednej strany bol počuť smiech, ako potláčanie a negovanie vážnosti danej udalosti. Na druhej strane, naučené zvyky reagovať na výzvy kňaza (napr. pri podaní si znaku pokoja), alebo reakcie divákov, ktorí sa rozhodli hrať s tvorcami túto ich „hru,“ a tak si napr. išli po eucharistiu. Samotná inscenácia je preto najsilnejšou vo vzťahu k divákom, v pocitoch a rozkoloch, ktoré v ľuďoch budí a núti ich v sebe bojovať medzi tým, čo je naozaj sväté, čo je prirodzené a čo je iba naučené. V českej časti programu sa objavili prevažne činoherné. inscenácie.

   Kým poľskej linke dominovala fyzickosť, pri českej to bol text Studio hrdinů prezentovalo Sněhurku Roberta Walsera a autorskú inscenáciu Jana Horáka a Michala Pěchoučka Marbot, na motívy románu Wolfganga Hildesheimra. V tomto prípade treba poznamenať, že práca s hotovým textom sa súboru vydarila lepšie. Marbot ponúkol až typicky činohernú, filozofickú hru, ktorá síce zaujímavo pracovala s priestorom a svetlom, no v kontexte festivalu a súčasnej divadelnej scény, nemala výnimočný prínos. Sněhurka je tiež síce činoherná inscenácia, no svojim spracovaním je neobyčajne zaujímavá a výnimočná. Príbeh, ktorý sa odohráva po situáciách známych z rozprávky, stretávame straumatizovanú, až pomätenú Snehulienku. Tá sa snaží zorientovať vo svojich spomienkach, rozoznať realitu a nájsť skutočnú pravdu. Opiera sa pritom o svojich blízkych, ktorý ju iba viac zavádzajú a rozvíjajú tak zmätok v jej hlave. Pozornosť sa sústreďuje teda najmä na postavu zmätenej Snehulienky, cez ktorú sa určujú všetky vzťahy aj okolnosti v hre. Výborným hereckým výkonom sa jej zhostila Ivana Uhlířová, ktorá svojou presnou mimikou odrážala momenty prázdna a zmätku v Snehulienkinej hlave. Dotvárala tak aj atmosféru nejednoznačnosti a chvíľkovej nejasnosti celej inscenácie. Poetický text hry a mýtická krása z pôvodnej rozprávky tvoria kontrast voči chladu, zmätku a až škaredosti, obsiahnutých na javisku. Dominantné sú tiež prvky disharmónie, neestetickosti a absurdnosti. Tie dopomáhajú kreovať hlavný cieľ hry - narušiť pôvodný mýtus a stereotypy, spojené s rozprávkami.

   Festival ukončila performancia Evy Koťátkové Obrazový atlas Antonína, chlapce, který rozřezal knihovnu kliniky na části. Text tvorila rekonštrukcia terapeutického rozhovoru malého chlapca, pacienta psychiatrickej klinky a jeho doktorky. Rozhovor bol vedený otázkami lekárky, ktorá sa pýtala na asociácie a názory, pri jednotlivých obrázkoch a fotkách. Ťažiskom celej inscenácie boli zaujímavé odpovede chlapca, psychiatrického pacienta. Obrázky lekárka zároveň premietla divákom, ktorí si mohli na základe toho vytvoriť názor a predstavu, o chlapcovom spôsobe chápania. Vnútorné prežívanie chlapca bolo zároveň reflektované v postave istého alter-ega. To, v priestorom obmedzení stola, tanečne zobrazovala Hana Turečková. Inscenácia však zostala skôr len v rovine reprodukcie rozhovoru a nepriniesla výraznejší estetický, citový alebo myšlienkový zážitok.

   Súčasťou programu festivalu bola aj tvorivá diskusia Témou bol najmä vzájomný vplyv konceptuálneho umenia na divadlo. Riešila sa však aj otázka, ako by mala odborná kritika správne reflektovať takéto hybridné druhy umenia. Zaznel totižto názor, že nie je možné, aby kritik vedomostne obsiahol celé výtvarné aj divadelné umenie. Diskutujúci sa nakoniec zhodli, že pri takýchto druhoch umenia je potrebná najmä kritikova otvorenosť novým formám. Riešili sa tiež témy ako subjektivita kritiky, rozdiely medzi výtvarnou a divadelnou kritikou, rozdiely medzi poľskou a českou alternatívnou divadelnou scénou, a samozrejme, samotné inscenácie. Festival Norma je naozaj ojedinelou udalosťou takéhoto typu v česko-slovenskom prostredí. Svojou dramaturgiou podnecuje vymykanie sa z noriem a stereotypom v divadelnom prostredí. Zároveň reflektuje nové impulzy, ponúka priestor pre vzájomné porovnanie, konfrontáciu a diskusiu. Boli tu síce cítiť začiatočnícke nedostatky, no potenciál tohto festivalu je naozaj obrovský. Preto nám zostáva len dúfať, že budúci ročník ponúkne ešte väčšie množstvo autorských činoherných a pohybových projektov. A ktovie, možno sa vyšvihne aj na medzinárodnú úroveň.

 

 

iniciátor
  01 02 03 04 05
06 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com