Očista od dramaturgie, alebo zamyslenie nad Izbičkou

esejJan Antonín Pitínsky: Izbička

Týchto pár riadkov predstavuje osobnú výpoveď. Nie natoľko argumentačne podloženú, aby som ju mohol nazvať štúdiou, ale ani natoľko nepotrebnú, aby som si ju nechal pre seba. Dvojmesačné divadelné rezonovanie pri tvorbe Izbičky vo mne totiž zanechalo intenzívnu potrebu vyjadriť sa. Toto zamyslenie je tak na jednej strane sériou pocitov, na strane druhej aj prehľadom získaných skúseností, vždy sa opierajúce o konkrétne príklady z tvorivého procesu Izbičky. Zároveň je vzdaním úcty tvorcom z VŠMU, ktorí svojim dielam venujú tony energie, bojujú so špecifikami, ktoré v sebe tvorba závislá na škole zahŕňa a sú ochotní venovať svojim inscenáciám aj posledné, teda úplne zabudnúť na akúkoľvek „mimodivadelnú“ realitu. V skratke, celkom sa ponoriť do divadelnej tmy, na konci ktorej spočiatku svieti nejasný reflektor želaného výsledku.

Čo som čakal?

Na začiatku existovala iba moja predstava dramaturgie ako dohľadu nad textom – nad jeho vyznením a výpoveďou, ktorú dokáže na javisku odovzdať. Tesne za tým však driemala osobná túžba byť okrem toho aj kalibrátorom javiskovej výpovede a tiež prvým, síce poznačeným, ale predsa aspoň čiastočne nezainteresovaným divákom (ako som sa dozvedel v čerstvom zborníku Nová dramaturgia, nový dramaturg, možno ho nazvať aj „emancipovaným“).  Ako však vyšlo najavo, moja predstava dramaturga ako textového guru a zároveň dozorcu významu (akéhosi osobného radcu režiséra, diskusného partnera a tiež privátneho šepkára) bola skreslená. Tieto základné funkcie rýchlo vystriedal celý rad ďalších, ktoré ma prekvapili tým, ako praktickú a zároveň abstraktnú, vzletnú a tiež pri zemi sa držiacu – skrátka kompaktnú osobnosť si vyžadujú. Tvorivý proces, ktorý som si spočiatku predstavoval ako turistickú trasu ľahšej kategórie a veľkú srandu, ma rýchlo začal vodiť kade-tade, hore-dole, hlava-nehlava a začal moje predstavy od základu stavať na ruby.

Zložitejší ako Čajka

Pitínský nám dennodenne ukazoval, prečo je skvelý spisovateľ, zaujímavá osobnosť, ale vôbec nie to, prečo je dobrý dramatik. Bez chýbajúcej životnej skúsenosti (predsa len situáciu Izbičky sme mohli vnímať len zo strany detí) ostával jeho obraz rozkladajúcej sa rodiny sprvoti ťažko uchopiteľný a na javisku neožíval tak samozrejme ako na papieri. Dalo sa to očakávať. Problémy s ním svojho času mal aj velikán českej réžie Petr Lébl. On siahol po Pitínskom zo strachu pred náročnosťou Čechovovej ČajkyIzbička sa nakoniec ukázala byť ešte zložitejšia. A ako túto zložitosť vnímal Lébl, tak sme ju pocítili aj my. Dlhé hovorené pasáže; postavy, ktoré spolu viac nekomunikujú ako komunikujú; absurdita medzi tragikou a humorom a tiež úmorné utápanie sa v rodinných kruhoch robili z Izbičky tvrdý oriešok. A predsa, vybraný text jednoducho nemohol byť iný. Od chvíle, keď Izbička prvý raz zasvietila v očiach režisérky Márie Froncovej bolo jasné, že spoločný tvorivý osud je spečatený.

A na začiatku sme sa v tom Pitínskom začali poriadne hrabať. Každý, samozrejme, svojím spôsobom. Ja textovou analýzou, ktorá predstavovala len dobrý záchytný bod, ale pre potreby textu, kde sa psychológia stretáva s absurditou nakoniec aj tak nestačila. Režisérka zas vytvorením k textu silno naviazanej režijnej koncepcie, ktorá mala podčiarkovať Pitínského príbeh a jazyk, až básnickou metaforizáciou (využitím symbolu vtáka ako úniku), zároveň však zachovať silu výpovede. Koncepcia sa stretla s analýzou a na rad prišli spoločné textové škrty. Tie sme viedli tak, aby čo najpriamočiarejšie smerovali k výsledku a zároveň zachovali čo najviac z autorovej zvláštnej poetiky. Z textu sme sa teda pokúsili odstrániť všetky slepé uličky, ktorých Pitínský nachystal skutočne desiatky.

Zákerný jazyk

V dobe, keď som myslel, že základné dramaturgické úlohy (analýza textu, charakteristiky postáv a ich vzťahy) sú za nami, začali sa diať podivuhodné veci. Okázalo sa totiž začala prejavovať zákernosť Pitínského jazyka, ktorý existoval iba v študentskom preklade. Desiatky bohemizmov, ktoré tu nevinne stáli vedľa slovenských výrazov, ubúdali z textu len po troškách a neustále sa vynárali ďalšie. Ako však Pitínskeho slová mizli, ako sa jeho špecifické nárečie zjednodušovalo a menilo sa na stále normálnejší jazyk okorenený len bežnými bratislavskými slovnými deformáciami, začali niektoré prehovory postáv strácať počiatočnú zaujímavosť. A tak ma Izbička, doposiaľ preložená (okrem slovenčiny) asi do piatich jazykov, priviedla k presvedčeniu, že jazyková jedinečnosť originálu je prakticky do inej reči netransformovateľná. Alebo, že kvalitne preložiť ju môže iba ozajstný majster jazyka. Ideálne, sám Pitínský.

Ako zachovať Pitínského?

Výnimočnosť jazykovej stránky pôvodnej Izbičky nespočívala len vo variovaní moravských nárečí, ale najmä v zvláštnom slovoslede, akejsi jazykovej štylizácií. To všetko som samozrejme cítil, no zároveň  rýchlo pochopil, že s tým nemôžem takmer nič urobiť. Ostávalo iba pokúsiť sa zachovať čo najviac zvláštnych slovosledov a aspoň malú mieru tých najexpresívnejších bohemizmov, ktoré sú však blízke aj slovenskému jazyku, prípadne jeho nárečiam. Slová ako „divné“, „moc“, „šecko“, „ždycky“ sa na chvíľu stali bežnou súčasťou hereckého jazyka, ozvláštnením textu. Počet týchto jazykových úletov sa však nakoniec musel minimalizovať. Ostať smeli len tie, ktoré mali umocňovať charakter postáv, zachovávať jazykovú odlišnosť predlohy. Bez kvalitného prekladu (a to s veľkou úctou k vtedy mladému autorovi slovenského prekladu), ktorý by dokonalo pracoval so slovenskými nárečiami, stopoval Pitínskeho jazykové postupy, text odmietal stáť na pevných nohách. 

„Slabý ťah...“

Keď celok bol už na doskách, objavila sa ďalšia zrada. Izbička mala, v športovej terminológii povedané: „slabý ťah na bránu“. Napriek tomu, že jednotlivé obrazy boli nami poctivo krátené, redukované asi o tretinu a každá zo situácií mierila k pointe či výpovedi, na javisku sa zrazu text tiahol, pôsobil ťažkopádne a prerozprávane. Okrem toho bolo konečne poznať, kedy sa výpoveď textu zbytočne zdvojuje, respektíve kedy sa v texte opakuje už vypovedaná skutočnosť. Do hotového textu sa už v tejto fáze dalo zasahovať iba obmedzene. Režisérka preto z dramaturgického problému urobila zámer, zacielila na herecké strihy a scénicky zdôraznila tieto miesta tak, aby pôsobili ako absurdné opakovanie, alebo aby rezonovali svojou naliehavosťou.

Herecká výzva

Časté logické skoky, ktoré Pitínský využil v dialógoch, sa z hľadiska dramaturgie dali ovplyvniť len ťažko. Postavy často simultánne rozvíjajú viacero tém, pričom bez nejakej silnejšej logickej väzby preskakujú z jednej do druhej. Náročná forma sa dala obísť len tým, že by sa témy umelo spojili a vytvorili sa z nich samostatné celky (teda by sa muselo hrubo zasiahnuť do pôvodného textu). My sme však nechceli Pitínského obracať naruby a tak sme výzvu prijali a nechali sme postavy oscilovať medzi dôležitými problémami a banalitami. Izbička sa tak stala veľkou hereckou výzvou.

Strihy, strihy, strihy...

Umelo vytvárať situácie, vyčerpávajúco budovať minulosť postáv, fabulovať príbeh, ktorý sa skrýva v Izbičke, sme od začiatku odmietli. Pitínský nám nedával vôdzky, nechcel, aby sme ho „prekukli“ podľa niektorého z bežných analytických kľúčov (známe Thomasove otázky, alebo Poltiho divadelné situácie), prečo by sme my mali dávať jasné odpovede. Charakteristiky postáv, ktoré však na začiatku vznikli, sa v istej fáze tvorivého procesu začali javiť ako príliš všeobecné. Poslúžili skôr ako výsledok, ku ktorému by mali smerovať. Vývin postáv preto bolo treba hľadať za pochodu. K tomu sa pridali ešte vyžadované rýchle zlomy hereckého výrazu, teda náhle zmeny témy, emócie, psychického stavu postavy, len aby sa vytvoril čo najživší obraz naoko obyčajnej, ale inak zvláštnej a disfunkčnej rodiny. Strihov je v hre naozaj veľa, pre hercov a herečky, ktorí ešte len naberajú základný diapazón zručností sú často náročné. O to viac treba oceniť fakt, ako sa s týmto odlišným typom herectva vysporiadali a ako dokázali ovládnuť často krkolomné Pitínského jazykové orgie.

Resumé

Vyčerpávajúco opísať všetky fázy tvorby a každú dramaturgickú úlohu, ktorá sa znenazdajky vkradla do skúšobného procesu a položila pod nohy nečakané poleno, by vyžadovalo rozsiahlu štúdiu. Ja ponúkam len malý prierez prvou dramaturgickou skúsenosťou, a čiastočne možno aj prácou študentských dramaturgov, ktorá je často prehliadaná, zaznávaná či nepoznaná. Zároveň som túžil, skromne, sám pre seba (a možno aj pre niekoho ďalšieho) definovať, aká je vlastne funkcia dramaturga v divadle. Teraz už viem, že sa mi to nepodarilo. Odpovedí je totiž priveľa, dokonca som presvedčený, že každý správny dramaturg má pre svoje povolanie vlastnú definíciu.

Milo Juráni (Teória a kritika divadelného umenia, 1.roč. Mgr)

P.S. Ďakujem režisérke Márii Froncovej, že som si dramaturgiu mohol skúsiť na vlastnej koži a ďakujem tiež všetkým, ktorí tú našu Izbičku „odmakali“ potom a krvou (a to niekedy naozaj doslovne).

Recenziu na izbičku nájdete tu: http://reflektor.vsmu.sk/recenzor/recenzor-detail/article/inscenacia-zamknuta-na-tri-zamky/

iniciátor
December - 2021
  01 02 03 04 05
06 07 08 09 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30 31  
spriatelené weby
VŠMU Bratislava Časopis DAMU pro kritiku a divadlo
Kontakt

Divadelný (internetový) časopis
Študentská revue Katedry divadelných štúdií
Divadelnej fakulty VŠMU
reflektorredakcia@gmail.com